peternagy

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.

O tom, že človek do svojho štyridsiateho roku
už všetko vie

Marcus Aurelius hovorí, že muž, v ktorom horí čo len jediná iskra rozumu, do svojej štyridsiatky prežil všetko a pozná všetko to, čo sa ľuďom prihodilo pred ním a čo sa ešte môže prihodiť v čase, keď už nebude. Jednotlivosti môžu byť rozmanité a odlišné, no základná skúsenosť – spoločná skúsenosť každého ľudského života – sa za štyridsať rokov prihodí každému človeku. Zažil vášne, zakúsil stálosť prírodných zákonov a s úplnou istotou vie, že je smrteľný. Viac nevedel ani Caesar, ani Antonius, ani Marcus Aurelius a viac o sebe a svete nebude pominuteľný človek vedieť nikdy. Všetko ostatné je iba opakovanie.

O tom, že ten, kto už niečo vie, zľahostajnie

Za poznaním je zmierenie. Keď sa o živote dozvieš niečo skutočné, staneš sa vyrovnaný a ľahostajný.
Ľahostajnosť sa nesťažuje. Neobviňuje, neberie na zodpovednosť, nevolá po pomste, ani po zadosťučinení, ani po vysvetlení. Všetko ľudské je beznádejné. Iba božské je úplné, iba duša nie je beznádejná. Čo viac ako vyrovnanosť môže človek chcieť, keď sa s ľudskými túžbami obracia k božskému. Zasvätený človek je tichý. Vie, že niet pomoci. Môže urobiť len toľko, že sebe ani druhým neubližuje. V čo má dúfať ten, kto životom smeruje k smrti, žije medzi ľuďmi, čiže žije v neprávosti? Ak dokáže svoje srdce vychovať k akémusi pokoju a pokore – to je už takmer útecha a jas.

O pohodlí a samotárstve

Darmo však hovoríme: „Netýkajú sa ma ani podrazy ani uznanie sveta! Všetko je pominuteľné!“ – ak v hĺbke duše necítime, že sme si aj voči svetu splnili svoju povinnosť. Často som pocítil túto sebaobžalobu. Nie je také ťažké zriecť sa toho, čo svet poskytuje v márnivom uznaní, v možnostiach zabávať sa, v spoločenskom a hmotnom uspokojení a odvrátiť sa od ľudí a žiť iba pre svoje úlohy a jediný cieľ, na službu ktorému sme sa podujali. Nie je ľahké to spraviť, no nie je to ani nemožné; zazlievajú nám odchod do ústrania, pretože v takomto postoji vidia opovrhnutie svetskými vecami a kritiku; nazývajú nás odľudmi, ale mrzutého pustovníka súčasne obklopuje aj určitá úcta, a táto úcta a uznanie uspokojujú našu márnivosť. Okrem toho sa zbavíme aj mnohého nepohodlia, keď sa pred ľuďmi utiahneme.
No akýsi hlas nám aj tak našepkáva, že sa správame sebecky, pohodlne, keď sa úplne vzdáme kontaktov s ľuďmi a zahalení do velebnej samoty pustovníka blúdime v pustatine nášho diela a zaužívaných zvykov. Po prvé, podľa jedného z francúzskych porekadiel, každý pustovník, ktorý pridobre pozná cestovné poriadky, je podozrivý – väčšina tých, ktorí sa stali pustovníkmi z urazenosti alebo kvôli pocitu menejcennosti, presne pozná odchody vlakov, ktoré ich môžu odviesť späť do sveta – a z väčšiny veľkých samotárov vyžaruje svetlo márnivosti tak ako polárna žiara, ktorá len svetielkuje, no neohrieva ani nesvieti. A po ďalšie, nie každý má právo byť samotárom. Právo na samotu, skutočné oprávnenie na odchod od ľudí má len ten, kto je takto schopný lepšie slúžiť veci ľudí. Lebo nikto nemá právo byť samotárom zo svetabôľu, vzdoru, pýchy alebo márnivosti. Ale ak je náš temperament a povaha práce, ktorou chceme slúžiť ľuďom, taká, že potrebujeme samotu, vtedy a len vtedy máme právo vyhýbať sa ľudskej spoločnosti. Ale takýto pracovník a takáto práca sú zriedkavé, a človek, ktorý si zvolí samotu, nech sa najprv vysporiada so svojím svedomím.

