peternagy

        Neskoro večer toho istého dňa prišiel Gudmund na Veľkú slatinu. Bola to malá domkárska chalupa a stála na svahu horského hrebeňa, ktorý obkolesoval farnosť ako múr. S vozom sa dalo ísť hore len v zime, keď napadlo snehu, a tak musel Gudmund stúpať pešo. Mal sa veru čo škriabať do toho vrchu. Na kameňoch a brvnách, ležiacich na zemi, si div nohy nedolámal, a musel prebrodiť nejednu bystrinu, ktorá pretínala chodník. Keby nebol svietil taký jasný mesiac, sotva by bol trafil k domkárovi, a stále myslel na to, aká to musela byť dnes pre Helgu ťažká cesta domov.
        Chalupa stála na rúbanisku asi v polovici svahu. Gudmund tu ešte nikdy nebol, ale neraz videl toto miesto z doliny a bolo mu také známe, že vedel, že ide dobre.
        Rúbanisko bolo ohradené prúteným plotom, takým hustým, že by si sa cezeň sotva prepchal. Bola to akási hradba a obrana pred pustatinou, ktorá obklopovala domkárovo obydlie. Chalupa stála na hornom konci ohrady. Pred ňou sa zvažoval dvor porastený krátkou zelenou trávou a celkom dolu stálo niekoľko sivých stavísk a pivníc so zelenou strechou z mačiny. Bolo to biedne a chudobné hospodárstvo, ale nedalo sa odškriepiť, že tu mali čisto. Slatina, podľa ktorej sa to tu volalo, bola neďaleko, nad ňou sa prevaľovali hmly, vo svite mesiaca prekrásne a jagavé, a tvorili okolo pohoria veniec. Ale najvyžší vrch z nich vyčnieval a na oblohe sa črtal hrebeň ostatných jedlí. Mesiac svietil do doliny tak jasne, že si hravo rozoznal polia, domy aj haditý potok, nad ktorým sa hmla vznášala ako ľahučký dym. Nebolo to ďaleko, ale pritom najväčšmi prekvapovalo, že dolina vyzerala ako neznámy svet, s ktorým nemal tento les nič spoločné. Mal si pocit, že ľuďom, ktorí bývajú na tejto lesnej samote, ja navždy súdené žiť pod stromami. Že v doline by sa im darilo asi ako tetrovom alebo výrom, rysom, brusniciam či hviezdiciam.
        Gudmund prešiel po otvorenej pažiti k domu. Cez oblok prenikalo svetlo ohňa, tabuľky neboli ničím zastreté a Gudmund pozrel do izby, či je tam Helga. Na stole pri obloku horela malá lampka a vedľa sedel gazda a opravoval staré topánky. Gazdiná sedela ďalej v izbe pri peci, v ktorej horel slabý oheň. Pred sebou mala kolovrátok, no v tej chvíli nepriadla, ale hrala sa s malým dieťaťom. Držala ho v náručí a Gudmund počul, ako s ním džavoce. Tvár jej brázdilo množstvo vrások, takže vyzerala prísne, ale keď sa skláňala nad dieťaťom, tvár mala jasnú a usmievala sa na to malé práve tak nežne, ako sa vedela naň usmievať jeho vlastná matka.
        Gudmund hľadal očami Helgu, ale tej nikde v chyži nebolo. Povedal si teda, že počká, kým sa Helga nezjaví. Prekvapilo ho, že ešte neprišla domov. Možno sa na spiatočnej ceste zastavila u známych, aby si oddýchla a voľačo zjedla.
        No teraz už musí čoskoro prísť, ak nechce, aby ju noc prikvačila vonku.
        Gudmund ticho sedel na dvore a počúval, či sa niekde nablízku neozvú kroky. Okolo neho však vládol pokoj. Na strome sa nepohol ani lístoček. Gudmund mal pocit, že také ticho vari ešte nezažil. Vyzeralo to, akoby celá hora stála so zatajeným dychom a čakala, že sa stane niečo nevídané.
        Teraz nikto nekráčal lesom. Nikde nezapraskala jediná halúzka, neskotúľal sa jediný kamienok. Hádam len nebude musieť na ňu dlho čakať. „Som zvedavý, čo povie, keď ma tu uvidí,“ pomyslel si Gudmund. „Možno začne kričať a ujde do lesa a celú noc sa bude báť vrátiť domov.“
        A v tom si uvedomil, aké je to čudné, že zrazu má toľko do činenia s týmto chudobným domkárskym dievčaťom.
