peternagy

Len čo sa Gudmund stratil z dohľadu, rozbehla sa Helga druhou stranou dolu. Prebehla okolo ich domu a utekala ďalej, ako len vládala, popri horských potokoch až na cestu. Na prvom gazdovstve, ku ktorému prišla, poprosila, či by jej nepožičali voz a koňa, lebo musí ísť na Älvakru. Vravela, že je to veľmi súrne, a sľúbila, že za pomoc zaplatí. Tunajší ľudia sa práve vrátili z kostola a rozprávali o odvolanej svadbe. Všetci boli veľmi rozrušení a plní súcitu, a tak nechceli odmietnuť Helge pomoc, lebo ako sa zdalo, naozaj musela vybaviť na Älvakre dôležitú vec.
Na Älvakre sedela Hildur v izbietke na poschodí, v ktorej sa obliekala za mladuchu. Sedela tu aj jej matka a viacero gazdovských žien. Hildur neplakala, ale bola nezvyčajne bledá a mĺkva, a zdalo sa, že môže každú chvíľu ochorieť. Ženy neprestajne hovorili o Gudmundovi. Všetky do jednej ho hanobili a vraveli Hildur, aké má šťastie, že sa s ním rozišla. Podaktoré mienili, že Gudmund preukázal tesťovi a testinej málo ohľaduplnosti, keď im nepovedal hneď na svätodušnú nedeľu, čo je vo veci. Druhé zas vraveli, že ten, ktorého čaká toľké šťastie, mal by si dávať lepší pozor. A iné zas blahoželali Hildur, že sa nemusí vydávať za človeka, ktorý sa tak spije, že potom nevie, čo robí.
Pri týchto rečiach stratila Hildur trpezlivosť, vstala a vyšla z miestnosti. Len čo bola za dverami, prišla k nej najlepšia kamarátka, mladá gazdovská dievka, a pošepla jej:
– Dolu ktosi je a chce sa s tebou zhovárať.
– Je to Gudmund? – opýtala sa Hildur a v očiach jej zasvietila iskierka života.
– To nie, ale myslím, že ti nesie od neho odkaz. Nechce sa zhovárať s nikým iným, len s tebou.
Hildur presedela celý deň v myšlienkach a stále si vravela, že musí prísť niečo, čo spraví tejto biede koniec. Nechápala, ako ju mohlo postihnúť také hrozné nešťastie. Vravela si, že sa musí niečo stať, aby si opäť mohla založiť partu a závoj, aby sa svedba mohla začať. Keď teraz počula, že jej Gudmund posiela odkaz, nedočkavo sa rozbehla za Helgou, ktorá stála v pitvore.
Hildur sa začudovala, prečo Gudmund poslal za ňou Helgu, ale potom si pomyslela, že akiste nemohol v tento sviatočný deň nájsť nikoho druhého, a milo ju privítala.
Kývla Helge, aby ju nasledovala do komory na mlieko, ktorá stála vzadu vo dvore.
– To je jediné miesto, kde môžeme byť samy, povedala. – V dome je ešte vždy plno ľudstva.
Len čo vošli do komory, pristúpila Helga celkom blízko k Hildur a pozrela jej do očí.
– Prv ako začnem, Hildur, musím vedieť, či máte Gudmunda rada.
Hildur sa s nevôľou strhla. Prežívala hotové muky, že sa vôbec musí s Helgou zhovárať, a tým menej sa jej chcelo Helge s niečím zdôverovať. Ale teraz ju priprela núdza, a tak sa prinútila odpovedať: – Prečo by som sa teda chcela zaňho vydať?
– Mám na mysli, či ho ešte vždy máte rada?
Hildur ostala ako kus kameňa, ale pred Helginým skúmavým pohľadom nevedela klamať.
– Možno som ho ešte nikdy nemala tak rada ako dnes, – povedala, ale tak ticho, že si človek mohol myslieť, že ju priam bolí tieto slová vypovedať.
