peternagy

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.

O poslaní a súčiastke

Máš poslanie, ktoré máš splniť iba ty; je to tvoja zmluva a Bohom. Ale ty si zároveň aj súčiastka vo veľkom mechanizme sveta, sotva väčšia a významnejšia ako skrutka či drôt, ktorá je v tomto nesmierne zložitom stroji len jednou z pomocných zložiek nejakého vedľajšieho a podriadeného procesu. Nikdy nezabúdaj na svoje poslanie, ktoré bolo určené len tebe a je osobné a nikdy nezabudni, že pre celok nemáš väčší význam ako nejaká súčiastka, skrutka alebo drôt.

O všedných dňoch a sviatkoch.

Dohliadni na to, aby si si z každého dňa, aj z toho najobyčajnejšieho, bezútešného všedného dňa urobil sviatok, hoci len na niekoľko okamihov! Jediným dobromyseľným slovkom. Primeraným činom. Zdvorilým pohybom. Ľudský sviatok si nežiada veľa. Do každého dňa môžeš vpašovať nejaký čarovný prvok, môžeš sa obdariť štvrťhodinkou pravdy nejakej knihy, radosťou z pochopenia nejakého nejasného pojmu, útechou a rozveselením svojho okolia. Život sa stane bohatším, sviatočnejším a ľudskejším, ak niekľko minút všednosti naplníš niečím mimoriadnym,ľudským, dobromyseľným; čiže sviatkom.

O tom, že kultivovanosť vyžaduje veľa odvahy

Musíš vedieť, že ľudia sa nie bez príčiny pridržiavajú priemernosti, zmätku a šatlatánstva, ilúzií a vyblýskaných povrchných vedomostí, čiže nevzdelanosti. Lebo kultivovanosť je odhalenie a schopnosť znášať pravé poznanie všetkých vecí, pravdu. Zniesť pravdu je vždy veľmi ťažké. Kultivovanosť, čiže poznanie skutočnosti a pravdy, si vyžaduje mimoriadnu odvahu. Človek poznáva pravdu celým srdcom, osudom, svojou bytosťou. Človek môže získať kultivovanosť iba za cenu života a smrti. Ľudia sa vždy ochotnejšie zmieria s nejasným vysvetlením nejakej nepríjemnej pravdy, čiže s nevzdelanosťou, než s drsnou, jednoduchou pravdou holej vety, ktorá predstavuje kultivovanosť. Ľudia však tušia, že všetko, čo je pravdivé a ľudské, teda skutočné, bolo počaté v krvi, pote a utrpení, no radšej si so sklopenými viečkami šepkajú, že deti nosí bocian. Tak je to ľúbivejšie a pohodlnejšie. Kultivovanosť však nenosí bocian.

O pokušení

Vždy, keď príde a osloví ťa pokušenie, ktoré ti sľubuje priateľstvo, vášeň, dôveru, vzťah, mal by si vedieť: látka z ktorej táto väzba vzniká, podlieha skaze, lebo je to ľudská látka. To, čo je dnes sľub, je už zajtra bremeno; čo je dnes vášeň a túžba, zajtra už bude len nepochopiteľnou a znetvorenou spomienkou; čo je dnes vernosť, zajtra bude smutnou povinnosťou. Darmo sa pokušenie usmieva, sľubuje, dúfa. Darmo v tvojom srdci do smrti žije túžba dôverne zdieľať s niekým samotu života. Je to nad tvoje sily, lebo si človek. Nikdy na to nezabudni.