        Keď sa vrátil zo súdu domov, šiel ako zvyčajne za matkou a rozprával jej, čo všetko cez deň zažil. Gudmundova matka bola múdra a veľkodušná žena, a taká voči synovi aj ostala, takže sa na ňu obracal s dôverou, ako keď bol malý chlapec. Pred niekoľkými rokmi ochorela, nemohla chodiť a celé dni presedela na stoličke. Bola to pre ňu vždy príjemná chvíľa, keď sa Gudmund vrátil z cesty a prišiel jej zvestovať všetky noviny.
        Keď jej Gudmund rozpovedal o Helge z Veľkej slatiny, videl, že matka sa zamyslela. Hodnú chvíľu sedela bez slova a upreto hľadela pred seba.
        – Tak sa mi vidí, že to dievča predsa len má v sebe čosi dobré, – povedala napokon. – Nemožno odsudzovať človeka iba preto, lebo raz ostal v hanbe. Naostatok by sa ešte mohlo ukázať, že bude vďačná človeku, ktorý jej podá pomocnú ruku.
        Gudmund razom pochopil, čo má matka na mysli. Keďže bola teraz taká nevládna, ustavične potrebovala niekoho, kto by sa jej venoval. Lenže takého človeka bolo ťažko nájsť. Matka bola náročná a nik sa jej hneď tak nezavďačil, a okrem toho všetci mladí chceli radšej inú robotu, kde by mali viac slobody. Teraz matke iste zišlo na um, že by mohla vziať do služby Helgu zo Slatiny, a Gudmundovi sa tento nápad tiež pozdával. Helga by akiste bola matke oddaná. Možno by si takto na dlhý čas pomohli.
        – Najhoršie bude s dieťatom, – povedala matka o chvíľu a z toho Gudmund videl, že myslí na vec celkom vážne.
        – Veď by mohlo ostať pri starých rodičoch, – povedal.
        – Nie je také isté, či by sa s ním chcela rozlúčiť.
        – Asi nebude môcť myslieť na to, čo by chcela a čo nie. Zdala sa mi dosť vycivená. Iste nemajú doma veľmi čo jesť.
        Na toto matka neodpovedala, ale začala hovoriť o inom. Bolo vidieť, že sa jej zmocnili nové pochybnosti a bránia jej, aby sa rozhodla.
        Gudmund teraz začal rozprávať o tom, ako sa zastavil u prísažného na Älvakre a ako natrafil rovno na Hildur. Rozprával, čo mu povedala o koňovi a bričke, a bolo na ňom vidieť, že sa stretnutiu teší. Aj matka bola veľmi spokojná. Keď tak nehybne sedávala v izbe, ustavične spriadala plány o synovej budúcnosti a ona sama mu prvá navrhla, aby sa začal uchádzať o krásnu dcéru prísažného. Lepšiu partiu by sotva našiel. Lebo prísažný bol veľmi bohatý sedliak. Patrilo mu najväčšie gazdovstvo v celej farnosti a navyše mal aj veľkú moc a hŕbu peňazí. Nuž, pravda, bolo dosť nerozumné dúfať, že sa uspokojí so zaťom, ktorý nemá väčší majetok ako Gudmund, ale dalo sa čakať aj na to, že sa podvolí dcérinmu želaniu. A že by si ju Gudmund mohol získať, len keby chcel, o tom matka vôbec nepochybovala.
        To bolo prvý raz, čo Gudmund pred matkou naznačil, že v ňom táto myšlienka zapustila korene, a teraz sa dlho zhovárali o Hildur, ako aj o bohatstve a výhodách, ktoré pripadnú tomu, kto ju dostane za ženu. Ale po chvíli rozhovor zas odumrel, lebo matka sa znovu zahĺbila do úvah.
        – Nemohol by si po tú Helgu poslať? Rada by som ju videla, skôr ako ju vezmem do služby, – povedala nakoniec.
        – To je dobre, mama, že sa jej chcete ujať, – povedal Gudmund a pritom si myslel, že keď matka dostane opatrovníčku, ktorá jej bude po vôli, jeho žena bude mať v tomto dome pokojný život. – Uvidíte, že sa vám zapáči, – poznamenal ešte.
        – Veď to by aj bol dobrý skutok, keby jej človek podal pomocnú ruku.