– Tak poďte hneď a zaraz so mnou! – povedala Helga. – Na ceste stojí voz. Len si choďte na seba voľačo prehodiť, aby sme sa mohli hneď vydať na Närlundu.
– A načo tam mám chodiť? – opýtala sa Hildur.
– Prídete tam a poviete, že chcete patriť Gudmundovi, nech už vykonal hocičo, a že budete naňho verne čakať, kým sa nevráti z väzenia.
– A načo to mám povedať?
– Aby ste sa zas udobrili.
– Ale veď to je nemožné. Nevydám sa za človeka, ktorý raz sedel vo väzení.
Helga prudko cúvla, ako keby narazila do múru. Ale vzápätí nabrala novej odvahy. Chápala, že človek, ktorý je taký mocný a bohatý ako Hildur, nemôže rozmýšľať inak.
– Hildur, nebola by som vás prišla prosiť, aby ste išli na Närlundu, keby som nevedela, že Gudmund je nevinný, – povedala.
Teraz zase Hildur pristúpila k Helge.
– Vieš to naisto, alebo si to len myslíš?
Bolo by lepšie, keby sme sa čím skôr pohli, ostatné vám poviem po ceste.
– Nie, napred mi vysvetli, čo máš na mysli. Musím vedieť, čo robím.
Helga priam horela od nedočkavosti a len s vypätím vôle zachovávala pokoj, ale nebolo pomoci, musela sa prinútiť a porozprávať Hildur, čo vedela – že Gudmund je nie vrah.
A nepovedala si to Gudmundovi?
– Nie, vravím to až teraz vám. Okrem nás dvoch to nevie nik.
– A prečo si s tým prišla za mnou?
– Aby ste sa udobrili. Gudmund sa čoskoro dozvie, že nič nevykonal, ale chcem, aby ste šli za ním sama, akože zo svojej vlastnej vôle, a všetko urovnali.
– A to nemám povedať, že viem, že je nevinný?
– Musíte tam prísť akože sama od seba a vôbec nespomínať, že my dve sme sa zhovárali. Inak vám Gudmund nikdy neodpustí, čo ste mu dnes ráno povedali.
Hildur ju ticho počúvala. Tu bolo čosi, čo ešte nikdy nezažila, a Hildur úporne hľadala nejaké vysvetlenie.
– Ty vieš, že ja som chcela, aby si z Närlundy odišla?
– Viem toľko, že z tamojšich ma nechcel nik prepustiť.
– Nemôžem pochopiť, že si dnes prišla za mnou a chceš mi pomôcť.
– No len už poďte, aby sa všetko dalo do poriadku!
Ale Hildur len hľadela na Helgu a rozmýšľala.
– Možno je to tak, že ťa má Gudmund rád? – nadhodila potom.
Ale teraz stratila Helga trpezlivosť.
– A čo také by mohol so mnou získať? – povedala prudko. – Veď viete, Hildur, že som len chudobné domkárske dievča a to ešte nie je na mne to najhoršie.
Dievčence nebadane vykĺzli z gazdovstva a nasadli do voza. Helga poháňala a koňa veru nešetrila, bežal rezkým cvalom. Po ceste obidve mlčali. Hildur pozorovala Helgu, a zdalo sa, že čím ďalej tým väčšmi ju obdivuje a rozmýšľa o nej.
Keď už boli dosť blízko Närlundy, dala Helga opraty Hildur.
– Teraz už choďte sama a pozhovárajte sa s Gudmundom. Ja prídem o chvíľu za vami a rozpoviem, ako to s tým nožom bolo. Ale Gudmundovi nesmiete ani len slovkom naznačiť, že som vás ja priviedla.
Gudmund sedel vo veľkej izbe pri gazdinej Ingeborg a zhováral sa s ňou. Otec sedel obďaleč a fajčil. Tváril sa spokojne a nič nevravel. Bolo vidieť, že sa mu páči, ako sa veci vyvíjajú a že nemusí do ničoho zasahovať.