O tom, čo je mimoriadne

Skôr než si utvoríš názor o tom, čo je mimoriadne, vhoď to do mlynčeka každodenného mlynčeka a chvíľu pomel. Stretol si sa s mimoriadne krásnou ženou, ktorej krása ťa oslepila a zarazila? Iba chvíľu sleduj túto nevšednú krásu v každodennom lome svetla a zrazu zistíš, že každá krása je beznádejná a smutná, nezasluhuje si zvláštnu pozornosť. Oslní ťa mimoriadny intelekt nejakého človeka? Preskúmaj to, čo povedal, v prúde všedných dní, a odrazu pochopíš, že múdrosť nie je mimoriadna a nepochopiteľná, ale je to niečo veľmi jednoduché a prirodzené. Stretol si človeka s mimoriadnou mocou? Len si pomysli, aká krehká je moc takého človeka, zajtra alebo pozajtra s ním môže skoncovať nájomný vrah, nejaký politický smer, ale ešte aj drobný nákazlivý mikrób! Stretol si sa s mimoriadnou ľudskou dobrotou? Vtedy žasni a ostaň zbožný. Lenže to sa ti neprihodí často.

O zaťažkávacej skúške skutočnosti

Vysloviť, napísať každé slovo tak, aby obstálo v zaťažkávacej skúške skutočného sveta. Možno v tom spočíva tajomstvo písania i života. Lebo darmo slovo stojí na svojom mieste v priestore literatúry, ak v priestore sveta nevydrží atmosferický tlak skutočnosti.

O tom, že občas treba poľaviť v životnom tempe

Tak, ako lodník, ktorého loď sa ocitla vo veľkej búrke a on náhle vidí, že plachty a povrazy sa napínajú, veľké plachty sa hrozivo vzdúchajú v pomätenom dychu uragánu, drôty škrípu a vŕzgajú, a lodník sa na rozpadávajúcej a roztancovanej polube, v kvíliacich a šľahajúcich vlnách, tackavo náhli k plachtám a povrazom, aby to všetko uvoľnil: Tak aj ty by si mal vedieť, že v nebezpečných a búrlivých okamihoch života nevydržíš veľké napätia, spojenie a vzťahy medzi ľuďmi treba uvoľniť, inak sa všetko poláme a potrhá. V takejto chvíli všetko odhoď bokom: prácu, ohľady, životosprávu, a spoľahni sa na osud a búrku. V každom živote a v každom jeho období sa rozpútavajú takéto búrky, keď všetko to, čo bolo putom, nevydrží nápor búrky vášnivých nálad. Uvoľni sa a čakaj. Búrka sa do rána vyzúri.

O tarperskej skale

Vôbec nie je isté, či Sparťania, keď zhadzovali z tarpejskej skaly deti so zmrzačeným telom, nezhodili s cintľavými telami aj silné, veľké duše. Odjakživa som mal rád cintľavé deti a necítil som k týmto bezbranným, malým, bledým stvoreniam len prirodzenú nehu, ale aj istú úctu a náklonnosť. Vôbec nie je isté, že najväčšie výkony ľudstva podávajú zápasníci s dokonalým telom, bezchybní gladiátori – áno, myslím, že aj cintľaví majú svoje poslanie vo svete, a možno to ich poslanie nie je až taká druhoradá úloha. Samozrejme, nehovorím, aby sme cintľavých pestovali; hovorím iba to, aby sme sa spoľahli na život, na to, čo plánuje s ľuďmi, a uverili, že aj cintľavky môžu mať poslanie v našom svete. Možnože práve ich si život vyhliadol pre také mohutné úlohy, pod ťarchou ktorých by gladiátor klesol. Tarpejská skala teda nemôže byť riešením. Život vie presnejšie ako Sparťania, koho si ponechá ako partnera pre svoje zámery a koho odvrhne.

O klamároch

Klamár vždy rozpráva rýchlo, melie a rapoce. Veľmi dbá na to, aby vyzdobil podružné detaily vlastného klamstva všetkými odtieňmi skutočnosti. Podrobne opíše šatstvo toho, koho dlhý čas nevidel, a bude tvrdiť, že ho stretol len pred chvíľou. Klame zúfalo ako dobrý žiak, ktorý domáce úlohy sype z rukáva.
Klamár nemá skutočnú silu predstavivosti; najčastejšie klame bezcieľne; nevie, že najjednoduchšia skutočnosť je oveľa zaujímavejšia ako všetko to, čo môže naklamať.