        Keď sa začalo zmrákať, išla si chorá ľahnúť a Gudmundd sa pobral do stajne česať kone. Bol pekný čas, vzduch svieži a celá krajina sa kúpala vo svite mesiaca. Gudmundovi prišlo na um, že by hádam mal zájsť na Veľkú slatinu ešte dnes večer a predostrieť matkinu žiadosť. Lebo ak im bude žičiť počasie, začnú chytro zvážať ovos, a tak nebude mať ani on, ani nikto druhý kedy ta ísť.
        Keď teraz Gudmund stál pred domkárovou chalupou a napínal sluch, nepočul pravdaže, nijaké kroky, ale k ušiam mu doliehali iné zvuky a v krátkych prestávkach rušili pokoj navôkol. Bolo to tiché bedákanie, tlmený a pridusený nárek, tu a tam vzlyknutie. Gudmundovi sa zmarilo, že zvuky prichádzajú zo stavísk, a vykročil tým smerom. Ako sa k nim približoval, vzlyky zrazu prestali, ale bolo jasné, že v drevárni ktosi je. Gudmund hneď vedel, kto tam asi môže byť.
        – Helga, to ty tu plačeš? – opýtal a náročky zostal stáť vo dverách, aby mu dievča neufrnglo, kým sa s ním nepozhovára.
        Opäť nastalo hrobové ticho. Gudmund veru dobre hádal, že dnu sedí a narieka Helga, ale ona sa usilovala pridusiť vzlyky, aby si Gudmund myslel, že zle počul, a odišiel preč. V drevárni bolo tma ani v mechu a Helga vedela, že ju Gudmund nemôže vidieť.
        Ale Helga bola toho večera taká zúfalá, že len horko – ťažko zadržiavala plač. Ešte nebola v chyži pozdraviť rodičov. Nemala na to dosť odvahy. Keď sa za súmraku štverala do strmého svahu a myslela na to, ako teraz musí rodičom povedať, že Per Martensson jej nebude na dieťa nič dávať, pochytil ju taký strach pred všetkými tvrdými a ukrutnými slovami, ktoré si bude musieť od nich vypočuť, že sa neopovážila vojsť dnu.
        Chcela vyčkať vonku, kým si rodičia neľahnú spať, a dúfala, že tak im možno povie o nešťastí až na druhý deň, no a preto sa skryla do drevárne. Ale až keď tam sedela o hlade a chlade, dvojnásobne pocítila, aká je nešťastná a odvrhnutá. Všetka hanba a úzkosť, ktorú musela podstúpiť i ktorú ešte bude musieť podstúpiť, stála pred ňou a gniavila ju ako olovená ťarcha. Plakala sama nad sebou, že je taká úbohá, že ju nikto nechce poznať. Pamätala sa, ako raz, keď bola ešte malá, uviazla v slatine a začala sa ponárať do bahna. Čím väčšmi sa usilovala dostať von, tým hlbšie sa zabárala. Každý trs a každý kríček, ktorého sa chytila, poddával sa jej pod rukami. A tak to bolo aj teraz. Nech natiahla ruku za čím chcela, v snahe udržať sa nad vodou, všetko sa poddávalo. Nik jej nechcel pomôcť. Vtedy, keď zapadla do slatiny, prišiel nakoniec akýsi pastierik a zachránil ju. Teraz sa jej zdalo, že musí zahynúť.
        Keď Helga došla v myšlienkach až sem, bolo jej zrazu celkom jasné, že najlapšie urobí, ak sa vyberie k slatine, vojde do bahna a dá sa pohltiť a pochovať. Človek, ktorý je taký zlý, že s ním nikto nechce nič mať, nemôže spraviť lepšie, ako keď umrie. Aj pre dieťa by bolo najlepšie, keby odišla, lebo Helgina matka ho mala rada, i keď to nechcela pred Helgou ukázať. No keby sa navždy odpratala z cesty, stará mama by sa dieťaťa ujala, ako keby bolo jej vlastné.
        Helga nevedela, že v najväčšej biede si počínala tak, že ľudia o nej začali lepšie zmýšľať. Zo sekundy na sekundu rástlo jej presvedčenie, že slatina je pre ňu najvhodnejším útočiskom. A čím väčšmi to chápala, tým väčšmi nad tým plakala.
        Preto jej bolo tak ťažko zadržať plač. Netrvalo dlho a vzlyky sa ozvali znovu.
        Gudmund nepoznal nič horšie, ako keď začali ženské rumázgať. Najradšej by sa bol zvrtol na opätku a odišiel, ale potom si pomyslel, že keď sa už sem vyštveral, musí svoju úlohu aj splniť.
