peternagy

Selanka na terase

Bolo raz jedno dievčatko, ktoré sa zaľúbilo do magnóliovníka. Ten strom stál v záhrade a dievčatko nerobilo celý deň nič iné, len pozeralo na ten strom z okna domu, ku ktorému patrila tá záhrada. Dievčatko bolo veľmi maličké a tak si muselo doniesť k oknu malý stolček aby dosiahla na to okno. Keď ju uvidela jej mamka, zľakla sa skríkla: „Bože môj, spadne, spadne!“ Ten magnóliovník bol obrovský, mal veľké listy a kvety, ktoré prekrásne rozkvitli, ale nikto ich nezbieral, lebo boli vysoko. Keď uplynul ich čas, tak zostarli, zožltli a padali na trávnik. Dievčatko však predsa snívalo o tom, že raz príde niekto, komu sa podarí odtrhnúť jeden kvet pokým je ešte biely a tak len stálo v obloku, hlavičku si podoprelo rúčkami a čakalo. Okolo záhrady nebolo nič, okrem jedného múru, ktorý sa výšil pri jednom konci záhrady, presne na dohľad tomu dievčatku. Hore na múri bola terasa na ktorej sa sušili šaty. Keď sa usušili, tak začali fackovať vietor a vtedy prišla jedna žena, pozbierala ich do koša a odniesla.
Jedného pekného dňa znovu prišla na terasu tá žena, ale nezačala zberať prádlo, ale pozerala na magnóliovník, akoby skúmala, ako odtrhnúť jeden kvet. Stála tam dlho, rozmýšľala a šaty medzitým povievali vo vetre. Potom prišiel jeden muž a objal tú ženu. Žena ho objala tiež, ľahli si na zem a dlho sa tam váľali a nakoniec zaspali.
Dievčatko bolo z toho prekvapené, nechápalo, prečo tí dvaja spia na tej terase miesto toho, aby sa zaoberali tým magnóliovníkom a skúsili odtrhnúť kvet, trpezlivo však čakalo, veď raz sa iste zobudia. Miesto toho sa však objavil jeden veľmi nahnevaný muž. Nepreriekol ani slovko, bolo však na ňom vidieť že je ozaj nahnevaný, lebo sa okamžite vrhol na tých spáčov. Najprv na muža, ten však vyskočil a utiekol. Zaútočil teda na ženu, ktorá hľadala útočisko medzi rozvešanými šatami, ten nahnevaný muž bežal za ňou a nakoniec ju chytil, zdvihol ako pierko a šmaril ju na ten magnóliovník. Tá žena letela dlho, nakoniec však dosiahla ten strom a mäkko na ňom pristála ako tie padajúce zožltnuté kvety. Jeden konár sa zlomil, žena siahla po jednom kvete a odtrhla ho. Ležala tam nehybne s kvetom v ruke. Vtedy dievčatko oslovilo mamičku a povedala jej: „Mama, jednu tetu zhodili na magnóliovník a ona z neho odtrhla jeden kvet!“ Mamka prišla k oknu a zakričala, že tá žena zomrela a odvtedy to dievčatko vyrastalo v tej viere, že keď si chce žena odtrhnúť kvet, tak umrie.
——————————————————————–
Dievčatko u peknej tety

