peternagy

Gudmund si myslel, že ľúbi Hildur Erikssonovú, až do dňa, kým ho nedonútila k sľubu, že Helga z Närlundy odíde. Aspň dovtedy nepoznal nikoho, koho by bol väčšmi obdivoval a väčšmi si vážil. Nevedel by ukázať na jediné dievča, ktoré by sa mohlo s Hildur merať, a bol veľmi hrdý na to, že si ju získal. Dobre mu padlo zavše popremýšľať o ich spoločnej budúcnosti. Budú bohatí a vážení a Gudmund cítil, že v dome, ktorý bude spravovať Hildur, čaká ich dobrý život. Rád myslel aj na to, že keď si ju vezme za ženu, bude mať dosť peňazí. Bude môcť zveľadiť hospodárstvo, prestavať všetky rozpadnuté staviská a rozšíriť gyzdovstvo, takže sa z neho stane ozajstný veľký gazda.
V tú istú nedeľu, keď išiel z kostola s Helgou, zapriahol večer do bričky a vybral sa na Älvakru. Tu začala Hildur hovoriť o Helge a povedala, že kým tam bude to dievča, ona na Närlundu nepríde. Gudmund sa najprv pokúsil obrátiť všetko na žart, ale čoskoro sa ukázalo, že Hildur to myslí vážne. Gudmund vravel o Helge veľmi pekne a povedal, že bola taká mladá, keď ju poslali do služby prvý raz, preto sa neslobodno čudovať, že tak pochodila, keď natrafila na chlapa, ako je Per Martensson. Ale odkedy sa o ňu stará jeho matka, správa sa dievča dobre.
– Nebolo by správne, keby sme ju vyhodili, – povedal. – Tak by sa mohlo stať, že by znovu prišla do biedy.
Ale Hildur nechcela popustiť.
– Ak to dievča na Närlunde ostane, moja noha ta nikdy nevkročí, – povedala. – Nestrpím vo svojom dome takú osobu.
– Nevieš, čo robíš, – povedal Gudmund. Ešte nikto sa nestaral o matku lepšie ako Helga. Všetci sme radi, že k nám prišla. Predtým bývali mama často hundravá a namosúrená.
– Ja ťa nútiť nebudem, aby si ju poslal preč, – povedala Hildur, ale bolo vidieť, že ak jej Gudmund neurobí v tejto veci po vôli, je hotová od sobáša odstúpiť.
– No, nech je ako chceš,- povedal nato Gudmund. Myslel si, že nemôže riskovať celú svoju budúcnosť len pre Helgu. Ale bol veľmi bledý, keď sa musel takto podrobiť, a celý večer sedel ticho a skľúčene.
Práve pre toto sa začal Gudmund obávať, že Hildur azda nie je celkom taká, ako si predstavoval. Nepáčilo sa mu, že presadila svoju vôľu proti jeho, ale najhoršie bolo, že si nemohol myslieť iné, ako že Hildur nemá pravdu. Rád by jej bol ustúpil, vravel si, keby bola prejavila trochu velkodušnosti, ale namiesto toho mal dojem, že Hildur si počínala sebecky.
Kedykoľvek sa s ňou teraz Gudmund stretol, ustavične špehoval a striehol, či sa znovu neobjaví to, z čoho ju podozrieval. Keď sa už raz jeho nedôvera prebudila, netrvalo dlho, a Gudmund zbadal to i ono, čo nebolo podľa jeho želania.
– Akiste patrí k tým, ktoré myslia predovšetkým na seba, – mrmlal si vždy, keď od nej odchádzal, a v duchu sa spytoval, koľko by jej láska vydržala, keby bola vystavená skúškam. Utešoval sa, že veď každý človek myslí v prvom rade na seba, ale tu mu hneď prišla na um Helga. Videl ju, ako stála pred súdom s zrazu schmatla bibliu a povedala: „Odvolávam žalobu. Ešte vždy ho mám rada. Nechcem, aby musel krivo prisahať.“ Takúto si predstavoval Hildur. Helga sa mu stala mierou, ktorou meral ostatných ľudí. Iste nebolo veľa takých, ktorí by sa jej vyrovnali v milote.
Zo dňa na deň mal Hildur menej rád, ale pritom mu nezišlo na um, aby od svadby upustil. Navrával si, že jeho nespokojnosť, to sú len prázdne vrtochy. Veď ešte pred niekoľkými týždňami sa mu videla najlepšia na svete.
