peternagy

Prinášam ďaľšie básne môjho obľúbeného básnika Rabindranátha Thákura. Jedna z nich je „vlastenecká“, Thákur sa svojím spôsobom tiež zapojil do národooslobodzovacieho boja.

—————————————————

VYSLOBOĎ ma z pút sladkosti svojej, láska moja!
Dosť už vína bozkov.
Hmla ťažkej vône mi srdce dusí.
Otvor dvere, vpusť jarné svetlo.
Strácam sa v tebe, zahalený do riasastého
rúcha tvojho hladkania.
Zbav ma svojho kúzla a vráť mi mužnosť,
aby som ti mohol ponúknuť svoje oslobodené srdce.
————————————————

DRŽÍM jej ruky a pritískam si ju na hruď.
Chcem si naplniť náručie je pôvabom,
bozkami jej ukradnúť sladký úsmev, vypiť jej temné
pohľady svojimi očami.
Ach, kdeže sú však? Kto môže zniesť
blankyt z neba?
Chcem uchopiť jej krásu; uniká mi a iba
telo mi necháva v rukách.
Vraciam sa sklamaný a unavený
Ako sa môže telo dotknúť kvetu, ktorého
sa môže dotknúť iba duch?
————————————————–

MILÁ moja, srdce mi vo dne v noci túži po stretnutí
s tebou – po stretnutí, čo je ako všetko ničiaca smrť.
Zmeť ma ako búrka; vezmi si všetko, čo
mám; otvor môj spánok a vyplieň mi sny. Olúp ma
o môj svet.
V tom spuštošení, v tej úplnej nahote ducha
buďme zajedno v kráse.
Beda, je to márna túžba! Kde možno dúfať
v také splynutie okrem teba, Bože môj?
————————————————–

RAZ ráno prišla do záhrady slepá deva a ponúkla mi
veniec zabalený do lotosového listu.
Dal som si ho okolo svojho krku a oči sa mi zaliali slzami
Pobozkal som ju a povedal som:
„Si slepá ako tie kvety.
Ani nevieš aký krásny ja tvoj dar.“
—————————————————

Ó, ŽENA, si nielen dielom božím, ale aj dielom ľudským;
ľudia ti neprestajne dávajú krásu zo svojich sŕdc.
Básnici ti tkajú tkanivo z nite zlatej
obrazotvornosti; maliari dávajú tvojej podobe vždy novú
nesmrteľnosť.
More dáva perly, bane zlato, letné záhrady
kvety, aby ťa odeli, aby ťa ozdobili, aby si bola
ešte vzácnejšia.
Túžba mužských sŕdc rozprestrela svoju
nádheru po tvojej mladosti.
Si spola žena a spola sen.
—————————————————–

POHĽADOM svojich očí by si mohla, krásna žena
zničiť celé bohatstvo piesní, vylúdených z hárf básnikov!
Ty však nepočúvaš ich pochvalu, preto ťa
ja prichádzam chváliť.
Mohla by si si pokoriť k nohám najhrdšie
hlavy sveta.
Ty sa však radšej klaniaš tým, čo ich máš
rada a čo nepoznali slávu, preto sa ja klaniam tebe.
Dokonalosť tvojich rúk by dotykom svojím
pridala žiary nádhere kráľovskej.
Ale ty nimi stieraš prach a čistíš svoj skromný dom, preto ma napĺňajú úctou.
——————————————————————-

Slyšte bratři indičtí, co na srdce vám kladu
před pohledem pohrdavým kupců ze Západu
pyšných na své bohatství spitých vínem síly
nestyďte se za své roucho, za chudý šat bílý
za svůj prostý skromný život, za mír a klid v tváři
zbytečná jsou jejich slova, nech ať doma září.
Nejdrahší váš poklad pravý, skrytý v srdci smělém
nech ať nezřen týčí se vám vždy nad čistým čelem
diadém váš královský, co snad velké zdá sa
co snad v lidských očích střmí v přenesmýrné kráse
nechť vás nikdy neokouzlí, by ste sami sebe pokořili
S duší naplnenou bohatstvým svým nejvnitřnejším
na trún svojí býdy, dosaďte to nejcennejší
ducha volných lidí