O úlohe a okamihu

Dbaj na to, aby si nepremrhal chvíľu, ktorá je iba tvojou chvíľou, časový úsek vyznačený osudom na uskutočnenie tvojho diela. Pohodlie, prplanie sa, zbabelosť, lenivosť niekedy spomaľujú dokončenie tvojej úlohy, hoci v hľbke svojho srdca dobre vieš, že čas sa naplnil tým, čo chce tvojím prostredníctvom vysloviť, a že nemôžeš premrhať ani chvíľu, lebo to namiesto teba vysloví niekto iný a nevysloví to tak, ako to ty považuješ za dobré a pravdivé. Vo vede, v umení, literatúre, verejnom živote sú naliehavé chvíle, keď nejaká pravda dozrela a treba ju vysloviť. A keď máš pocit, že na túto úlohu osud vybral práve teba, neotáľaj ako zlý herec, ktorý premárnil posledné slová svojho výstupu.
Nielen tvoje dielo jestvuje, aj čas jestvuje. V tom čase máš svoju chvíľu, ktorú nesmieš premrhať.

O samote

Ak nazriem so svojho srdca a preskúmam všetko, čo som zakúsil v ľudskej spoločnosti, musím povedať, že každá spoločnosť je beznádejná, a človek, ktorý chce žiť správne a vykonáva osobnú prácu, ktorou osud poveril iba jeho, koná rozumne, ak žije úplne sám. V praxi sa akýkoľvek nežný cit zmení na sebectvo; je múdrejšie, ak ostaneš sám, a to aj vtedy, keď je to zavše veľmi bolestivé a ťažké. Nejestvuje žena, priateľ a ľudský vzťah, ktorý by ťa časom neponížil. Ostaň zdvorilý a osamelý, pretože ľudia sú beznádejní.
Prirodzene, obuvníkovi alebo statočnému finančníkovi a vôbec prevažnej väčšine ľudí nemôžeš odporúčať, aby žili samotársky; veľká väčšina ľudí ja predurčená na to, aby žila v spoločenstve, v rodine a medzi priateľmi, a rozmnožovala sa až do konca čias. To je zákon a je to tak v poriadku. No pre človeka s tvorivým duchom nie je pravým životným poslaním rodina, ba ani udržiavanie priateľských spoločenstiev, ale jeho dielo, ku ktorému potrebuje úplne čisté ovzdušie. Tam, kde dýchajú ľudia, vzduch sa stane mútnym, dusným a nečistým. Preto ostaň sám, ak máš poslanie, v práci i v živote.

O srdci

Pokiaľ si myslíš, že niekde je srdce, ktoré tlčie pre teba, odpúšťaj ľuďom. Jediné ľudské srdce, ktoré k tebe prechováva nezištné city, stačí, aby si odpustil všetkým tým, ktorých sebecké a hrubé srdce si spoznal; stačí, aby si odpustil všetkým ľuďom. Nepotrebuješ veľa na to, aby ťa v beznádeji uzmiernili. Stačí jediný človek. A nie je pravda ani to, že si takého človeka nestretol. Len si bol práve nervózny alebo netrpezlivý a nedočkavý, a minul si sa s ním. Pretože si človek a pretože také je ľudské srdce.

O spoločnej veci

Poznám málo takých pojmov, s ktorými by boli za mojich čias žonglovali tak odvážne, tak nedôsledne, ako s pojmom „spoločnej veci“. Ľudia, o ktorých možno oprávnene predpokladať, že nikdy nedali žobrákovi ani len dvadsaťhaliernik, sa v prospech ľudstva angažovali s heslom spoločnej veci na perách, stáli na sudoch i tribúnach a rečnili zhromaždeným davom. Týmto heslom zaplnili prvé strany novín význační spisovatelia, ktorým ich úsilie vyvinuté v záujme princípu spoločnej veci predsa len niečo vynieslo: pekný dom alebo majetok, ktorý získali ako protihodnotu svojej práce vykonanej v záujme popularizácie spoločnej veci. O spoločnej veci nehovorili iba tí, ktorý vždy obetovali pre spoločenstvo svoju prácu, silu a život: ľud mlčal. Zdá sa, že ľud, čiže spoločenstvo, nemá zmysel pre súdržnosť. Iba žije, pre seba a pre celok, bez hesiel.