Keby to bolo bývalo na začiatku vohľadov, hádam by sa bol aj stiahol, ale už mali ohlášky, deň svadby bol určený a u nich doma sa robili veľké reparácie. Okrem toho nechcel prísť o bohatstvo a dobré postavenie, ktoré ho čakalo. A čo by aj povedal, prečo sa s ňou rozchádza? To, čo proti Hildur mal, bolo také bezvýznamné, že slová by sa mu rozplynuli ne perách v tej chvíli, ako ich vyslovil.
Ale často mu bývalo ťažko na duši, a vždy keď mal vo farnej osade alebo v meste nejakú robotu, kúpil si v obchode pivo či víno, aby sa mu dobrá nálada vrátila. Keď vyprázdnil zopár fľašiek, opäť začal byť hrdý na to, akú urobí partiu a mal z Hildur radosť. Vtedy nechápal, prečo ho to tak trápi.
Gudmund často myslieval na Helgu a rád by sa bol s ňou stretol. Ale vravel si, že Helga ho pokladá za úbožiaka, lebo nedodržal sľub, ktorý jej dal dobrovoľne, a nechal ju odísť. Nemohol by nič vysvetľovať ani sa ospravedlňovať, a tak sa radšej stretnutiu vyhýbal.
Jedno ráno, keď Gudmund išiel po ceste, stretol Helgu, ktorá sa vracala z doliny, kam chodila po mlieko. Gudmund sa obrátil a vracal sa s ňou.
Zdalo sa, že Helga sa jeho spoločnosti neteší, lebo kráčala rýchlo, akoby mu chcela ujsť, a nič nehovorila. Aj Gudmund mlčal, lebo nevedel, ako začať rozhovor.
Odrazu sa v diaľke pred nimi zjavil voz. Gudmund kráčal pohrúžený v myšlienkach, a tak nič nezbadal, no Helga ho uvidela a zrazu sa obrátila k nemu.
– Gudmund, radšej by si nemal ísť so mnou, lebo ak sa nemýlim, tamtohľa sa vezie prísažný z Älvakry.
Gudmund náhle zdvihol zrak, spoznal koňa aj voz a spravil pohyb, akoby sa chcel obrátiť. Ale vzápätí sa vystrel a pokojne šiel po Helginom boku, až kým cesujúci neprešli okolo. Až potom spomalil. Ale Helga kráčala rýchlo ďalej, a tak sa rozišli, a on jej nepovedal ani slovo. A v ten deň bol až do večera taký spokojný so sebou ako už dávno nie.

Gudmundova a Hildurina svadba sa mala konať na Älvakre na svätodušný pondelok. V piatok pred Svätým duchom išiel Gudmund do mesta nakúpiť potrebné na uvítaciu hostinu, ktorá mala byť na Närlunde deň po svadbe. V meste sa stretol s viacerými mládencami z ich farnosti. Vedeli, že to je Gudmundova posledná cesta pred svadbou, a pokladali to za dostatočný dôvod na veľkú pijatiku. Ustavične si s ním pripíjali, až ho nakoniec spili do nemoty.
V sobotu ráno prišiel domov tak neskoro, že otec s paholkom už boli v robote, a vyspával až do neskorého popoludnia. Keď vstal a chcel sa obliecť, zbadal, že kabát má na viacerých miestach dotrhaný.
– Tuším som sa v noci s niekým pobil, – povedal a začal tuho rozmýšľať, čo kde robil. Pamätal sa, že okolo jedenástej odišiel s kamarátmi z hostinca, ale kam sa vybrali potom, na to si nie a nie spomenúť. Tu akoby mal v pamäti veľkú priepasť. Nevedel, či sa len túlali po uliciach, alebo či aj niekde boli. Nemamätal si, či si sám postrojil koňa, alebo mu ho postrojil niekto druhý, a nepamätal sa ani na cestu domov.
Keď teraz vošiel do veľkej izby, našiel ju vydrhnutú a upratanú na sviatky. Nikto už nič nerobil, domáci sedeli okolo stola a popíjali kávu. O Gudmundovej ceste nepadlo medzi prítomnými ani slovo. Všetci boli uzrozumení s tým, že Gudmund si môže tieto posledné týždne robiť, ako sa mu zachce.