        – Čo je ti? – oslovil Helgu drsným tónom. – Prečo nejdeš dnu?
        – Jój, keď sa bojím, – odvetila Helga a zuby jej pritom drkotali. – Keď sa bojím.
        – A čoho sa tak bojíš? Veď si si dnes na súde poradila so sluhom aj so sudcom. Hádam sa len nebojíš vlastných rodičov.
        – Áno, áno, lebo tí sú oveľa horší ako všetci ostatní.
        – A prečo by mali byť zlí práve dnes?
        – Lebo nebudem dostávať peniaze.
        – No ale veď ty si taká šikovná, že si na seba aj na dieťa zarobíš.
        – Áno, ale keď ma nikto nechce do služby.
        Odrazu si Helga uvedomila, čo by z toho bolo, keby ich rodičia začuli a vyšli sa opýtať, kto sa to tam zhovára. Musela by im všetko prezradiť. Nemohla by už hľadať záchranu v slatine. A tak sa celá bez seba od hrôzy vrhla ku dverám a chcela sa prešmyknúť popri Gudmundovi. Ale on bol rýchlejší. Schmatol ju za plece a už ju nepustil.
        – Ty, počuj! Nepustím ťa, kým sa s tebou nepozhováram.
        – Pusť ma! – zvolala Helga a divo naňho pozrela.
        – Vyzeráš, ani čo by si sa chcela hodiť do vody, – povedal Gudmund, lebo dievča teraz stálo vo svetle mesiaca a on jej videl do tváre.
        -No a? Stalo by sa voľačo, keby som to urobila? – hodila Helga hlavou dozadu a pozrela mu rovno do očí. – Ráno si ma nechcel odviesť ani len vzadu na bričke. Nikto nechce so mnou nič mať. Pochop, že taký chudák ako ja urobí najlepšie, keď zíde zo sveta.
        Gudmund nevedel, čo urobiť alebo povedať. Najradšej by sa bol videl na míle ďaleko, ale zároveň si vravel, že nemôže opustiť človeka, ktorého drží taká beznádej.
        – Počúvaj! Sľúb mi, že si napred vypočuješ všetko, čo ti chcem povedať, a potom môžeš ísť, kam chceš!
        Dobre, sľúbila mu.
        – Dá sa tu na niečom sedieť?
        – Tamto je klát.
        – Tak si tam choď sadnúť a dobre ma počúvaj!
        Helga si šla sadnúť bez jediného slova námietky.
        – A neplač už toľko! – povedal Gudmund, lebo mal pocit, že začína získavať nad ňou moc. Ale toto nemal vravieť, lebo v tej chvíli si Helga zaborila hlavu do dlaní a ešte väčšmi sa rozplakala.
        – Neplač! – opakoval Gudmund, a zdalo sa, že už-už na ňu dupne. – Podaktorí sa majú ešte horšie ako ty.
        – Nie, už nikto sa nemôže mať horšie.
        – Ty si mladá a zdravá. Ale mala by si vidieť, ako je na tom moja matka. Od bolesti je už taká zmorená, že sa ledva hýbe, a pritom nikdy nenarieka.
        – Ale nie je taká opustená ako ja.
        – Veď ani ty nie si opustená. Zhovárali sme sa s matkou o tebe a ona ma sem poslala.
        Vzlykanie razom prestalo. Ticho okolo nich bolo zas také hlboké, akoby hora ešte vždy stála so zatajeným dychom a čakala, že sa stane niečo nevídané.
        – Odkazuje ti, aby si k nej zajtra prišla. Chce ťa vidieť a chce sa ťa opýtať, či by si neprišla k nám do služby.
        – To že sa ma chce opýtať?
        – Áno, ale najprv ťa chce vidieť.
        – A vie, že…
        – Vie o tebe presne toľko, čo všetci ostatní.
        Helga vyskočila s výkrikom radosti a ohromenia a v nasledujúcom okamihu pocítil Gudmund okolo hrdla dvoje dievčenských rúk. Ukrutne sa zľakol a jeho prvou myšlienkou bolo, aby sa jej vytrhol zo zovretia, ale potom sa upokojil a ostal stáť. Pochopil, že dievča je celkom bez seba od radosti, a tak nevie, čo robí. V tejto chvíli by sa bola hodila okolo hrdla aj najväčšiemu naničhodníkovi, aby sa mohol spolu s ňou radovať zo šťastia, ktoré ju postretlo.