O profesijnej hrdosti

Profesijná hrdosť vzrástla presne v takej miere, v akej sa ľudia so služobníckou pokorou vzdali svojej individuálnej hrdosti. Za mojich čias veľká väčšina ľudí mlčky znášala, aby ich Štát, Úrad, Inštitúcia systematicky olúpili o Bohom určené privilégiá osobnosti. Strpeli, aby im bezduchý, hrubý a strnulý režim jednej civilizácie prikazoval, ako majú bývať, obliekať sa, zabávať sa a mať pôžitok zo života, áno, v tejto dobe im predpisovali aj to, ako a kedy majú kráčať po ulici. Strpeli, aby na rozkaz mysleli a rozprávali. Strpeli, aby sa im umelo nafúknutý mocenský záujmový okruh, ktorý nazývali Stranou, Úradom alebo Princípom, zamiešal do všetkých súvislostí súkromného života, orezával a tvaroval ich charakter a myslenie. Toto všetko znášali bez jediného slova, bez námietok. Jednotlivca mohol každý vycvičiť; mlčky poslúchal. No tento istý skrotený, vycvičený človek, olúpený o všetky privilégiá osobnosti, začal chrčať, ak sa niekto opovážil kritizovať profesiu, ku ktorej patril. O medirytcovi si pokojne mohol vysloviť akýkoľvek názor, znášal to lenivo a so žmurkajúcou trpezlivosťou, ale ak si sa odvážil hovoriť o Remesle medirytcov, okamžite začali kričať a protestovať, všetci, všetci medirytci sveta. Podobne to bolo aj s úradníkmi, spisovateľmi, lekármi. Zubár mlčky znášal, aby si ho medzi štyrmi očami nazval hlupákom, no okamžite sa odvolával na Svetový kongres zubárov, ak sa niekto opovážil verejne dokazovať, že zubári nie sú najdokonalejší, bezúhonní ľudia na svete. Jednotlivec všetko prehltol, profesia však vycerila zuby. Aj toto som zažil.

O nápade a zážitku

Dbaj na to, aby ťa nápad nikdy nestrhol a nenútil k predčasnej tvorbe. Pretože nápad nič neznamená. Aj pes má nápady. Zápisník keždého babráka sa hmýri tými najvynikajúcejšími literárnymi, spoločenskými, politickými nápadmi. „Dobrý nápad“ sa mihne, lebo si niečo prečítal, počul alebo zažil, lebo epidermy tvojej duše sa dotkol nejaký jav sveta – a ty už strúhaš ceruzku a z nápadu vykrešeš dielo, necháš vzkypieť výtvor z toho, čo nie je nič iné a ani viac ako iba nápad! Daj si pozor, lebo takéto zvádzanie je veľmi časté v živote tvorivého človeka. Nielen dielam treba dopriať niekoľkoročný odpočinok, ale aj s nápadom. Ak sa z nápadu nestane životná skúsenosť, zahoď ho, nech už je akokoľvek rozumný, zvodný a ľúbivý. Skúsenosť píše samu seba; nápad píšeš ty. A to nie je dobré.

O láske

Lásku možno dávať a možno ju dostávať. Iba jedno nemožno: lásku si vydrankať. A toto si najčastejšie neuvedomujú tí chudáci a nešťastníci, ktorí trpia nedostatkom lásky.
Je zrejmé, že človek buď miluje, alebo je milovaný: tento striedavý prúd príroda zorganizovala s neúprosnou dôslednosťou. Najdokonalejšou a najšťastnejšou formou súladu je, keď niekto bez väčšieho odporu znáša, aby ho ten druhý miloval. Príroda je, koniec koncov, milosrdná: nikdy, pravda, neumožní, aby miloval ten, od ktorého to očakávame, no poskytne príležitosť na to, aby sme bezhranične milovali aj toho, kto nás nemiluje. Iba jedno nedožičí: aby sme lásku od druhého drankali prosíkaním, obviňovaním, útokmi, či modlikaním. Ešte aj nehu a vášeň si možno vydrankať, láska je však suverénna.