Gudmund si sadol za stôl a čakal, kým mu nalejú kávu tak ako ostatným. Ako tam sedel a nalieval si po troške z hrnčeka na tanierik a späť do hrnčeka, aby mu vychladla, gazdiná Ingeborg dopila, vzala noviny, ktoré práve prišli, a začala čítať. Čítala nahlas stĺpec za stĺpcom a Gudmund, otec i ostatní ju počúvali.
Medzitým čo gazdiná čítala, bola aj správa o bitke, ktorá sa strhla minulú noc na hlavnom trhovisku medzi húfom opitých sedliakov a niekoľkými robotníkmi. Len čo prišla na miesto polícia, bitkári sa rozpŕchli, iba jeden z nich ostal bez života ležať na zemi. Postihnutého dopravili na policajnú stanicu, a keď uňho nezistili nijaké vonkajšie zranenie, usilovali sa ho priviesť k životu. Všetka námaha sa však ukázala márna, až kým neobjavili, že spomenutý má v temene hlavy čepeľ noža. Bola to čepeľ neobyčajne veľkého vreckového noža, ktorá prenikla cez lebku do mozgu, a bola celkom pri hlave odlomená. Vrah ušiel s rúčkou, ale keďže polícia účastníkov bitky veľmi dobre pozná, možno očakávať, že ho čoskoro nájdu.
Ako toto gazdiná Ingeborg čítala, položil Gudmund hrnček na stôl, vopchal ruku do vredka, vytiahol svoj vreckový nôž a ľahostajne naň pozrel. Ale vzápätí sa strhol, obrátil ho a potom ho rýchlo vopchal do vrecka, ani čo by ho bol nôž popálil. Kávy sa už nedotkol a dlho sedel celkom ticho a zamyslený. Čelo sa mu poskladalo do hlbokých záhybov. Bolo vidieť, že o čomsi úporne rozmýšľa.
Nakoniec sa zdvihol, povystieral sa, zívol a pomaly zamieril k dverám.
– Musím sa ísť trochu prejsť. Od rána som nebol vonku, – povedal a vyšiel z izby.
Asi v tom istom čase sa zdvihol aj Erland Erlandsson. Dofajčil fajku a teraz si šiel do malej izby vziať tabaku. Práve si napchával do fajky, keď zbadal Gudmunda ísť okolo. Malá izba nemala obloky na dvor ako veľká izba, ale do malej záhradky, kde rástlo niekoľko vysočizných jabloní. Na dolnom konci záhrady bola močarina a v nej vždy na jar stáli veľké kaluže vody, ktoré však v lete takmer vyschli. Nikdy tadeto nikto nechodieval. Erlandovi Erlandssonovi bolo čudné, čo tam Gudmund hľadá, a sledoval ho pohľadom. Zrazu videl, ako syn vopchal ruku do vrecka, čosi z neho vytiahol a zahodil do marasu. Potom prešiel na druhý koniec záhradky, preskočil cez plot a odchádzal po ceste.
Len čo sa Erlandovi syn stratil z dohľadu, vyšiel von a pobral sa takisto k močarine. Brodil sa vo vode, až náhle zacítil čosi pod nohou, zohol sa a zdvihol to. Bol to veľký vreckový nôž, na ktorom chýbala hlavná čepeľ. Gazda ho obracal na všetky strany a dôkladne si ho prezeral, ešte kým stál vo vode. Potom si ho vopchal do vrecka, ale zas ho vybral a niekoľkokrát naň skúmavo pozrel, a nakonic sa vrátil späť.
Gudmund prišiel domov, keď už všetci spali. Šiel si hneď ľahnúť, a večere, ktorú mal nachystanú na stole vo veľkej izbe, sa ani nedotkol.
Erland Erlandsson spával so ženou v malej izbe. Na brieždení sa Erlandovi zamarilo, že počul pod oblokom kroky. Vstal z postele, odhrnul záclonu a videl, že Gudmund ide dolu k močarine. Vyzul si pančuchy a topánky, vošiel do vody a brodil tam, akoby niečo hľadal. Hodnú chvíľu takto chodil hore-dolu, potom vyšiel z vody, akoby bol rozhodnutý ísť preč, ale čoskoro sa vrátil a hľadal ďalej. Celú hodinu stál otec pri obloku a hľadel naňho. Tu sa Gudmund pobral dnu a ľahol si znovu spať.
Na svätodušnú nedeľu sa Gudmund chystal do kostola. Práve keď zapriahal koňa, išiel po dvore otec.
