peternagy

Pokračovanie poviedky Veselý chlapec od Björnstjerne Björnsona.

Öyvind vyrástol a bol z neho rúči chlapec; v škole patril medzi najlepších a doma sa šikovne obracal v robote. To preto, lebo doma mal rád matku a v škole učiteľa. Otca málo vídal, bol alebo na rybolove, alebo dozeral v mlyne, kam chodila mlieť polovica dediny.
V týchto rokoch na neho veľmi zaúčinkoval príbeh o starom učiteľovi, ktorý mu jedného večera rozprávala matka, keď sedeli pri peci. Príbeh sa mu preniesol do kníh, kde ho videl za každým slovom, ktoré učiteľ povedal, a vznášal sa v škole, keď bolo ticho. Vyvolal v ňom poslušnosť a pokoru a akosi ľahšie vnímal všetko, čo sa učil. Bol to tento príbeh:
Učiteľ sa menoval Bard a mal brata Andersa. Bratia sa mali veľmi radi, spolu sa dali zverbovať, spolu bývali v meste, spolu boli na vojne, a tam sa obaja stali kaprálmi v jednej a tej istej kompánii. Keď s vrátili, všetci ľudia si o nich mysleli, že sú to dvaja šikovní mládenci. V tom čase im umrel otec, a ten mal veľký majetok; ťažko ho bolo rozdeliť, a preto si obaja povedali, že ani teraz sa nepoharkujú, ale majetok predajú na dražbe a peniaze si rozdelia, aby si každý mohol kúpiť, čo chce. Ako povedali, tak urobili. Lež otec mal aj jedny veľké zlaté hodinky, ktoré boli široko – ďaleko známe; boli to jediné zlaté hodinky, ktoré ľudia v týchto končinách videli, a keď ich začali licitovať, mnoho boháčov sa chcelo stať ich majiteľmi. Ale tu začali licitovať aj obidvaja bratia a vtedy ostatní ustúpili. Bard čakal, že Anders mu hodinky prenechá, a Anders očakával to isté od Barda; každý prihodil, by vyskúšali jeden druhého, a kým prihadzovali, dívali sa na seba. Keď hodinky vyšli na dvadsať toliarov, Bard si pomyslel, že to predsa len nie je od brata pekné, a prihodil, až cena stúpla na tridsať toliarov. Ale keď sa Anders ešte vždy nevzdával, Bard si myslel, že Anders už zabudol, aký bol k nemu často dobrý, tým skôr, že on je starší, a hodinky vyšli na vyše tridsať toliarov. Anders pokračoval. Tu prihodil Bard až na štyridsať toliarov a už nehľadel na brata; v dražobnej sieni bolo hrobové ticho, len úradník pokojne vyvolával cenu. Anders si myslel, keď sa veci majú tak, že Bard môže dať štyridsať toliarov, môže ich dať aj on, a keď mu Bard hodinky nežičí, nech si ich má; a prihodil. Toto Bard pokladal za najväčšiu hanbu, akú kedy zažil; prihodil na päťdesiat toliarov a urobil to celkom ticho. Dookola stálo mnoho ľudí a Anders si myslel, že brat ho predsa len nemal tak ponížiť, aby to všetci počuli; a prihodil. Vtedy sa Bard zasmial: „Sto toliarov a bratstvo na dôvažok,“ povedal, obrátil sa a vyšiel z miestnosti. O chvíľu, práve keď sedlal koňa, ktorého pred chvíľou kúpil, prišiel niekto k nemu. „Hodinky sú tvoje,“ povedal chlap. „Anders ustúpil.“ Keď to Bard počul, premohla ho ľútosť myslel na brata, a nie na hodinky. Sedlo bolo upevnené, ale on stál, ruku držal na chrbte koňa, nerozhodný, či má odísť. Vtom vyšlo mnoho ľudí, medzi nimi aj Anders, a ten keď zazrel brata pri osedlanom koni, nevediac, prečo Bard tak stojí a načo myslí, vykríkol na neho: „Ďakujem za hodinky, Bard! A nedožiješ sa dňa, že by ti brat skrížil cestu!“ – „Ani toho dňa, že by som vkročil do tvojho dvora!“ odvetil Bard, bledý v tvári, a vyšvihol sa na koňa. Ani jeden nevkročil viac do domu, v ktorom žili spolu s otcom.