To dievčatko z tej rozprávky o tom magnóliovníku som bola ja, dieťatko moje. Raz aj ty dôjdeš na to, že spravidla si palmu víťazstva odnášajú silnejší, násilnejší a primitívnejší. Ja som sa to dozvedela veľmi skoro a prajem Ti, aby si nedospela k presvedčeniu, že obeťami hrubosti, bezcitnosti a násilia sú v prvom rade ženy. Asi robím chybu, keď verím, že tvoje skúsenosti budú iné.
Mala by som Ti priať, aby si rýchlo stratila svoju nepoškvrnenosť zvanú aj detstvo so svojimi ilúziami. Už teraz by som Ťa mala pripravovať k tomu, aby si sa vedela ubrániť, aby si bola rýchlejšia a aby si toho druhého zhodila z terasy ty. Najmä, keď budeš ženou. Je to zákon ; nepísané zákony treba dodržiavať. Alebo ináč, buď ja, alebo ty, buď uniknem ja, alebo ty. Ak na tento zákon zabudneš, je s tebou koniec. V tomto našom svete každý robí niekomu zle, dieťa moje a kto tak nekoná, je stratený. Ja som nikdy neverila, že ženy sú lepšie od mužov a že odmenou za túto ich dobrotu je to, že nemusia zomrieť. Nepočíta sa to, či je človek dobrý, alebo nie, v živote to nehrá veľkú úlohu. Podstatné je rozloženie síl vyplývajúce z násilia. Prežitie sa rovná násiliu. Svoje rozkošné a luxusné kožené topánky, v ktorých sa tak rada prechádzaš po korze, si môžeš obuť preto, lebo niekto zabil jedno hoviadko a stiahol z neho kožu, z ktorej zas niekto tie topánky ušil. S kožuchom je to rovnako, niekto zabil jedno zviera, alebo trebárs aj stovky menších a odral ich z kože. No a kuraciu pečienku si chrumkáš preto, lebo niekto zarezal kurča, ktoré chúďatko neublížilo nikomu. Celkom pravda to nie je, veď sliepky a kurčatá zožerú drobné príšerky, ktoré si v pokoji pochutnávajú na šaláte. Vždy niekto niekoho zožerie alebo zderie aby mohol ďalej žiť: človek tak isto ako ryby. Tiež sa požierajú, vždy tie menšie slúžia za potravu tým menším. Vtáci sú na tom tak isto, nehovoriac o šelmách, tá reťaz je prakticky nekonečná. Pokiaľ dobre viem, iba stromy a rastliny sa nepožierajú navzájom, živia sa vodou, vzduchom a slnkom. Ale občas sa aj rastliny správajú násilne, oberajú sa navzájom o svetlo, vodu a teda aj o živiny, okrádajú sa aj o ten vzduch, niekedy sa tiež zabíjajú a zadúšajú koreňmi.
Neviem, prečo práve tebe rozprávam o týchto krutostiach a hrôzach, veď ty teraz žiješ, živíš sa a zohrievaš sa tak, že pritom nezabíjaš.

Poviem Ti ešte jednu rozprávku.

Bolo raz jedno dievčatko, ktoré si veľmi rado pochutnalo na čokoláde. Čím mala tú čokoládu radšej, tým menej sa jej tej pochúťky dostávalo. A vieš prečo? Boli časy, keď sa jej dostalo toľko čokolády, koľko sa jej len zachcelo, bolo to vtedy, kaď bývali v tom dome, v ktorom boli tie veľké okná, ktorými sa priam valilo do bytu svetlo a celá obloha. Raz sa však to dievčatko zobudilo v dome, kde nebolo ani nebo, ani čokoláda, a aj toho svetla bolo menej. Tie okná boli vysoko, chránili ich mreže ako vo väznici a dievčatko cez to okno videlo iba nohy ľudí chodiacich sem a tam. Občas sa tam objavil aj nejaký pes a to bol pre dievčatko hotový sviatok, lebo tým psíčkom videla nielen na nohy, ale aj do tváre. Ale tí psi spravidla zdvihli nôžku, ocikali tú mrežu a vtedy mamička zaplakala „nie, nie, aspoň toto mi nerobte!“ Ináč tá mamička plakala skoro vždy, aj vtedy, keď sa pozerala na svoje veľké brucho, zástera sa jej trocha nadvihla a ona začala tíško rozprávať k niekomu, kto bol v tom bruchu zatvorený: „V nevhodnejšom čase ozaj nemôžeš prísť na svet.!“ Na tieto slová začal otec v posteli kašlať a z týchto záchvatov sa vždy smrteľne unavil. Otec ležal v posteli aj cez deň: mal žltú a smutnú tvár, oči sa mu ligotali. Dievčatko si približne vypočítalo, že asi v rovnakom čase prišla otcova choroba, sťahovanie sa z domu plného jasu a radosti, ako i stop čokoláde: inými slovami: niet peňazí, krach.
Aby mali aspoň trošku peňazí, chodila matka upratovať k jednej peknej dáme, ktorej tykala a ktorá matke tiež tykala. Bola to bohatá príbuzná, ktorá mala vždy iné šaty a cez deň sa viackrát prezliekla. Povrávalo sa o nej, že ku každým šatám mala zvlášť kabelku a ku každej kabelke zvlášť topánky. Jej dom stál na brehu rieky a všetky oblohy celého mesta by sa jej zmestili do okien. Ale tá krásna pani predsa nebola nikdy spokojná , stále si ponosovala : raz preto, lebo nejaký klobúk jej nesedel dobre, inokedy preto, lebo jej mačka si kýchla, alebo preto, že jej slúžka a chyžná už pred mesiacom odišla kdesi na vidiek a ešte stále sa nemieni vrátiť. Mamka toho dievčatka zastupovala túto nevďačnú a nezodpovednú ochechulu, každý deň od deviatej do jednej.
Tá teda mamka nechala svojho chorého muža samého iba taký krátky čas, dievčatko si brala so sebou, pretože myslela na to, že jej bude lepšie na čerstvom vzduchu ako v dusnej izbe s človekom s deravými pľúcami.
Chodievali peši, tá cesta bola dlhá, nemala konca-kraja. Počas tej cesty matka toho dievčatka rozmýšľala o tom, čo si bude musieť v ten deň od tej peknej tety vypočuť, nad čím bude znovu lamentovať a potom keď prišli k bráne toho domu, tak pred stlačením zvončeka si matka tichúčko pošepla: „A teraz kľud!“ Chvíľu po zazvonení sa ozval znudený hlas a potom, ak to ešte bolo možné, sa ozvali ešte znudenejšie kroky, napokon sa dvere otvorili a za nimi stála tá dáma v župane siahajúcom až po podlahu, ten župan bol raz biely, inokedy oranžový, belasý alebo hráškovo zelený. Po hlbokom koberci vošli dnu, matka chytila to dievčatko a zdvihla ho ako nejaký balík, položila na stolček, prísnymi slovami jej vryla do duše, aby sa odtiaľ nepohla ,nemrvila sa a predovšetkým aby bola ticho a rýchlo zmizla v kuchyni aby poumývala v kuchyni taniere. Pekná dáma sa naopak rozvalila na pohovke, čítala noviny a pritom fajčila cigaretu z elegantnej špičky.