– Dnes si zabudol vyčistiť postroj, – povedal mu, prechádzajúc okolo, lebo naozaj, postroj i brička boli špinavé a doriadené.
– Mal som iné starosti, – povedal Gudmund nevšímavo a odišiel do kostola.
Po omši odišiel Gudmund so snúbenicou na Älvakru a tam ostal celý deň. S nimi prišiel aj húf ľudí, aby oslávili posledný večer pred Hildurinou svadbou, a tak sa tancovalo dlho do noci. Pijatiky bolo dosť, ale Gudmund sa ničoho ani len nedotkol.
Celý večer neprevravel takmer ani slova a zavše sa hlasito a prenikavo rozosmial, hoci nik nevedel povedať, čo mu je tak veľmi na smiech.
Gudmund sa vrátil domov až okolo druhej v noci, a len čo zaviedol koňa do stajne, pobral sa rovno k močarine za domom. Znovu sa vyzul, vykasal si nohavice a začal sa brodiť vo vode. Bola jasná letná noc a otec stál v malej izbe za záclonou a pozoroval synovo počínanie. Videl, ako sa Gudmund skláňa nad vodou a hľadá ako minulej noci. Zavše vyšiel z vody, akoby pochyboval, že niečo nájde, alo o chvíľku hľadal ďalej. Raz prestal hľadať, priniesol si zo stajne vedro a začal naberať vodu z malých kalúžok, akoby ich chcel vyprázdniť, ale iste sa mu to videlo márne, a tak vedro odložil nabok. Skúšal to aj s naberákom. Preoral ním celú močarinu, ale podľa všetkého nenachádzal iné ako samé blato.
Dnu sa vrátil, až keď bolo celkom ráno a v dome sa začali hýbať ľudia. Taký bol ustatý po prebdenej noci, že ledva prepletal nohami, a hodil sa na posteľ, ani sa nevyzliekol.
Keď hodiny bili ôsmu, prišiel otec a budil ho. Gudmund ležal na posteli, šaty mal celé od blata a hliny, ale otec sa ho nespytoval, čo kde robil, povedal mu iba, že je čas vstávať a zavrel dvere. Gudmund zišiel do veľkej izby vyobliekaný, ako sa na ženícha patrí. Bol bledý a oči sa mu horúčkovito leskli, ale ľudia ho ešte nikdy nevideli takého pekného. Črty mal akoby zjasnené vnútorným svetlom. Všetci mali pocit, že pred nimi nestojí človek z mäsa a kostí, ale iba z vôle a ducha.
Vo veľkej izba vládla sviatočná nálada. Gazdiná si obliekla čierne šaty a cez plecia si prehodila pekný hodvábny šál, hoci nemienila ísť na svadbu. Aj ostatní boli vo sviatočnom. Na peci stálo čerstvé brezové lístie. Stôl bol prikrytý obrusom a vŕšili sa na ňom kopy jedla.
Keď sa domáci najedli, prečítala im gazdiná pieseň zo žaltára a úryvok z biblie. Potom sa obrátila ku Gudmundovi, poďakovala sa mu, že jej bol dobrým synom, zaželala mu veľa šťastia v budúcom živote a dala mu požehnanie. Gazdiná Ingeborg vedela pekne ukladať slová jedno k druhému a Gudmunda veľmi dojala. Slzy sa mu podchvíľou tisli do očí, ale plač statočne premáhal. Potom povedal niekoľko slov aj otec.
– Tvojim rodičom bude ťažko, keď ťa stratia, – povedal a Gudmund sa znovu len-len že nerozplakal. Jeden po druhom pristúpili k nemu aj všetci paholci a slúžky, podávali mu ruky a ďakovali za časy, ktoré spolu prežili. Gudmund mal celý čas slzy na krajíčku. Odkašlával si a niekoľkokrát sa aj usiloval prehovoriť, ale nevládal zo seba vydať jediné slovo.