Onedlho sa Anders priženil na malú škvarku zeme, ale Barda nezavolal za svedka; Bard nebol ani v kostole. V prvom roku Andersovho manželstva našli jeho jedinú kravu mŕtvu pri severnej stene domu, kde sa pásla, a nik nevedel, ako zdochla. Pritrafilo sa aj viac nehôd a išlo to s ním dolu vodou. Ale najhoršie bolo, keď mu prostred zimy ľahla popolom stodola a všetko v nej, nikto nevedel, ako požiar vznikol. „To urobil taký, čo mi chce zle.“ povedal Anders a v noci plakal. Bol žobrákom a stratil chuť do roboty.
Nasledujúci večer prišiel k nemu do izby Bard. Keď vošiel, Anders ležal na posteli, ale zaraz vyskočil. „Čo tu chceš?“ spýtal sa, ale zmĺkol, len stál uprene a díval sa na brata. Bard trochu čakal, kým odvetil: „Chcem ti ponúknuť pomoc, Anders; nemáš sa dobre.“ – „Mám sa tak, ako si mi želal, Bard! Choď, lebo neviem, či sa zdržím“ – „Mýliš sa, Anders, ľutujem…“ – „Odíď, Bard, lebo Boh nech je milostivý tebe i mne!“ Bard teda niekoľko krokov ustúpil a hlas sa mu chvel, keď sa spytoval: „Ak chceš hodinky, dám ti ich!“ – „Odíď, Bard!“ zvolal druhý a Bard radšej nečakal, odišiel.
Lebo s Bardom to bolo tak. Len čo sa dopočul, že brat je v tvŕdzi, srdce mu zmäklo, ale pýcha ho zdržiavala. Rozhodol sa, že pôjde do kostola, a tam si predsavzal, že bude konať dobré skutky; sľub nesplnil. Veľa ráz sa vybral za Andersom a prišiel skoro až pred jeho dom, ale vtom niekto vyšiel z dverí, inokedy tam zase videl niekoho cudzieho, tu zasa Anders stál vonku a rúbal drevo, a vždy mu čosi prekážalo. Ale raz v zime v nedeľu bol zasa v kostole a bol tam aj Anders. Bard ho videl; bol veľmi bledý a vychudnutý, mal na sebe tie isté šaty, ktoré nosil, keď boli ešte spolu, ale teraz boli už staré a poplátané. Cez kázeň sa díval na farára a Bard si ho predstavoval dobráckeho a mierneho, spomínal na detské roky a na to, aký bol Anders dobrý chlapec. Bard išiel v tú nedeľu na prijímanie a Pánu Bohu slávnostne sľúbil, že sa stoj čo stoj pomerí s bratom. Toto rozhodnutie mal na mysli ešte aj vtedy, keď prijímal víno, a keď vstal, zaraz si chcel ísť sadnúť vedľa neho; ale ktosi tam sedel a brat ani nezdvihol zrak. Po kázni mu zasa niekto prekážal, bolo tu veľa ľudí, vedľa Andersa kráčala jeho žena a on ju nepoznal. Nazdával sa, že bude najlepšie, keď pôjde k nemu domov a vážne sa s ním porozpráva. Keď nadišiel večer, urobil to. Prišiel až k dverám a načúval; a tu niekto vyslovil jeho meno; bola to iste Andersova žena: „Dnes bol na prijímaní,“ vravela, „iste myslel na teba.“ – „Nie, nemyslel na mňa,“ povedal Anders. „Poznám ho, myslí len ne seba.“
Dlho sa nikto neozval; Bard, ako tam stál, potil sa, hoci bol studený večer. Dnu sa žena motala okolo hrnca, v peci praskalo a šušťalo, kedy-tedy zaplakalo dieťa a Anders ho kolísal. Potom povedala žena: „Zdá sa mi, že obidvaja myslíte jeden na druhého, len si to nechcete priznať“ – „Hovorme o niečom inom,“ odvetil Anders. Ochvíľu vstal a prešiel k dverám. Bard sa musel skryť do drevárne a práve ta sa vybral Anders po náručie dreva. Bard stál v kúte a jasne ho videl; zobliekol si skromné nedeľné šaty a chodil v rovnošate, v ktorej sa vrátil z vojny ako Bard a o ktorej si sľúbili, že si ju viac neoblečú, ale ju nechajú potomstvu. Andersova rovnošata bola teraz zaplátaná a ošúchaná, jeho mocné, urastené telo sa v nej strácalo ako v balíku handár a v tej chvíli Bard začul, ako mu vo vlastnom vrecku tikajú zlaté hodinky. Anders išiel k raždiu; ale nezohol sa, aby si z neho nabral, najprv zastal, oprel sa chrbtom o kopu dreva a zadíval sa vom na nebo, posiate hviezdami. Potom si vzdychol a povedal: „Veru – veru – veru, panebože, panebože!“
Po celý život znel Bardovi v ušiach tento vzdych. Chcel pristúpiť k nemu, ale vtom si brat odkašlal, a to znelo veľmi tvrdo; nebolo mu treba viac a on ostal stáť. Anders si nabral za náručie raždia a prešiel s ním tak tesne popri Bardovi, že ho haluze šľahli po tvári, až ho celá pálila.
