peternagy

Uvádzam ďaľšie básne indického spisovateľa R. Thákura (1861-1941), držiteľa Nobelovej ceny za rok 1913.

POĎ k nám, mládenec, povedz nám úprimne, prečo máš
šialenstvo v očiach?“
„Neviem, čo za víno z divokého maku som pil,
že mám šialenstvo v očiach.“
„Och, hanbi sa!“
„Prečo? Jedni sú múdri, druhí hlúpi, jedni
opatrní a druhí bezstarostní. Sú oči čo sa smejú , a oči
čo plačú – ja mám šialenstvo v očiach.“

„Mládenec prečo tak ticho stojíš v tieni
stromu?“
„Nohy mám unavené bremenom srdca
svojho, preto tak ticho stojím v tieni.“
„Och, hanbi sa!“
„Prečo? Jedni idú svojou cestou, a druhí
prešľapujú, jedni sú slobodní, a druhí sputnaní – a ja
mám nohy unavené bremenom srdca svojho.
———————————————————

Nemôžem sa rozpamätať na svoju matku,
iba občas, uprostred hry, sa mi zdá,
že nad mojimi hračkami sa vznáša akási melódia,
melódia piesne, ktorú možno spievala, keď
kolembala moju kolísku.

Nemôžem sa rozpamätať na svoju matku,
ale keď za skorého jesenného rána
vo vzduchu pláva vôňa kvetov šiuli,
prichádza ku mne s vôňou ranných bohoslužieb i vôňa
mojej matky.

Nemôžem sa rozpamätať na svoju matku,
iba keď z okna svojej spálne upriem oči do ďalekej
modravosti neba,
cítim, že po celej oblohe je rozprestretá
nehybnosť matkinhu pohľadu na moju tvár.
———————————————————-

„Ak nie je v láske nič iné, iba bolesť,
tak načo potom je tá láska?
Čo za pochabosť je to, robiť si nárok na jej srdce,
len preto, že jej núkaš svoje vlastné?
Kam vedie toto motanie sa v púšti
s plameňom túžby v krvi
a so šialenstvom blyštiacim sa v očiach?
————————————————————

Kto má sám seba
netúži už po ničom na svete.
Patrí mu sladký vzduch jari,
kvety a vtáčie piesne.
Láska však príde ako nenásytný tieň,
pohltí celý svet,
zatmí život a mladosť.
Tak načo potom hladať toto temno,
v ktorom sám sebe zideš z očí?
————————————————

Miloval som ťa stále, v sto podobách a dobách,
vo všetkých storočiach a všetkých životoch.
Reťaz piesní, ktorú zhotovilo moje nežné srdce,
pôvabne si si mohla vešať vôkol šije
vo všetkých storočiach a všetkých životoch.

Keď počúvam dávnoveké rozprávky
o niekdajších utrpeniach lásky,
o ľúbostných stretnutiach a rozlúčkach za starých čias,
vidím, ako sa v tebe koncentruje svetlo
zo všetkých strán temnej Večnosti
a ty sa objavuješ ako hviezda,
naveky zaklinená do pamäti Ľudstva.

Nás dvoch priniesli dve dvojčatám podobné vlny lásky,
tej lásky, ktorá tryská z najhlbšieho srdca Nekonečna.
My dvaja sme sa stretli v životoch miriady zaľúbencov,
v slzavých údoliach smútku
i v rozochvenej hanblivosti sladkých spojení,
v tej starej, starej láske, ktorá sa vždy znova rodí
k životu.

Jediný mohutný prúd večnej lásky
konečne našiel svoj záverečný smer.
Všetky radosti a smútky a túžby srdca,
všetky spomienky na okamihy vášne,
všetky ľúbostné verše básnikov všetkých dôb a krajín
zo všetkých strán sa zišli,
aby sa zliali v jedinú lásku, položenú k tvojim nohám.
——————————————————-

Vyhodil som srdce do sveta, ty si ho zdvihla.
Hľadal som radosť a našiel som bolesť,
dala si mi bolesť a našiel som radosť.
Srdce som mal roztrhané na kúsky, ty si
ich pozbierala a uplietla si z nich vlákno lásky.
Nechala si ma túlať sa od dverí k dverám,
aby si mi napokon ukázala, ako si blízko.
Tvoja láska ma priviedla do hlbokých
závozov.
Keď som zdvihol hlavu, zistil som, že som
pri tvojich dverách.
———————————————————

AK idem v noci sama na schôdzu s milým, vtáci
nespievajú, vietor neduje, domy na oboch stranách cesty
mľkvo stoja.
Len kruhy na nohách mi štrkocú na každom
kroku a ja sa hanbím.
Ak sedím na balkóne a čakám, kým sa
neozvú jeho kroky, listy nešumia na stromoch a voda v rieke
sa nepohne tak ako meč na kolenách spiaceho strážcu.
Len srdce mi divo búši – neviem, ako
ho utíšiť.
Keď môj milý príde a sadne si ku mne, keď
sa mi chveje telo a viečka padajú, noc temnie, vietor zháňa
lampu a mraky zakrývajú hviezdy závojom.
Len klenot mi na hrudi žiari a vydáva
svetlo. Neviem, ako ho skryť.
———————————————————–