Bolo vidieť, že nemá inú robotu. A dievčatko nechápalo, prečo si potom nepoumýva sama tie špinavé taniere, prečo to nechá robiť mame, ktorá má veľké brucho.
V ten deň sa tá pekná žena sťažovala kvôli nejakým peniazom. Začala vtedy, keď matka toho dievčatka ešte umývala taniere a túto tému osedlala ešte aj vtedy, keď už prišiel rad na poupratovanie salónu.
„Veď rozumieš“, opakovala, „s takou sumou mi chce ten lotor vykľať oči!“
Matka toho dievčatka na to tíško odpovedala, že keby mala toľko peňazí, tak by jej patril celý svet. Na to sa tá pani už naozaj nahnevala : „Veď len na taxík míňam viacej!. Mimochodom, dúfam, že sa nechceš so mnou porovnávať“. Matka toho dievčatka celá sčervenela, kľakla si a ponorila sa do čistenia toho koberca a viac ani nezdvihla hlavu. Dievčatku ako keby niekto zovrel hrdlo. Očká mu pálili slzy, už sa takmer rozplakalo, keď jej pozornosť upútali žiarivo sa ligotajúce predmety: zlaté bonbóny vo veľkej bonboniere. Nie hocijaké bonbóny, ale dva-trikrát väčšie ako tie, na ktoré sa dievčatko pamätalo z tých slnečných čias. Ten pocit zovretia z hrdla zrazu zmizol a miesto toho sa jej v hrdle objavila tekutina s chuťou čokolády. Matka všetko postrehla, pozrela na dievčatko a bleskovým pohľadom dala dievčatku na vedomie: nepýtaj si, lebo veľmi oľutuješ!
Dievčatko to pochopilo, zahľadelo sa do stropu a pozeralo tam aj vtedy, keď tá pekná žena vstala, znudene vyšla na balkón a začala si hladkať ruky . Z toho balkóna bolo vidieť na väčší balkón, na ktorom sa práve hrali dve bohaté deti. Dievčatko ich už raz videlo a hneď pochopilo, že sú to bohaté deti, lebo boli pekné, tak isto, ako tá dáma. Keď ich zbadala, okúzľujúco sa usmiala, naklonila sa k nim z balkóna a takto milo k nim prehovorila: „Bonjour, mes petit piegons! Ca va, aujourd’hui?“ A potom: „Attendez, attendez! Il y a quelque chose pour vous!“
Vrátila sa do bytu, zobrala so sebou tú bonboniéru, a znovu sa vzdychajúc pobrala na ten balkón a tam začala tie bonbóny zhadzovať, pričom si len tak pre seba hovorila: „jedzte holúbkovia“. Zhodila ich vyše polovicu, pritom sa aj smiala, tým vyhadzovaním asi robila dobrý skutok, lebo jej to očividne zlepšilo náladu, dovtípilo sa to dievčatko.
Tá dáma, nejaká príbuzná, sa vrátila do salónu, bonboniéru postavila na stôl, vybrala jeden bonbón, vybalila ho, zdvihla ho a chvíľu sa na ten bonbón dívala, akoby zabudla aké mala s ním úmysly a potom si ho vložila do úst a rýchlo prehltla. Tam, pred tým dievčatkom.