        – Ak ma chce prijať do služby, tak potom môžem žiť! – povedala a oprela si hlavu Gudmundovi o prsia a plakala ďalej, ale už nie tak prudko ako prv. – Aby si vedel, ja som sa naozaj chcela ísť utopiť do slatiny, – povedala. – Teraz ti ďakujem, že si prišiel! Zachránil si mi život.
        Gudmund stál ešte vždy nehybne, ale zrazu pocítil pri srdci čosi milé a hrejivé. Zdvihol ruku a pohladkal ju po vlasoch. Nato sa Helga strhla, ani čo by ju bol prebral zo sna, a zastala si pred ním rovná ako svieca.
        – Ďakujem ti, že si prišiel! – povedala ešte raz. Tvár mala červenú ako ruža a Gudmund sa tiež začervenal.
        – Tak k nám teda zajtra prídeš, – povedal a podával jej ruku na rozlúčku.
        – Nikdy nezabudnem, že si dnes večer prišiel, – povedala Helga a veľká vďačnosť zvíťazila nad jej nesmelosťou.
        – Nuž, to je možno dobre, že som prišiel, – povedal celkom vážne, ale pritom cítil, aký je so sebou spokojný. – Teraz pôjdeš dnu, však?
        – Áno, teraz asi pôjdem dnu.
        Gudmund mal odrazu takú radosť z Helgy, akú mávame z človeka, ktorému sme práve pomohli. Stál na mieste a otáľal, a nechcelo sa mu odísť.
        – Rád by som ťa videl pod strechou, kým odídem.
        – Myslím, že by som mala počkať a ísť dnu, až keď budú spať.
        – Nie veru, pôjdeš hneď, aby si sa najedla a oddýchla si, – povedal Gudmund a celkom sa mu páčilo, že sa môže o ňu starať.
        Helga zamierila k chalupe a Gudmund ju nasledoval, veľmi spokojný a hrdý na to, že ho počúvla. Keď už stála na prahu, znova sa rozlúčili, no Gudmund neurobil ani dva kroky a Helga pribehla za ním.
        – Počkaj tuná, kým nevojdem dnu! Budem mať lepší pocit, keď budem vedieť, že tu stojíš.
        – Dobre, – súhlasil, – ostanem tu dovtedy, kým nebudeš mať to najhoršie za serbou.
        Nato otvorila Helga dvere do chalupy a Gudmund videl, že ich nechala trochu odchýlené. Akiste preto, aby sa necítila taká odlúčená od človeka, ktorý jej pomohol a teraz stál vonku. A veru ani jeho netrápili výčitky svedomia, že počuje a vidí všetko, čo sa deje v chalupe.
        Keď Helga vošla dnu, starí jej milo kývli na pozdrav. Matka hneď položila dieťa do kolísky, potom išla k almare, vybrala odtiaľ misku mlieka a bochník chleba a postavila to na stôl.
        – Tu máš! Sadni si a jedz! – povedala. Potom šla k peci rozhrabať pahrebu. – Držím ti oheň, aby si sa mohla usušiť a zohriať. Ale napred sa najedz! Lebo iste potrebuješ predovšetkým jedlo.
        Helga celý čas stála vo dverách.
        – Mama, nemali by ste ma tak pekne vítať, – povedala tichým hlasom. – Peniaze od Pera nebudú. Ja som tú pomoc odriekla.
        – Večer k nám prišiel jeden, čo bol na súde a počul, ako sa to tam skončilo, – povedala matka. – Takže už všetko vieme.
        Helga naďalej stála pri dverách a zdalo sa, že nevie, kam podieť oči.
        Tu zložil domkár robotu, pritisol si okuliare na čelo a odkašľal si, aby mohol začať reč, na ktorú sa pripravoval celý večer.
        – To je tak, Helga, – povedal, – my dvaja s mamou sme vždy chceli byť riadni a statoční ľudia a potom sme sa nazdali, že si nás priviedla do hanby. To je, ako keby sme ťa neboli učili odlišovať dobré od zlého. Ale keď sme sa dozvedeli, čo si dnes urobila, tak sme si s mamou povedali, teraz aspoň ľudia uvidia, že sme ťa dobre vychovávali a viedli, a možno sa ešte dožijeme od teba radosti. A mama chcela, aby sme ostali hore, kým sa nevrátiš, že ťa privítame, ako sa svedčí a patrí.

        Pokračovanie zajtra