– Mama, rád by som vedieť, čo by ste povedali, keby som vám priviedol za nevestu Helgu, – povedal Gudmind.
Gazdiná Ingeborg zdvihla hlavu a pevným hlasom riekla:
– S radosťou prijmem hocakú nevestu, keď budem vedieť, že ťa ľúbi tak, ako má žena muža ľúbiť.
Len čo to dopovedala, zbadali, že do dvora zahýba voz a na ňom sedí Hildur Erikssonová. Vzápätí vošla Hildur do izby a zdala sa v mnohom zmenená. Nevstúpila zvyčajným ráznym krokom, ale prítomní mali pocit, že by najradšej ostala stáť pri dverách ako chudobná žobráčka.
No Hildur predsa len pokročila ďalej do miestnosti a podala gazdinej Ingeborg aj Erlandovi ruku. Potom sa obrátila ku Gudmundovi.
– Rada by som sa s tebou pozhovárať.
Gudmund vstal a obaja šli do malej izby. Tam ponúkol Hildur stoličku, ale ona si nesadla. Rozpaky jej sfarbili líca na červeno a slová jej pomaly a bojazlivo vychádzali z úst.
– Akiste som bola… Nuž, bolo to pritvrdé, čo som ti ráno povedala.
– Bolo to pre vás veľké prekvapenie, – povedal Gudmund.
Hildur sa ešte väčšmi začervenala a zahanbila.
– Mala som lepšie uvážiť, čo poviem. Mohli by sme… Bolo by…
– Tak je vari najlepšie, Hildur, ako je. To už nestojí za reč. Ale pekne od teba, že si prišla.
Hildur si zakryla tvár rukami a z pŕs sa jej vydral hlboký vzdych, takmer ako vzlyknutie, ale znovu zdvihla hlavu.
– Nie! – povedala. – Takto nemôžem. Nechcem, aby si si myslel, že som lepšia, ako naozaj som. Dnes u mňa ktosi bol a povedal mi, že si nevinný. Zároveň mi poradil, aby som sa ponáhľala za tebou a dala všetko do poriadku. Ale ten človek chcel, aby som ti nevravela, že už viem, že si nevinný, lebo vtedy by to nebola taká zásluha. Teraz ti chcem povedať, že som si želala, aby som na tú myšlienku prišla sama, ale ako vidíš, nestalo sa tak. No celý deň som za tebou túžila a želala som si, aby sme sa udobrili. A nech sa ti už skončí tak alebo onak, chcem ti povedať, že som rada, že si nevinný.
– A kto ti to prišiel poradiť? – opýtal sa Gudmund.
– To nesmiem povedať.
– Som prekvapený, že to ešte niekto vie. Lebo otec sa akurát vrátili od richtára a ten telegrafoval do mesta. A z mesta prišla odpoveď, že pravého vraha už chytili.
Keď toto Gudmund povedal, pocítila Hildur, ako sa jej roztriasli kolená, a chytro si sadla na stoličku. Pochytil ju strach, lebo Gudmund sa správal tak pokojne a prívetivo. Pobadala už, že celkom stratila nad ním moc.
– Viem, že mi nikdy nezabudneš, ako som sa dnes k tebe zachovala.
– Prečo by som ti to nemal odpustiť, Hildur, – povedal tým istým pokojným tónom. – O tejto veci už nebudeme nikdy hovoriť.
Hildur sa zachvela, sklopila zrak a sedela, akoby na čosi čakala.
– Je to veľké šťastie, Hildur, – povedal, pristúpil k nej a chytil ju za ruku, – že sme sa rizišli, lebo dnes som pochopil, že ľúbim druhú. Myslím, že ju už dlho ľúbim, ale až dnes som si to uvedomil.
– A kto je to? – spýtala sa Hildur mdlým hlasom.