Odvtedy sa na čokoládu nedokážem ani len pozrieť. Keď si ju vložím do úst, tak sa mi zovrie hrdlo. Ale verím dieťa moje, že ty budeš mať čokoládu rád, kúpim ti koľko len budeš chcieť aby si ju jedol aj miesto mňa až pokým sa ti nezhnusí a pokým upadne do zabudnutia tá nespravodlivosť sprevádzaná bolesťou, ktorú cítim až doteraz. S nespravodlivosťou sa stretneš práve tak ako s násilím, preto neuškodí, keď ťa na to pripravím. Pod nespravodlivosťou nerozumiem to, že niekto zareže kurča, aby ho potom zjedol, alebo zatne do hlavy hoviadku a stiahne z neho kožu, alebo zabije jednu ženu ktorá sa proti nemu previnila, nie, myslím na niečo iné.
——————————————————————

Rozprávka o zajtrajšku

Neviem, či to, čo ti teraz porozprávam je rozprávka, alebo nie, takto ležiac v posteli ti to však porozprávam, sú to moje spomienky na časy, keď som bola ešte malým dievčatkom, ktoré najprv bezvýhradne verilo dospelým, ale už začalo myslieť aj vlastným rozumom.

Bolo raz jedno dievčatko, ktoré verilo v zajtrajšok. Bolo to pochopiteľné, veď ju neustále učili, aby verila v budúcnosť. Uisťovali ju, že to čo bude nasledovať, bude lepšie ako dnešok. Takto ju učil farár, keď s hromovým hlasom ohlasoval príchod nebeského kráľovstva. V škole jej zas dokazovali, že ľudstvo speje k pokroku: predtým bývali ľudia v jaskyniach, neskôr v domoch bez kúrenia a potom v prepychových domoch s ústredným kúrením.
Jej otec ju učil a na príkladoch z histórie dokazoval, že mocní, teda ľudia sústreďujúci moc raz padnú. Svoju dôveru k farárovi stratilo dievčatko dosť rýchlo, zajtrajškom farára bola smrť a dievčatko vôbec netúžilo po tom, aby sa po smrti dostalo do nejakého luxusného hotela nazývaného nebeské kráľovstvo. O niečo neskôr stratilo svoju dôveru v zajtrajšok, o ktorom ju učili v škole, bolo to v čase krutej zimy, keď sa raz zobudila celá uzimená s omrzlinami na rukách i nohách. Je to ozaj pokrok prejsť od studených jaskýň k ústrednému kúreniu, oni však ústredné kúrenie vtedy nemali. Svojmu otcovi to dievča však naďalej slepo verilo.
Jej otec bol zásadový, tvrdohlavý a odvážny muž. Vtedy už dvadsať rokov bojoval proti mocným toho sveta, ktorí nosili čierne košele. Vždy keď mu v nejakej potyčke rozbili hlavu, odvážne a zaryto opakoval: „Veď počkajte, príde zajtrajšok“. V tých časoch bola vojna, mocní v čiernych košeliach si boli istí, že tú vojnu vyhrajú. Otec dievčaťa len krútil hlavou a opakoval, že ešte príde zajtrajšok.
Dievča mu stále verilo, lebo prišla júlová noc a mocní sa zrazu stratili a vyzeralo to tak, že vojna sa skončila a konečne môže prísť ohlasovaný zajtrajšok. V septembri sa však mocní vrátili a po boku mali ďalších, po nemecky hovoriacich mocných a vojna opäť prepukla s dvojnásobnou silou. Dievča sa cítilo byť podvedené, nebol to ten zajtrajšok, o ktorom jej hovoril otec. Spýtala sa ho a on opäť opakoval, že ten zajtrajšok už nemôže dlho meškať, veď ho už očakáva celá armáda priateľov, ktorých nazývajú spojencami. Tí spojenci na druhý deň zhodili bomby na mesto, v ktorom bývalo to dievča a jedna bomba spadla rovno pred ich dom. To dievča z bolo toho popletené, keď sú raz priatelia, prečo robia takéto veci? Otec jej povedal, že žiaľ, museli to urobiť, ale za to ostanú priateľmi a aby ju konečne presvedčil, tak doviedol zo sebou dvoch priateľov, ktorí boli zajatcami mocných, ale utiekli. Bolo im treba pomôcť, vysvetľoval otec, lebo ten zajtrajšok bol ich spoločným cieľom. Dievčatko prikývlo. Spolu s otcom (ktorého za to mohli popraviť) dávala tým priateľom jesť a ukryla ich do bezpečia. Potom trpezlivo čakala armádu, ktorá mala priniesť sľúbený zajtrajšok. Tá armáda však neprichádzala a uplynuli týždne, mesiace, počas ktorých zomrelo veľa ľudí počas bombardovania, výsluchov, alebo pred popravčou čatou. Ten slávny zajtrajšok sa začal strácať v hmle.