Ešte zo desať minút ticho stál na tom istom mieste a ktovie, kedy by bol odišiel, keby ho od veľkého dojatia nebola schvátila taká zimnica, že sa celý roztriasol. Vtedy odišiel; otvorene sa priznal, že je zbabelý vojsť do domu, a preto si vymyslel iný plán. Zo smetníka na popol, čo stál v kúte, odkiaľ práve vyšiel, vybral niekoľko uhlíkov, pohľadal smolničku, vošiel do stodoly, zatvoril za sebou dvere a rozdúchal oheň. Keď smolničku zapálil, posvietil si na klinec, na ktorý Anders vešal lampáš, keď zavčasu rána prišiel mlátiť. Bard vzal zlaté hodinky a zavesil ich pred seba na klinec, zahasil smolnicu a vyšiel; bolo mu tak ľahko, že poskakoval po svahu ako chlapec.
Na druhý deň sa dopočul, že stodola v tú noc zhorela. Musela vypadnúť iskra zo smolnice, ktorou si svietil, keď vešal hodinky.
Táto udalosť tak zaúčinkovala na neho, že celý deň sedel ako chorý, vzal si spevník a spieval, až si ľudia v dome mysleli, že sa pomiatol. Ale večer vyšiel z domu, mesiac jasne svietil, vybral sa k bratovmu pozemku, prehrabával sa na zhorenisku – a naozaj tam našiel malú hrudku zlata; to zostalo z hodiniek.
S hrudkou zlata v hrsti zašiel v ten večer k bratovi, prosil ho o zmierenie a chcel mu všetko vysvetliť. Ale už sme povedali, ako pochodil.
Nejaké dievčatko ho videlo, ako sa prehrabával v zhorenisku, i niekoľko chlapcov, ktorí išli na tancovačku, videlo ho v nedeľu večer isť tým smerom, ľudia v dome rozprávali, aký bol v pondelok čudný, a keďže všetci vedeli, že s bratom žije v nepriateľstve, oznámili to a začalo sa vyšetrovanie.
Nikto mu nič nedokázal, ale podozrenie na ňom už ostalo; ešte menej ako kedy predtým mohol sa priblížiť k bratovi.
Anders si myslel, že Bard podpálil stodolu, ale nikomu to nepovedal. Keď ho videl večer po požiari bledého a čudáckeho vchádzať do svojej izby, hneď si pomyslel; oľutoval, ale za taký hrozný čin, ktorý spáchal voči bratovi, nikdy nedosiahne odpustenie. Odkedy počul, že ho ľudia videli pri dome v ten večer, keď vypukol požiar, a hoci výsluch nič nedokázal, bol presvedčený, že podpaľačom je Bard. Stretli sa pri výsluchu. Bard v dobrých šatách, Anders v zaplátaných; keď Anders vošiel, Bard pozrel na neho a jeho zrak prosil o odpustenie; Anders to zbadal. „Nechce, aby som niečo povedal,“ pomyslel si Anders, a keď sa ho spytovali, či si myslí, že brat založil požiar, nahlas a rozhodne povedal: „Nie“
Ale Anders od toho dňa začal tuho piť a bolo s ním veľmi zle. Ešte horšie bolo s Bardom, hoci ten nepil: nik ho už nechcel poznať.