– Nemá význam o tom hovoriť. Aj tak sa s ňou neožením, lebo ona ma neľúbi. Ale i napriek tomu sa nemôžem oženiť s druhou.
Hildur zdvihla hlavu. Ťažko povedať, čo sa v nej odohrávalo. Ale v tejto chvíli cítila, že ona, dcéra veťkého gazdu, ani pri svojej kráse a pri svojich majetkoch nie je pre Gudmunda ničím. Bola však hrdá a nechcela sa s ním rozísť len tak a nedať mu najavo, že okrem zovňajška má ešte aj iné hodnoty.
– Gudmund, chcem, aby si mi povedal, či ľúbiš Helgu z Veľkej slatiny.
Gudmund stál a mlčal.
– Lebo ak je to Helga, potom viem, že ťa ľúbi. To ona mi prišla povedať, čo mám urobiť, aby sme sa udobrili. Vedela, že si nevinný a prišla mi to povedať.
Gudmund jej pevne pozrel do očí.
– Myslíš, že to znamená, že ma naozaj ľúbi?
– O tom ani nepochybuj, Gudmund. Môžem to dosvedčiť. Nikto na svete ťa nemôže mať radšej ako ona.
Gudmund rýchlo prešiel po izbe. Potom zastal pred Hildur.
– Ale ty, prečo mi to všetko vravíš?
– Nechcem byť menej veľkodušná, ako je Helga.
– Ach, Hildur, Hildur! – povedal Gudmund, chytil ju za plecia a potriasol ňou, aby dal svojmu dojatiu voľný priechod.
– Ani nevieš, nie veru, vôbec nevieš, ako ťa v tejto chvíli ľúbim. Nevieš, ako si ma obšťastnila.

Helga sedela na kraji cesty a čakala. Rukou si podopierala bradu a hľadela do zeme. Videla pred sebou Gudmunda a Hildur a myslela na to, akí sú teraz asi šťastní.
Ako tam tak sedela, išiel okolo paholok z Närlundy. Zastal, keď ju tam videl sedieť.
– Helga, akiste si už počula tú novinu o Gudmundovi?
Áno, počula ju.
– Ako dobre, že to nebola pravda. Skutočný vrah už sedí v chládku.
– Vedela som, že to nemôže byť pravda, – povedala Helga.
Nato sa chlap pobral ďalej, ale Helga ostala sedieť pri ceste. Tak teda to už vedia! Teraz už nemusí na Närlundu chodiť.
Odrazu sa cítila tak strašne zbytočná. A ešte pred pár hodinami nemohla od nedočkavosti ani vydržať. Celkom na seba zabudla, myslela len na to, aby zo svadby Gudmunda S Hildur nezišlo. Až teraz si uvedomila, aká je osamotená. A ťažko niesla myšlienku, že pre ľudí, ktorých ľúbi, neznamená nič. Teraz ju už Gudmund nepotrebuje, a matka si vzala jej dieťa za svoje. Skoro jej ani nedovolí, aby naň pozrela.
Myslela na to, že by mala vstať a pobrať sa domov. Ale vŕšky sa jej videli také dlhé a namáhavé. Nevedela si predstaviť, ako do nich vyvládze.
Tu zbadal, že od Närlundy sa blíži povoz.
V bričke sedel Gudmund a Hildur. Akiste idú na Älvakru povedať, že sa uzmierili. A zajtra bude svadba.
Keď zazreli Helgu, zastavili koňa. Gudmund dal opraty Hildur a zoskočil z voza. Hildur kývla Helge a pokračovala v ceste.
– Som rád, Helga, že tu sedíš, – povedal. – Myslel som, že budem musieť ísť za tebou až k vám.
Povedal to prudko, skoro príkro, vzápätí ju pevne chytil za ruku. Helga mu vyčítala z pohľadu, že teraz už vie, na čom je. Teraz mu už tak ľahko neujde.

Koniec