peternagy

LIST VOLTAIRA,VEĽKÉHO CTITEĽA ĽUDSKÉHO
SMIECHU, JÚLIUSOVI, VEĽKÉMU CTITEĽOVI
SLOVENSKÉHO KOMPOZIČNÉHO ŠACHU

Milý Július,

pre zberateľa listov z Onoho sveta to musí byť koncom 20. storočia veľký zážitok, keď mu doručia list od staručkého VOLTAIRA. Musíte sa zmieriť s tým, že som pyšný francúzsky filozof, ktorý na tom Vašom svete žil v plnej sláve od roku 1694 až do roku 1778. Teraz – takto z diaľky – sú spomienky na ten Váš svet teplé, milé, farebné. Možno aj preto, lebo som žil a odišiel s čistým svedomím, unavený po obrovskej práci na francúzskom jazyku, na ľudskej povahe i na sebe. Neviem, či Vám ja známe, že môj odchod z Vášho sveta bol dosť pitoreskný. V tom roku 1778 som už mal 83 rokov a stále som vystrájal kúsky. Keď poslali za mnou ferára, aby som sa pred smrťou vyspovedal, veľmi vážne som sa ho spýtal: „Kto vás posiela, pán abbé?“ „Sám Pán Boh,“ odpovedal duchovný. „Tak, tak… A kde máte poverovacie listiny?“ spýtal som sa úprimne. Urazený odišiel. Nepochodili ani iní z tej brandže. Stále odo mňa chceli, aby som im podpísal, že súhlasím s celou ich náukou. A ja nie a nie podpísať! Zaťal som sa. Keď má človek po osemdesiatke, rád sa zatína. A tak, keď som po premiére svojej divadelnej hry Irene v Paríži konečne umrel, cirkevná vrchnosť nechcela povoliť mojim priateľom, aby ma pochovali v Paríži s cirkevnými obradmi. Niekto si vymyslel romantickú lotrovinu: pustil fámu, že som ožil a cestujem preč. Posadili moje mŕtve telo do otvoreného koča, sadli si ku mne a ako „živého“ ma posediačky mŕtveho odviezli von z mesta. Hneď v prvej dedine sa našiel „protekčný“ farárko, ktorý sa dal nahovoriť, aby pokropil moju rakvu pred spustením do hrobu svätenou vodou. Dedina sa volala Scellieres a bol máj 1778. Dodnes ma mrzí, že do dejín nevošlo aj meno farára. Pochopil, že niektoré pravidlá z zvyky pre géniov neplatia. Aj tak to potom dopadlo tak, že revolučné Národné zhromaždenie v roku 1791 prinútilo Ľudovíta ZVI., aby dovolil previesť rakvu do Panteónu. Vyzerá to, že sa vychvaľujem, ale musím Vám prezradiť, že „pohrebný sprievod“ pri prevoze nebožtíka čítal 100000 ľudí a ďalší pol milióna Parížanov stál na chodníkoch.
Mnoho mojich viet vraj ešte stále žije, koluje po knižniciach, školách i po voľnej prírode. Trochu ma mrzí, že som neprerazil na svete s divadelnými hrami. Na vine je aj obecenstvo. Prečo mi nikto za môjho života nepovedal, že tie moje hry sú nanič? Na premiérach išli v mojej neprítomnosti od nadšenia ľudia zbúrať divadlo. Tlieskali ako diví s stále sa dívali na moju lóžu. Zrejme to boli snobi. Neviem. Alebo – žeby mi chceli urobiť radosť?
Povedal som napríklad raz, že „mojím povolaním je hovoriť, čo si myslím“. Mal som najriskantnejšie povolanie na svete. Ale zároveň sa mi podaril husársky kúsok – nikdy predo mnou nemal nijaký spisovateľ v histórii ľudstva ešte za svojho života taký vplyv na vývoj udalostí ako ja! Ľudovít XVI. – keď ho potom väznili v Temple – listoval vraj v mojich knihách a knihách Rousseauových a vzdychal: „Voltaire a Rousseau zahubili Francúzsko“ Mal na mysli svoju dynastiu. Bourboni mi nikdy nemohli odpustiť, že som povedal: „Keď začne národ myslieť, už ho nemožno zadržať…“ A teraz – už z Onoho sveta – môžem potvrdiť, že Francúzi vtedy spolu so mnou začali myslieť. Napíšte mi bez zábran, milý Július, či už aj Váš národ začal myslieť, a vôbec – čo robia Slováci vo voľnom čase? Svojho času sa tam v 18. storočí potuloval MONTESQUIEU. Vraj okolo Štiavnice dolovali vtedy rýdze zlato. (Jeho Perzské listy sú majstrovskou ukážkou satirickej mystifikácie. Vymyslel si dvoch Peržanov, ktorí sa potulujú po Francúzsku a píšu kamarátom do Perzie listy… Musí Vám byť jasné, drahý priateľ, že Vaše Listy z Onoho sveta nie sú nič nové pod slnkom!)
