Šéfinkovia
Šťavnatá hovorová slovenčina si žije svojím slobodným, nezávislým životom. Je odolná, bohatá a flexibilná. Hordy na všetko odhodlaných, pravidlami pravopisu po zuby ozbrojených pracovníkov Jazykovedného ústavu kladú na ňu pasce, oká, hádžu siete, miešajú jedy, ale ich námaha je zbytočná. Hovorový jazyk si žije svojím životom. Piváreň sa síce oficiálne volá „Stará sladovňa“ ale hovorovo to bolo a vždy bude „U mamuta“. Počuli ste už nejakého pcienta, aby povedal nahlas: „V ostatnom čase sa cítim lepšie“? Ja nie. Pacient povie: „V poslednom čase sa cítim lepšie…“ Niektoré slová sa stratia v kontajneri dejín: dnes už nikto nepovie mladému „ty chuligán!“, prestali sme sa oslovovať „súdruh, súdružka“ a vznikajú nové útulné oslovenia. Napríklad „ŠÉFINKO“. Pretože aj ja som odolný, bohatý a flexibilný ako moja rodná hovorová reč, s nadšením prijímam novotvary a používam ich až do úplného vyčerpania. Vypelichané „Práci česť!“ som nahradil sviežim „Pochválen buď Ježiš Kristus!“ Chcel som pozdrav varírovať, a tak som minule chutnú mladú rádovú sestru pozdravil na ulici „Laudetur jesus Christus!“ Prezrela si ma od hlavy po päty a povedala: „Na Slovensku po slovensky!“ Moja vina, moja vina. moja preveliká vina… chýba mi kus zdravej pokory! Skáčem do cudzích rečí a zabúdam, že mám hovoriť, ako mi zobák narástol. Nevyvyšovať sa, lebo budem ponížený.
Ale oslovenie ŠÉFINKO sa mi páči. Používam ho pri každej príležitosti, do koča aj do voza. Pristavím sa pri staršom pánovi: „Šéfinko, prosím vás, neviete kadiaľ sa ide na námestie Augustína Mariána Húsku?“ U mäsiara zas: „Šéfinko, dajte mi 20 deka diétnej salámy…“ Na kúpalisku vravím plavčíkovi: „Šéfinko, nemohli by ste ma vytiahnuť? Neviem plávať, topím sa…“ Šéfinkovia sú všade. Ja viem, že nikomu nešéfujú, ale to oslovenie vytvorí atmosféru, ľudské teplo. Ešte sa mi nestalo, aby sa niekto proti tomu osloveniu ostro ohradil. Každého oslovujem ŠÉFINKO, a každého roztopím. Výnimku tvoria taxikári. Taxikárov oslovujem ŠVAGERKO, ale to je dlhoročná dohoda, platná vo všetkých politicých režimoch bez výnimky.
Iné je, keď narazím na skutočného ŠÉFA. Som „stará škola“. Bol som v živote súkromným poradcom, hovorcom a dozorcom nejedného PAPALÁŠA. Viem presne formulovať tri zásady, ktoré musí skutočný ŠÉF dodržiavať, aby mal prirodzenú autoritu.
1. nesmie si s podriadeným tykať;
2. nesmie nikomu dovoliť, aby ho oslovoval „šéfinko“;
3. musí budiť hrôzu
So sekretárkou, ktorá strčí hlavu do dverí a v prítomnosti prosebníkov zvolá na riaditeľa: „Šéfinko, zalejem kávu aj tebe?“, by som vyrazil dvere. Samozrejme, že prosebníci si začnú dovoľovať a prosíkajú, ako keby o niečo skutočne išlo… ŠÉF musí budiť hrôzu! To sa týka tak kapitána lietadla, riaditeľa školy, ako aj predsedu vlády. A ja počúvam s nevôľou, že nášmu šéfovi kabinetu vláda tyká. To musí prestať! Na straníckej pôde, nepoviem, tam sa tykanie znesie. Za komunistov si na pôde rodnej matky strany tykali školníci s riaditeľom, inštrumentárky s prednostom kliniky, len to tak iskrilo. Generálny tajomník mal vraj boľavé plece. Vrátnik ho pri príchode do budovy ÚV KSS každé ráno ďafol po ňom otvorenou dlaňou a oddane zreval: „Dobre vyzeráš, bohatvojho, generálny, len čo je pravda…!“ Už vtedy som sa ŠÉFA zastával, písal som o tom, ale len tak do šuplíka. (Vtedy sa o takých veciach otvorene písať nedalo.) Teraz mám zasa obavy. Vláda mu tyká. Ešte to by chýbalo, aby mu začali hovoriť ŠÉFINKO. Šéfinkovia sú iná kategória. To sme my – všetci ostatní, ktorí nemáme na to, aby sme robili ŠÉFOV. Ale skutočnému ŠÉFOVI by sme nemali tykať mimo strany a mal by budiť hrôzu. Ja viem, ono sa to ľahko napíše – „budiť hrôzu“, ale čo, keď je ŠÉF dobrák. To musí prestať! Rôzni šéfinkovia budia hrôzu po okresoch a zabúdajú, že šéfinkov sa nikto nebojí, ani keby si hneď nasadili helmy. My – milí moji šéfinkovia – sa môžeme nadrapovať, koľko chceme, a nič nadosiahneme. Všetkým sme na smiech. Ale keby na sebe trochu zapracoval ŠÉF! Keby sa mu podarilo premôcť to svoje nekonečné dobráctvo! Moja stará mama by ho to vedela naučiť. Vzbudzovala v nás takú hrôzu, že sme ju na slovo poslúchali. Pamätám sa, ako raz dedo s kamarátmi hrali v jedálni karty. Prišla stará mama a hodila im karty do kachieľ! Krvi by si sa v tých kartároch, milý šéfinko, nedorezal! Jeden za všetkých – všetci za nikoho!
Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, IKAR 2007
————————————————————-
Celá debata | RSS tejto debaty