O tom, že o všetkom rozhoduje čas

Keď ťa život, nejaká ľudská situácia, prinúti k rozhodnutiu, dbaj na to, aby si svoje predsavzatia postavil do vnútra zákona zmien: pretože všetky „rozhodnutia“ získavajú konečnú platnosť a tvar iba v čase.
Rozhodni sa, ale nie príliš definitívne! Nie za každú cenu! Nie úplne! Daj ľudskému predsavzatiu tú možnosť hry, ktorú potrebuje, aby zapadlo do sveta a času, umiesnilo sa medzi ľudskými úmyslami a zákonmi zmeny. Nechci prísahou, klincom a kladivom naveky upevniť to, na čom aj noc, aj ráno čo-to pozmenia, aj tvoje srdce a rozum ustavične niečo brúsia, menia, pretvárajú, dnes, zajtra, večne. Dopraj rozhodnutiu čas a priestor, aby si vo svete našlo svoje skutočné miesto a tvar. Rozhoduj sa, ale nie pridlho! Rozhoduj sa, ale nie s konečnou platnosťou! Konaj, no pritom sa vo všetkom spoľahni aj na čas, Uvidíš, zajtra alebo o rok, že si nerozhodol ty, ale veličina v ktorej sa rozhoduje o každej ľudskej veci: čas.

O márnomyseľnosti

Márnomyseľnosť ti spôsobovala najväčšie a najkrutejšie utrpenie? Vždy si sa chcel predvádzať, svoj rozum, svojho ducha alebo iné podozrivejšie a smiešnejšie schopnosti, spoločenskú neohroziteľnosť, svoje vystupovanie alebo svoju zbehlosť v ľudských záležitostiach? Zvŕtal si sa na trhovisku sveta a bol si taký smiešny ako klaun v pilinovej manéži cirkusu, keď napodobňuje nebezpačné predstavenia krotiteľov a akrobatov. A prečo si nikdy nepomyslel na to, že úspech, ktorý takto môžeš zožať, je iba príležitostnou priazňou unudeného, potmehúdskeho a detinského davu? Jediný okamih samoty, sebapoznania, keď si premohol svoju márnomyseľnosť, dal aj tebe aj ľuďom viac ako všetky predstavenia, ktoré si svetu predvádzal. Jediné gesto pokory je väčším hrdinským činom ako všetky dychtivé cirkusové čísla, ktorým ľudia tlieskajú. Mysli na to, kým nie je neskoro.

O tom, že krása je krehká

Si nespokojný, lebo tvoje zmysly dráždi a provokuje krásna, mladá žena a máš strach, že sa o svoju krásu a mladosť podelí aj s inými? Ale čo od nej vlastne očakávaš? Akýsi kláštorný sľub, pochmúrnu vernosť? Nie preto je krásna a mladá. Len si pomysli, akým veľkým bremenom a úzkosťou je pre ňu samu táto krehká krása a pominuteľná mladosť, tento zlomyseľný dar, ktorým ju požehnal i potrestal Stvoriteľ – táto krása, ktorá sa každým dňom a v každej chvíli mení, ubúda z nej, stáva sa zvädnutejšou a krehkejšou. Môže myslieť na niečo iné, môže milovať niečo iné, než iba svoju krásu a mladosť, môže sa naozaj naplno zaoberať niečím iným, v zhode so svojím srdcom a záujmami? Ako keby si chcel zachytiť jedinú rannú chvíľu zaliatu slnkom alebo určitý druh morského svetla a želal si, aby svet ostal naveky takýto! Uč sa byť skromný, raduj sa z krásy, a nečakaj od nej nič viac, iba to, čo ti môže dať. Teplo života však hľadaj inde; krása je chladný plameň, nemôžeš sa pri ňom ohriať.