Teraz ide len o to, či národné „uvedomenie“ je na niečo užitočné, alebo je len na oštaru? Lebo ak človek dostane pocit, že musí byť užitočný národu – je schopný pre to urobiť nadľudské veci. Môže nadobudnúť dokonca pocit, že je nadčlovek. A keď sa spojí s ostatnými „nadľuďmi“, vznikne nadnárod a ostatné národy si to potom vypijú. V histórii ľudstva sa to stáva bežne. Trvá to nejaký čas, kým sa Džingischán so svojím nadnárodom vybúri a vráti sa späť medzi ostatné národy.
Ja som tak, nič netušiac, „uvedomil“ NAPOLEONA. Vravia, že moje Anglické listy boli prvým zakikiríkaním na úsvite Francúzskej revolúcie. Ale je som si Angličanov naozaj vážil. Swift, Pope, Addison si už za môjho života mohli písať, čo sa im zachcelo. A ja som svoje Anglické listy dal kolovať radšej v rukopise medzi priateľmi, pretože som sa bál Bastily. Keď som ich napokon vydal, okamžite po mne vyštartovali. Utiekol som prezieravo na zámok Cirey. Obývala ho markíza du Chatelet. Bol to ideálny azyl: markíza mala 28 rokov (ja som mal vtedy 40) a bola úžasná. Vravela o mne že som „bytosť v každom zmysle pomilovaniahodná“, a ja som sa vtedy o markíze vyjadril, že je „veľkým mužom, ktorého jedinou chybou je, že je žena…“ Bola z toho veľká láska. Manžel bol – napokon ako všetci manželia na svete – veľmi nudný a zbytočný tvor. Ale ak si niekto myslí, že na zámku Cirey sa diali len milenecké radovánky – mýli sa! Tam sa celé dni usilovne pracovalo a študovalo. Zriadil som si tam za drahé peniaze prírodovedecké laboratórium a súťažili sme s madam du Chatelet vo vedeckých výskumoch! Mal som šťastie, že som žil v čase, keď to bola móda. Teda – aby ste mi rozumeli – nie tie vedecké výskumy, ale manželstvá staručkých šľachticov s mladučkými ženami. Tie si mohli v našich časoch potom priamo v dome ubytovať všestranne vzdelaného milenca aj s labolatóriom… Tomu sme hovorili doba osvietenecká. Zo žien som sa vždy smial, aj keď som bol presvedčený o duševnej rovnosti oboch pohlaví. „Boh stvoril ženu len preto, aby skrotila ľudstvo,“ hovorieval som markíze. A ona mi so smiechom citovala MEREDITHA: „Žena bude tou poslednou vecou, ktorú muž scivilizuje.“
„Beda filozofovi, ktorý si nevie odsmiať svoje vrásky. Smrteľne slávnostná vážnosť je choroba. Keby nás príroda nebola stvorila ľahkomyseľnými, boli by sme tie najbiednejšie živé tvory!“ To všetko, milý Július, sú moje citáty zo samého neba.
A preto – nech žije ľahkomyseľnosť! Nech žije osvietenosť v ľudských zvykoch, nech žije smiech. V slovenčine je to onomatopoicky krásne a výstižné slovo – smiech. Naše francúzske le rire je tvrdé, nemecké die Lache znamená aj mláku a je uhuhňané – ale Vaše smiech znie ako spiežovec. V slove smiech je aj miecha, aj citoslovce ech, aj sneh, sen, sloveso smiech (smiech je vlastne u vás to, čo sa smie?)
Ale do slovenčiny vstupujem len okrajovo a opatrne. Zasväcujú ma tu – na Onom svete – do nej Škultéty a Vajanský. Iskria takým humorom, že niekedy už nevládzem od smiechu.
Pozdravujte tam u Vás všetkých smejkov
od VOLTAIRA, veľkého ctiteľa smiechu
vo všetkých farbách.

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, IKAR 2007