Aj otca dievčaťa zadržali, bili ho a mučili. Dievča išlo za ním do väzenia a ani ho nespoznalo, natoľko sa mu zmenila tvár od mnohých bitiek. Ale napriek mučeniu a bitkám predsa len stále hovoril: „Príde deň, keď bude koniec všetkým poníženiam“. Nakoniec ten zajtrajšok prišiel v jedno augustové ráno. V noci sa ozývali mohutné výbuchy ktoré otriasli mestom. Mosty a cesty leteli do povetria a zomreli ďalší nevinní ľudia. Potom však prišlo ráno, čisté a krásne ako hlas zvonov na veľký piatok a donieslo priateľov. Boli pekní, usmievaví, slávnostní, sťaby anjeli v uniformách. Ľudia im prejavovali vďaku, sypúc kvety im išli oproti. Otec dievčaťa sa dostal na slobodu, odvšadiaľ ho vítali s úctou, v očiach mu žiarila naplnená nádej. Zrazu k nemu niekto pristúpil a povedal, aby sa ponáhľal na spojenecké veliteľstvo, lebo sa tam deje niečo hrozné. Otec sa ponáhľal a cestou rozmýšľal, čo také strašné sa tam môže diať. Na lúke pred veliteľstvom ležal na zemi jeden človek, hlavu mal ukrytú v tráve. Bol oblečený v modrom, zrejme sa tak vyobliekal na počesť priateľov, v gombíkovej dierke mal zastoknutú papierovú ružu.
Pred ním, lepšie povedané nad ním stál s rozkročenými nohami anjel v uniforme, v ruke mal samopal. Otec sa naklonil nad toho ležiaceho muža. Ten začal ešte viac plakať a opakoval: „Mama, mama!“
Otec požiadal, aby mohol hovoriť s veliteľom spojencov. Veliteľ zakýval s jazdeckou paličkou ktorú mal v ruke a povedal:
„Vy ste takzvaný predstaviteľ ľudu. Tak Vám dávam na známosť, že váš ľud nás privítal krádežou. Ten človek kradol!“.
„A čo ukradol?“
„Chlebník s dokumentami a potravinami nášho vojaka.“.
„Aké dokumenty?“
„Dovolenkový lístok, našiel sa, ale bol vo franforcoch“, zasyčal veliteľ.
Otec dievčatka poznamenal, že by sa ten lístok dal snáď zalepiť a spýtal sa, či sa našli aspoň potraviny. Tie zjedol, celodennú dávku, odpovedal veliteľ. Otec odpovedal, že veľmi ľutuje, čo sa stalo, ako predstaviteľ ľudu okamžite zadrží zlodeja. Zadržaný muž opäť spustil: „Mama, mama!“
Anjel v uniforme ďalej stál nad ním s rozkročenými nohami v ruke s revolverom. Mal krátke, chlpaté nohy, revolver pritisol k šiji ležiaceho muža. Dievča počulo krátky tupý zvuk pripomínajúci odistenie zbrane. Nikdy sa nedozvedelo, či toho zlodeja popravili, alebo nie, ale od tej chvíle už neverilo na slovo zajtrajšok. Keďže slovo zajtrajšok bolo u nej spojené so slovom priatelia, od toho dňa neverilo ani v priateľov.
Po anglickej armáde prišla armáda americká. Ľudia vraveli, že Američania sú srdečnejší, lepší a dievča tomu verilo, lebo väčšina z nich sa milo a srdečne smiala. Rýchlo však pobadala, že sú takisto násilní a falošní, že za tými úsmevmi sa skrýva povýšenectvo. Zrodil sa v nej nový strach, strach pred budúcnosťou, zajtrajškom. Hlad však trval naďalej. Niektoré ženy sa dali na prostitúciu aby ten hlad zmiernili, iné sa dali na pranie pre nových mocných, aby si niečo zarobili. Balkóny a dvory boli zrazu plné vypratých uniforiem, tričiek, ponožiek, akoby bolo zrazu cťou prať. Za šesť párov ponožiek dostali krajec chleba, za tri tričká fazuľovú konzervu.
Otec dievčaťa zakázal svojej dcére a žene aby prali na iných. Vravel, že už je tu zajtrajšok a majú sa správať dôstojne a so cťou.
Aby dodal svojim slovám váhu, pozval priateľov na večeru a dal pred nich svoju dávku potravín.
Jeden večer dal zachráneným väzňom aj svoje zlaté hodinky, tým im pripomenul spoločnú vec a vieru v zajtrajšok. Priatelia sa smiali, odložili hodinky a na výmenu ponúkli svoje špinavé prádlo. Dievča sa urazilo. Hlad bol však silnejší, o niekoľko dní sa dievča samo bez otcovho vedomia prihlásilo na pranie. Dostalo dve vrecia. V jednom bolo prádlo, v druhom potraviny. Vrece s potravinami hneď rozbalilo a vybralo z neho tri fazuľové konzervy, dva chleby, balíček arašidov a jahodovú zmrzlinu. Druhé vrece vysypalo neskôr a keď uvidelo jeho obsah, sčervenelo od hnevu.
Tak toto bola tá sľúbená rozprávka dieťa moje.