O svete a skresľovaní

Odhodlal si sa k veľkému činu. Rozhodol si sa, že vyslovíš to, k čomu si dospel. Chceš vykričať do sveta tajné, najvnútornejšie presvedčenie svojho života. Predstúpiš pred ľudí a rozhodol si sa konečne vysloviť pravdu. Podstúpiš boj, zahodíš svoj prevlek, dom, domov. Áno, odhodlal si sa k tomu, že sa aj so všetkými dôsledkami postavíš pred svet a vyslovíš pravdu.
To všetko je veľmi pekné. To je poslanie človeka na svete, to je jeho pravá úloha. Iba na jedno nikdy nezabúdaj: svet je aj hrozné deformujúce zrkadlo. Je ako tie krivé zrkadlá v panoptiku, ktoré vysokého človeka ukazujú ako trpaslíka a tučného vychrtlého hladoša. Nemôžeš sa spoliehať na to, že sa na svete nájde čo len jediný taký človek, ktorý tvoje slovo, čin, pochopí a vyloží si presne tak, ako si to myslel. Vždy iba ty vieš, čo si v skutočnosti chcel; svet z tvojho úmyslu chápe a vidí vždy toľko, koľko záhadné krivé zrkadlo ľudskej masle zachytí a odrazí. Preto nikdy nebedákaj: „Nepochopili ma! Akí sú len zlí!“ Vždy si povedz: „Ja chcem to a to, no svet to pochopil tak a tak.“ Lebo taká je pravda.

O revolúcii a revolucionárovi

Keď bolo storočie mladé, aj ja som bol mladý; a pretože sme boli mladí, obaja sme boli, samozrejme, revolucionári. Čas plynul a aj storočie, aj jeho dieťa, dospeli do zrelého mužského veku; a radi by boli rozumne zostarli. Už by som si bol rád netiahol papuče alebo obliekol domáci župan; rád by som bol zahodil všetky heslá revolúcie, lebo čas urýchlil dozrievanie hesiel v mojom srdci a vedomí, a už som vedel že bratstvo, rovnosť a sloboda v praxi nie sú až také ideály, ako som si myslel v mladosti, primerane revolucionárovi. Už by som bol rád hovoril o tom, že zachovať je viac a ťažšie, ako odvrhnúť staré a z úlomkov vytvoriť nové; už by som sa bol rád zmieril s ľuďmi, budoval poriadok a spustil všetky zástavy. No čas mi to nedovolil. A musel som sa dozvedieť, že musím beznádejne ostať revolucionárom, lebo nasledujúca generácia, záhadným spôsobom, vôbec nie je revolučná; nemám komu, podľa poriadku prírody a ľudských záležitostí, odovzdať zástavu; musím ostať buričom a budovateľom barikád, lebo žijem v takej dobe, v ktorej mladí ochotne znesú všetky tie obmedzenia, ktoré sme, toto storočie a ja, v časoch našej mladosti, odmietli. Bezzubý a šedivejúci som nútený ostať revolucionárom, ktorý tvrdošijne opakuje slová bratstvo, rovnosť, sloboda. Aj v stareckom veku musím ostať sans-cullot (tí, ktorí v čase francúzskej revolúcie namiesto pumpiek, bežných na kráľovskom dvore, uprednostnili dlhé nohavice, dôslední prívrženci občianskej revolúcie), pričom by bolo také príjemné obliecť si domáci župan!