Všeobecne o chorobe

Chorobu treba prijímať s takou pokorou, s akou prijíma zločinec zaslúžený a spravodlivý rozsudok. Pretože choroba vždy pochádza zo stretu nášho charakteru, povahy, hnevu a vášní, slabostí a hriešnych sklonov. A keď ťa na ulici prejde električka, aj tak si na vine ty: prečo si nebol viac bdelý, rozvážnejší a obozretnejsí ako nepriateľský svet!
Nehovorím, že obozretnosťou, rozvážnosťou a sebaovládaním sa vyhneš neduhu. Choroba je prirodzenou súčasťou a nástrojom všetvoriaceho a všeničiaceho života. Spôsob popravy si najčastejšie volíš ty sám. Príroda je milosrdný kat: ak chceš, dopraje ti múdru a dôstojnú smrť tichého stlievania, pomalého vyhasnutia. Ak sa však nesprávaš primerane svojmu charakteru – a nazdávaš sa, že máš ľudský a dobrý charakter -, bude ťa pomaly opekať na svojom ohni. Na toto mysli, keď zaútočí choroba.

O tom, že podvádzame lekára

Kedykoľvek som navštívil lekára, nevedel som sa zbaviť trápneho a ponižujúceho pocitu, že podvádzam toho statočného človeka, ktorý sa mi venuje, ako najlepšie dokáže a vie, úzkostlivo a starostlivo, no celkom beznádejne. Pretože všetko to, čo mi odporúča – lieky, rozličné liečebné postupy, vodu či slnečný kúpeľ, prášky a tekutiny – možno lieči moje obličky, pečeň alebo srdce, no nevylieči to, čo je jedinou príčinou mojej choroby: môj životný štýl, ktorý vyplýva z môjho charakteru, zo základu mojej povahy a z mojich sklonov. Preto sa vždy, vážne a zdvorilo vzájomne podvádzame, ako najlepšie vieme, lekár a chorý. Životné štýly sa nedajú liečiť a aj zmeniť ich možno iba dočasne.
Preto sa príroda múdro stará o choroby: lebo väčšina ľudí si až v karanténe odpočinie od svojich krátkodobých vášní. „Niekedy je zdravé, keď je človek chorý“ – povedal jeden Francúz. Väčšina ľudí by zahynula už s štyridsiatich piatich, keby si raz za čas niekoľko týždňov neodpočinula v posteli.

O vyjednávaní

Je nadovšetko dôležité, aby sme svoju prácu, sklony, životné tempo zosúladili s veľkým a večným rytmom prírody. Pohyb mesiaca, zmena smeru vetra, slnečná páľava, nočné sily, toto všetko formuje náš osobný osud, aj našu životosprávu všedných dní: človek už z veľkej diaľky zachytáva napomenutia a upozornenia, výstražné zvuky vesmíru… Treba žiť v súlade so slnkom, mesiacom, so stúpaním vôd, s chladom a teplom: nikdy nie navzdory, ale vždy v zhode s harmóniou sveta, všeobecným poriadkom vzniku a zániku. V živote sa potkýnajú iba tí, ktorí sú vnútorne hluchí k hlasom sveta.

O tom, že musíme žiť aj srdcom

Ronako však musíme žiť aj srdcom, tým druhým životným pulzom, ktorý je tajomnejší, viac skrytý, poznateľný ťažšie ako zákonitosti kozmických energií. Nech ten koho srdce bije radostným tempom osemdesiatkrát za minútu, netúži žiť životom maratónskych bežcov. Musíme neprestajne počúvať morzeovku vlastného tela a charakteru, tieto jemné a rázne odkazy, ktoré určujú skutočnú mieru tvojho života. Ten koho zmysly otupila ctižiadosť, vášeň, už tieto hlasy nepočuje. Telo takého človeka nežije v zhode s pulzom duše a sveta; žije životom nedôstojným človeka, čiže neľudsky pyká.
—————————————————————————-