peternagy

Klara Fina Gulleborg

Nasledujúci deň prestál Jan zo Skrolycky veľa hodín vo dverách chalupy s dievčatkom na rukách a čakal.
Aj teraz to bolo dlhé čakanie, ale celkom inakšie než včera. Teraz mal takú dobrú spoločnosť, že nemohol byť ani zunovaný, ani namrzený.
Ani vysloviť nevedel, aký blažený pocit je držať v náručí teplé telíčko. Domnieval sa, že až do dnešného dňa sám sebe bol vskutku odporný a nepríjemný, teraz však bola číra blaženosť a sladkosť. Nevedel veru, že človek môže byť natoľko blažený, keď má niekoho naozaj rád.
Rozumie sa, ta do dverí by sa nebol postavil len tak nič po nič. Vystávaním vo dverách mal vyriešiť vážnu vec.
On a Kattrina sa celé predpoludnie pokúšali vybrať dieťaťu meno. Venovali sa tomu dlho a dôkladne, ale nevedeli sa rozhodnúť.
– Ja už neviem inakšej rady, len že vezmeš malú a staneš si s ňou do dverí, – povedala Kattrina nakoniec. – A potom sa prvej ženskej, ktorá pôjde okolo, spýtaš, jako sa volá. A jaké meno povie, také dievča dostane, nech už bude hrubé alebo fajnové.
Lenže chalupa stála trochu bokom. Dosť zriedka popri nich niekto prešiel. Dlho stál Jan vo dverách, a nikto neprichádzal. Pravda, toho dňa bolo aj trochu pod mračnom, ale nepršalo, ani nebol vietor a chladno, skôr dusno.
Keby Jan nebol mal v náručí dievčatko, všetko by ho bolo omrzelo.
– Môj milý Jan Andersson, povedal by si, – hádam si zabudol, že bývaš ďaleko, ďaleko pri jazere Duvsjö v askedalských dolinách, kde je iba jediný rúči sedliacky dvor a len samé chalupy a rybárske chatrče? Býva tu vari dakto, kto má také pekné meno, že bys ho chcel dať tomuto dievčatku?
Ale keďže teraz išlo o jeho dcéru, Jan nepochyboval, že sa všetko podarí. Díval sa dolu na Duvsjö a nechcel vidieť, že leží v kotle medzi kopcami, odrezané od ostatnej krajiny. Veď prečo by z panstva dolu na ostrohu, na južnom konci Duvsjö neprivesloval niekto s krásnym menom. Už len kvôli dievčatku si bol takmer istý, že by sa to mohlo prihodiť.
Dieťa po celý čas spalo, takže tu mohol stáť a čakať, ako dlho by bol chcel. Ale horšie bolo s Kattrinou. Bola zvedavá a podchvíľou sa vypytovala, či niekto nejde. Lebo už iste nemalo zmysel byť toľko s malou vonku.
Jan upieral zrak nahor na Storsnipu, ktorá ako veľký zobák vyčnievala priamo z askedalských pasienkov a ohradených políčok a strážila ich v bezpečnej vzdialenosti ako bašta pred všetkými prišelcami. Mohlo by sa predsa stať, že by nejaké fajnové paničky, ktoré vyšli nahor kvôli krásnemu výhľadu, cestou dolu poblúdili a zatárali sa ku Skrolycke.
Upokojoval Kattrinu, ako len vedel. Aj jemu aj dieťaťu je tu celkom dobre. A keď tu už prestál toľký čas, rád by počkal ešte chvíľu.
Nebolo vidieť ani človiečika, ale Jan si bol istý, že ak vydrží, pomoc príde. Ináč to nie je možné. Neprekvapilo by ho, keby sa na zlatom voze cez vrchy a husté hory priviezla nejaká kráľovná, aby dala tomuto dievčatku svoje meno.
Prešla ešte chvíľa, ale Jan už cítil, že sa skoro zvečerí a dlhšie tu už nebude môcť postávať.
Kattrina v chyži sa vari pozrela na hodiny a znovu ho začala prosiť, aby šiel dnu.
– Len maj ešte chvíľu strpenia! – riekol Jan. – Vidí sa mi, že sa tam na západe dačo ukazuje.
Celý deň bolo zaoblačené, ale práve v tej chvíli vyliezalo slnce z oblakov a poslalo dieťaťu niekoľko lúčov.
– Nečudujem sa, že sa ti, prv než zapadneš, chce trochu podívať na maličkú, – povedal Jan slncu. – Ozaj hodno na ňu pozrieť.
Slnce sa vynáralo čoraz väčšmi a ožarovalo červenou žiarou dieťa i chalupu.
– Hádam jej naostatok chceš byť krstnou materou? – spytoval sa Jan zo Skrolycky.
Slnce neodpovedalo. Veľké a červené zasvietilo ešte raz, potom si potiahlo na seba oblačný závoj a zmizlo.
Vtom sa opäť ohlásila Kttrina.
– Bol tu dakto? Videlo sa mi, že si sa s dakým zhováral. A tak včuľ už poď dnu.
– Hej, idem, – povedal Jan a vkročil dnu. – Išla okolo nás náramne fajnová panička. Ale bolo jej tak pilno, že som jej sotva stačil povedať dobrý deň a už aj bola preč.
– Ach, človeče. To je naozaj do jedu, a toľko sme sa načakali. Ani si sa jej nestihol opýtať, ako sa volá?
– Ba, volala sa Klara Fina Gulleborg, to som sa od nej dozvedel.
– Klara Fina Gulleborg! To bude vari až pripekné meno, – riekla Kattrina, ale viac nenamietala.
Jan zo Skrolycky načisto žasol, ako sa vedel dobre vynájsť a vybrať si slnce za krstnú mať. Hej, v tej chvíli, keď mu baba bola vložila dievčatko do náručia, stal sa z neho iný človek.