Raz neskoro večer vošla do komôrky, v ktorej býval Bard v podnájme, chudobná žena a prosila ho, aby išiel s ňou. Spoznal ju, bola to bratova žena. Hneď pochopil, čo ju priviedlo, zbledol. Obliekol sa a bez slova išiel. Z Andersovho oblôčika blikalo slabučké svetielko, ukazovalo sa a strácalo a oni šli za ním, lebo v snehu nebolo chodníčka. Keď Bard zastal v pitvore, zarazil ho zvláštny zápach, od ktorého mu prišlo zle. Vošiel. Pri peci sedelo malé dieťa a dávalo si do úst uhlie, celú tváričku malo začiernenú, ale keď pozrelo, biele zúbky sa mu smiali, bolo to bratovo decko. Vzadu na posteli, prikrytý všetkým možným šatstvom, ležal Anders, vychudnutý, s jasným, vysokým čelom, a tupo sa díval na brata. Bardovi sa podlomili kolená, sadol si k nohám postele a neobyčajne prudko sa rozplakal. Chorý jednostaj hľadel na neho a čušal. Konečne poprosil ženu, aby odišla, ale Bard mal ostať – a potom sa obaja bratia začali rozprávať. Rozprávali o všetkom, čo sa udialo odo dňa, keď si vydražili hodinky, až podnes, keď sa znova stretli. Bard nakoniec vybral hrudku zlata, ktorú vždy nosil pri sebe, a bratia si len teraz uvedomili, že za tie roky ani jediný deň neboli šťastní.
Anders nerozprával veľa, lebo sa necítil dobre; a Bard zostal sedieť pri posteli, kým bol brat chorý. „Teraz som už celkom zdravý,“ povedal Anders raz ráno, keď sa prebudil; odteraz, brat môj, budeme dlho žiť spolu a nikdy viac sa nerozídeme ako v minulosti.“ A v ten deň umrel.
Bratovu ženu a deti si vzal Bard k sebe a odvtedy sa im vodilo dobre. Ale o čom sa bratia rozprávali, preniklo cez múry a cez tmavú noc, dozvedeli sa to všetci ľudia v dedine a Bard sa stal jedným z najváženejších ľudí. Všetci ho zdravili ako niekoho, kto mal veľký zármutok a zasa našiel radosť, alebo niekoho, kto bol dlho preč. Barda tieto prejavy priateľstva posilnili, dal sa na božie cesty – a zaumienil si, že z neho musí miečo byť, a tak sa zo starého kaprála stal učiteľ. Čo predovšetkým a najväčšmi vštepoval deťom, bola láska, a sám si ju tak veľmi želal, že ho mládež milovala ako svojho spolužiaka i otca.
To bol príbeh starého učiteľa, ktorý sa tak vryl Öyvindovi do mysle, že sa mu stal náboženstvom i príkladom. Učiteľ mu bol priam akýmsi nadprirodzeným človekom, hoci tu sedel taký prívetivý a trochu nazlostený. Nevedel si predstaviť, že by sa nenaučil úlohu, a keď sa učiteľ niekedy na neho usmial alebo ho pohladil po hlave, keď čítal, celý deň sa tešil a bolo mu teplo.
Najväčšmi zaúčinkovalo na deti, keď im učiteľ niekedy pred modlitbou povedal krátku reč alebo keď im aspoň raz do týždňa prečítal niekoľko veršov o láske k blížnemu. Zakaždým keď čítal prvý z týchto veršov, triasol sa mu hlas, hoci ho čítal už dvadsať – tridsať rokov. Znel:

Blížneho duša kresťanská si ľúb
a do prachu ho nikdy neudup,
i keď už dole bezbranný sa zmieta!
Všetko, čo žije, všetko čo tu je,
tajomná moc, moc lásky spravuje
a vystavuje ranám tohto sveta.

A keď prečítal celý verš, na chvíľu zmĺkol, pozrel na deti a žmurkal. „Vstaňte, čertíci, a choďte pekne ticho domov – pekne choďte, aby som počul o vás len dobré, červiaky!“ A keď robili najväčší hrmot, zhľadúvajúc si knihy a kapsy, zavolal do hurhaja: „A zajtra priďte hneď za svitania, lebo vám ukážem! – Príďte zavčasu, dievčatká a chlapci, budeme usilovní!“