O cestovaní a hotelových izbách

Ak odcestuješ, nechci do hotelovej izby vniesť čaro domova. Sú ľudia, ktorý so sebou na cesty zúfalo vláčia svoje túžby a rekvizity, ktoré im pripomínajú domov, a najradšej by vzali so sebou aj kanárika, hojdacie kreslo a rodinné fotografie, aby im tieto relikvie nechýbali ani v izbe cudzokrajného hostinca. Títo ľudia sú otravní a detinskí, večne túžia po pestúnke a kolíske. Skúsený človek očakáva od cestovania dočasný, drsný zážitok slobody, akúsi ponurú nevypočítateľnosť, prekvapenie skutočnosti, a nemá v úmysle znežniť a vyčačkať hotelovú izbu na domov. Ale človek, ktorý pozná svoje srdce, svet a povahu ľudských záležitostí, žije aj doma tak ako v izbe hostinca, a neprepcháva zbytočnými, dojímajúcimi a márnivými heraburdami miestnosť, v ktorej plynie jeho pominuteľný život. Takýto človek aj doma žije ako v nejakom hostinci; veď lebo čo je potrebné k životu? Posteľ, stôl, stolička. Si cestovateľ, pútnik bez domova aj vo svojom nájomnom byte. Nikdy na to nezabúdaj, keď sa natiahneš v posteli, doma alebo v cudzine: ráno sa už musíš pobrať. Majiteľ ti môže dať výpoveď. Preto nepotrebuješ – nikdy, nikde – kanárika ani hojdacie kreslo.

O lenivosti čreva

Vyhýbaj sa preháňadlám. A ak ťa už mučivá bolesť hlavy alebo pokazený žalúdok prinútia, aby si ich užil, daj si len, ale nie často, pohár horkej vody. V prípravkoch zo senny je akýsi násilný zámer zamiešať sa do poriadku prírody. Zoslabenú činnosť čriev najčastejšie spôsobuje skúposť, akási kŕčovitá chamtivosť, zimnicová ctižiadosť; ďalej aj život v záhaľke; za zlou činnosťou čriev je lenivosť človeka a života, celkom a úplne. Ak ty sám si lenivý, prečo očakávaš, že tvoje trávenie bude svižné? Za každým neduhom sa skrýva povaha celého človeka. Zmier sa so svojou povahou a budeš žiť v zhode aj so svojím trávením.

O spomienkach a zázračne

Nikdy nemôžem pochopiť, preč je najkrajšou spomienkou môjho života chvíľa, keď som – asi desaťročný – vstúpil jedného zimného popoludnia do tmavej, prázdnej matkinej spálne a stojac na prahu, som uvidel na politúre nábytku a na kachličkách pece pri okne odraz modrastého snehu svietiaceho na strechách náprotivných domov. Nedokážem zabudnúť na čaro tejto chvíle. Modré svetlo snehu v tmavej izbe ma doslova zarazilo, a súčasne ma naplnil taký pocit šťastia, aký som nezažil ani predtým, ani potom. Tento úplný prelud tajomstva, rozprávky, snového, andersenovského, zakliateho, som dovtedy nepoznal, a ani neskôr som za svojho života nič podobné nenašiel – nikdy, nikde. Čo sa vtedy odohrávalo v mojom srdci, v mojej duši a vo svete? Neviem to vysvetliť. Zázračné sa nedá vysvetliť. A takáto spomienka naveky svieti v duši rovnakým modrým rozprávkovým svetlom ako sneh na strechách, ktoré vidieť z matkinej spálne.

O vlasti

Je ti jedno, kto hovorí v mene tvojej vlasti? Je ti jedno aj to, či hovoria tí, ktorí sa cítia oprávnemí v mene vlasti hovoriť?
Počúvaj svoju vlasť.
Vždy daj vlasti všetko. Svet bez vlasti nemá pre teba zmysel. Od vlasti nečakaj nič dobré a nenariekaj, ak ti v mene vlasti ublížia. Nezáleží na tom. Od vlasti vôbec nič nečakaj. Iba dávaj to najlepšie zo svojho života.
Toto je nyjvyžšie prikázanie. Kto toto prikázanie nepozná, je naničhodník.

O svete

A nikdy nezabudni, že si bol aj synom sveta. Príbuzný černochov a hviezd, obojživelníkov a Leonarda da Vinciho, Golfského prúdu a malajských žien, zemetrasenia a Lao-ceho. S tým všetkým si mal do činenia, ste z jednej hmoty, stvoril vás jeden duch a ten istý duch vás aj prijme späť. To je isté.