Otec mal zaviesť syna k neveste a ostať na svadbe. Vyšiel von a zapriahol do voza, potom sa vrátil dnu a ozval sa, keď bolo treba ísť. Keď Gudmund nasadal do bričky, zbadal, aká je čistá. Všetko sa na nej lesklo a bryšťalo, ako keď sa o ňu sám staral. V tej chvíli si všimol aj to, že dvor je uprataný. Cesta k domu bola posypaná novým štrkom, kopy starého dreva a ostatné haraburdie, čo tu celý čas ležali, boli preč. Na obidvoch stranách domových dverí stáli zoťaté brezy ako slávobrána, na plechovom kohútovi visel veľký veniec kvetov a zo všetkých otvorov trčalo jasnozelené brezové lístie. A zas nechýbalo veľa, aby sa Gudmund nerozplakal. Mocne stisol otcovi ruku, práve keď chcel šibnúť koňa a pohnúť sa. Vyzeralo to, akoby ho chcel Gudmund zadržať.
– Stalo sa voľačo? – opýtal sa otec.
– Ale nie, – povedal Gudmund, – nič sa nestalo. Hádam bude najlepšie, keď sa pohneme.
Nazašli veľmi ďaleko, a Gudmund sa musel ešte s kýmsi rozlúčiť. Lebo tam, kde z cesty odbočoval do lesa chodník a viedol ďalej na Veľkú slatinu, stála pri ohrade Helga a čakala nich. Otec poháňal, a keď zbadal dievča, zastavil.
– Čakala som vás, lebo som chcela v tento deň zaželať Gudmundovi veľa šťastia, – povedala Helga. Gudmund sa nahol z bričky a podal Helge ruku. Videlo sa mu, že schudla, oči mala akési červené. Veď aj tak bolo, že každú noc plakala a smútila za Närlundou. Ale teraz sa usilovala tváriť veselo a pekne sa naňho usmievala. Gudmunda to opäť veľmi dojalo, ale zas nemohol preriecť jediného slova. Tu otec – ktorý, ako vieme mal povesť málovravného človeka a prehovoril, len keď bolo naozaj treba – povedal:
– Maslím, že tvojmu blahoželaniu sa Gudmund teší najviac zo všetkých.
– Tak je, otec má pravdu, – prisvedčil Gudmund. Znovu si podali ruky a otec šibol koňa. Gudmund vykrúcal krk dozadu a pozeral za Helgou. Keď mu zmizla za stromom, strhol si z kolien kožušinu a vstal, akoby chcel vyskočiť z voza.
– Zabudol si Helge voľačo povedať? – opýtal sa otec.
– Ach nie, nie. – odvetil Gudmund a znovu si sadol.
A tak pokračovali v ceste. Otec koňa veľmi nehnal. Akoby sa mu celkom páčilo, že sa takto vezie so synom po boku. Kedy dôjdu k neveste, to ho netrápilo. Odrazu len Gudmund sklonil hlavu na otcovo plece a rozplakal sa.
– Čo sa ti stalo? – opýtal sa Erland a tak prudko pritiahol opraty, že kôň razom zastal.
– Keď všetci sú ku mne takí dobrí a ja si to nezaslúžim.
– Vari si len niečo nevyviedol?
– Áno, otec, vyviedol.
– Ani sa mi veriť nechce.
Otec si zhlboka vydýchol. Akoby sa mu bolo uľavilo a Gudmund prekvapene zdvihol hlavu a pozeral naňho. Otec znovu šibol koňa a potom ticho povedal:
– Som rád, že si mi to sám povedal.
– Otec, vy to už viete?
– V sobotu večer som zbadal, že čosi nie je v poriadku. A potom som našiel v močarine tvoj nôž.
– Ach, tak to vy ste ho našli!
– Ja som ho našiel a videl som, že jedna čepeľ chýba.
– Áno, otec, viem, že jedna čepeľ chýba, ale neviem si spomenúť, kedy sa mi zlomila.
– Najskôr keď si bol opitý.
– Nič neviem a na nič sa nepamätám. Na šatách vidím, že som sa pobil, a viem, že mi chýba jedna čepeľ.
– Chápem, prečo si to chcel zatajiť, – povedal otec.
– Nazdával som sa, že aj ostatní kamaráti boli spití ako ja a nič si nepamätajú. Možno niet proti mne iných dôkazov okrem noža, preto som ho zahodil.
– Je mi jasné, prečo si takto rozmýšľal.
– Chápete, otec: neviem kto je mŕtvy, možno som ho nikdy v živote nevidel. Ani sa napamätám, že by som to bol urobil. Nechcel som trpieť pre vec, ktorú som neurobil náročky. Ale potom som si povedal, že to bol nerozum hodiť nôž do močariny. Lebo tá v lete vyschne a hocikto ho môže nájsť. A tak som ho šiel tamtú aj túto noc hľadať.