Krst

Keď mali dievčatko zo Skrolycky niesť k farárovi na krst, Jan, jeho otec, počínal si tak hlúpo, že veľa nechýbalo a boli by ho vyhrešili aj Kattrina aj kmotrovci.
Dieťa na krst mala niesť žena Erika z Fally. Na faru sa viezla s dievčatkom na rukách a Erik z Fally kráčal popri voze. Prvý kus cesty až po panstvo na Duvskom ostrohu bol totiž taký zlý, že sa nedal ani nazvať cestou, a Erik z Fally, kedže viedol nepokrstené dieťa, bol radšej opatrnejší.
Jan zo Skrolycky sa díval, keď odchádzali. Sám vyniesol dieťa z chalupy a nikto na svete lepšie nevedel, akým skvelým ľuďom zveril dieťa do rúk. Vedel, že Erik z Fally je ako kočiš práve taký spoľahlivý ako vo všetkom inom, a o materi z Fally Jan vedel, že porodila a odchovala sedem detí, nemusí sa teda ani najmenej znepokojovať.
Ale keď už šťastlivo odišli a Jan sa opäť pustil hĺbiť jarok na Erikovom úhore, prišiel naňho ukrutný strach. Čo ak sa kôň Erika z Fally splaší, čo ak farár dieťa pustí, až ho bude preberať od krstnej, čo ak mať z Fally ovinula dievčatko toľkými vlniakmi, že sa udusí, kým prídu na faru!
Hovoril si, že vari sa nemusí toľko strachovať, keď má za krstných Erika z Fally a jeho ženu. Ale nepokoj rástol. Jan ihneď odložil rýľ a pobral sa na faru tak, ako práve bol. Vybral si kratšiu cestu, vrchom, a tak sa ponáhľal, že keď sa Erik z Fally doviezol na dvor pred farské maštale, prvé, čo zazrel, bol Jan Andersson zo Skrolycky.
Keď sa má dieťa krstiť, naozaj sa nepatrí, aby bol pri tom otec alebo matka, Jan hneď zbadal, že sa Erikovcom nepáči, že dobehol na faru. Erik mu nekývol, aby sa ujal koňa, ale vypriahol sám a meť z Fally zdvihla dieťa vysoko, a Janovi nepovediac ani slovo, šla hore vŕškom do farskej kuchyne.
Keď sa krstní tvárili, že Jana nevidia, netrúfal si priblížiť sa k nim. Ale keď pani suseda prechádzala popri ňom, začul z batôžka slabučký plač, takže sa aspoň dozvedel, že sa dieťa cestou nezadusilo.
Sám si myslel, že je hlúpe, ak zaraz nepôjde rovno domov, lenže teraz si bol celkom istý, že farár pustí dieťa na zem, a to ho donútilo ostať.
Chvíľu čakal na dvore pred maštaľami, potom sa pobral hore k hlavnému stavisku a vošiel do pitvora.
Nič na svete nie je pri krste neprístojnejšie, ako keď príde na faru aj otec, najmä ak má dieťa takých krstných rodičov, ako sú Erik z Fally a žena Erika z Fally. Keď sa teda na farskej úradnej sieni otvorili dvere a Jan Andersson zo Strolycky sa potichu všmykol dnu v obnosených robotných šatách, obaja krstní rodičia si zaumienili, keďže farár začal hovoriť a nemohli už votrelca vysánkovať, že len čo sa vrátia domov, poriadne ho vyhrešia za to, ako sa zachoval.
Krst prebiehal ako sa patrí, bez najmenšej nehody a Jan Andersson sa podaromnici natisol dnu. Keď sa úkon už-už končil, otvoril dvere a zase sa potichu vyšmykol do pitvora. Veď videl, všetko šlo šťastne a dobre aj bez neho.
O chvíľočku vyšiel do pitvora aj Erik z Fally a jeho žena. Mali namierené do kuchyne, kde mať z Fally pred krstom sňala z dieťaťa všetky zbytočné vlniaky.
Erik z Fally šiel popredu a otvoril žene kuchynské dvere, no len čo to urobil, vrútili sa do pitvora dve mačence a klbčili sa priamo pod nohami matere z Fally, takže sa o ne potkla a padala dolu tvárou. Stačila si ešte pomyslieť: „Teraz padnem aj s dieťaťom, zabije sa a ja budem celý život nešťastná,“ – a vtom ju chytila a zadržala silná ruka. Keď sa obzrela, zistila, že záchrancom bol Jan Andersson zo Skrolycky, ktorý ostal v pitvore, akoby bol naozaj vedel, že ho tu bude treba.
Prv než mu stihla niečo povedať, bol Jan preč. A keď sa s mužom doviezli domov, Jan už zase hĺbil jarok.
Keď nešťastie bolo odvrátené, vedel, že môže ísť bezpečne domov.
Ale ani Erik z Fally ani mať z Fally mu ani slovkom nespomenuli, že by sa bol neprístojne správal. Naopak, mať z Fally ho pozvala na kávu takého, aký bol na jesennom sychravom úhore – zamazaného a zablateného.