– A na to si nemyslel, že by si sa mal priznať?
– Nie, včera som myslel len na to, ako to udržať v tajnosti, a nútil som sa do tanca a do veselosti, aby na mne nikto nič nezbadal.
– A to chceš ísť dneska k oltáru a k ničomu sa nepriznať? To veru berieš na seba veľkú zodpovednosť. Vari nechápeš, že ak ťa odhalia, privedieš Hildur a jej rodinu do nešťastia?
– Myslel som, že keď nič nepoviem, urobím najlepšie.
Kôň teraz cválal, ako najrýchlejšie vládal. Otec akoby mal zrazu naponáhlo a chcel byť čím prv na mieste. Počas cesty sa stále zhováral so synom. Vari za celý život mu nepovedal toľko slov ako teraz.
– Zaujímalo by ma, čo ťa priviedlo na iné myšlienky, – povedal.
– To vtedy, ako mi Helga prišla zaželať šťastia. Vtedy, akoby sa bolo vo mne čosi zlomilo. Jej slová ma veľmi dojali. Aj mama ma dojali a vy včera tiež, a chcel som vám povedať, že nie som hoden vašej lásky, ale akoby som mal čosi v hrdle, a nedajbože to prekonať. Ale keď prišla Helga, vtedy sa to prevalilo. Vtedy som si pomyslel, že veď by sa mala na mňa skôr hnevať, lebo ja som na príčine, že musela od nás odísť.
– Dúfam, že súhlasíš so mnou, aby sme prísažnému hneď všetko povedali, – riekol otec.
– Áno, – odvetil Gudmund tichým hlasom. – Pravdaže, – dodal vzápätí hlasnejšie a pevnejšie. – Nechcem priviesť Hildur do nešťastia. Nikdy by mi to neodpustila.
– Älvakrania dbajú na svoje dobré meno práve tak ako ostatní ľudia, – povedal otec. – A aby si vedel, Gudmund, keď som ráno sadal do voza, vravel som si, že ak nepovieš prísažnému, čo sa stalo, urobím to sám. Nikdy by som nedovolil, aby si Hildur vzala človeka, ktorého môžu hocikedy obžalovať z vraždy.
Otec švihol bičom a kôň ešte pridal do cvalu.
– Toto bude pre teba najťažšie, – povedal. – Musíme to tak spraviť, aby sa to rýchlo skončilo. Myslím, že prísažnému a ostatným sa bude páčiť, ak sa priznáš sám. Verím, že budú k tebe milí.
Gudmund na to neodpovedal. Ako sa blížili k Älvakre, bol čím ďalej, tým väčšmi strápený. Otec neprestajne rozprával, len aby udržal syna pri dobrej mysli.
– Raz som počul o podobnom prípade, – vravel.
– Jeden ženích náhodou zastrelil na poľovačke kamaráta. Nechcel to urobiť náročky, ani sa neskôr nezistilo, či výstrel vyšiel z jeho pušky. Ale ten človek sa mal o niekoľko dní ženiť, a keď prišiel k rodičom nevesty, šiel rovno za dievčaťom a povedal: „Zo svadby nebude nič. Nechcem ťa stiahnuť do nešťastia, ktoré ma postihlo.“ Ale dievča ho už čakalo s partou na hlave a v závoji, a len ho chytilo za ruku a voviedlo do svetlice, kde sa medzitým poschádzali hostia a kde už bolo všetko prichystané na sobáš. A nahlas všetkým oznámila, s čím sa jej práve ženích priznal. „Povedala som to preto, aby všetci vedeli, že si sa voči mne nedopustil nijakej falošnosti. „Ale teraz sa chcem hneď a zaraz za teba vydať. Lebo si sa nezmenil, aj keď ťa postihlo nešťasie, a čokoľvek ťa teraz čaká, budem to znášať spolu s tebou.“
Kým otec dohovoril príbeh, došli k dlhému prieseku, ktorý viedol nahor k Älvakre. Gudmund sa obrátil k otcovi so smutným úsmevom.
– Lenže nám sa to nestane, – povedal.
– Ktohovie? – povedal otec a vystrel sa na sedadle. Pozrel na syna a znovu ho prekvapilo, aký je syn dnes pekný. „Vôbec by som sa nečudoval, keby sa mu prihodilo niečo veľké a nečakané,“ pomyslel si pritom.

Pokračovanie zajtra