Keď som tak prala cudzie špinavé prádlo, so zdesením som zistila, že náš zajtrajšok ešte neprišiel a možno ani nikdy nepríde. Odvtedy nás ustavične uisťujú o príchode zajtrajška, sľubujú nám a svojim slovám dávajú váhu lacnými darčekmi aby sme ostali na pokoji. Príde aspoň tebe ten môj zajtrajšok?. Neverím tomu. Ľudia už po stáročia, tisícročia privádzajú na svet svoje deti v nádeji, že tým deťom bude lepšie ako bolo im. A to lepšie sa prejaví iba v ústrednom kúrení. Viem, je to skvelá vec, zohreje nás, ale neurobí šťastnými ani dôstojnými. Kúrenie sem-tam, neubráni nás od svojvôle mocných, od problémov, vyhrážok a zajtrajšok aj tak ostane klamstvom. Celkom na začiatku som ti povedala, že od ničoho a neistoty je horšie iba nič a neistota, že sa netreba báť od bolesti, smrti, lebo keď človek zomrie, tak to znamená, že sa narodil. Preto som vravela, že sa oplatí narodiť, lebo nemáš inú voľbu. Ale pýtam sa, mala som pravdu?
Máš sa narodiť preto, aby nakoniec s tebou skoncovala bomba alebo guľka nejakého vojaka od ktorého si ukradol jeho porciu chleba lebo si bol hladný? Ako rastieš, rastú aj moje obavy a vytráca sa zo mňa prvotné nadšenie priviesť ťa na svet, stráca sa zo mňa istota, že som sa správne rozhodla, keď som sa napriek riziku rozhodla priviesť ťa na svet. Čaraz viac sa o teba obávam. Ver mi, nechcem ťa zneistiť, obrať o ilúzie, chcem aby si sa narodil, chcem iba toľko, aby si sa so mnou podelil o zodpovednosť, veď ja ťa vnímam tak, že si už živá bytosť zodpovedná za svoje činy. Ešte máš čas na rozmyslenie, môžeš si ten svoj príchod na svet ešte rozmyslieť. Ja som napriek obavám a neistote pripravená na všetko. V živote sa môžeš stretnúť so všeličím, veď som ťa už na to začala pripravovať. Aj na smrť, ako žena z rozprávky o magnóliovníku, aj na bonbóny, ktoré dostanú tí, ktorí ich majú aj tak dosť, aj na špinavé prádlo, ktoré budeš možno musieť prať na iných ako ja keď bola vojna. Podujmeš sa na to riziko, keď nevieš, že svetlý zajtrajšok môže byť vlastne včerajškom a že svet, do ktorého sa chystáš je vždy iný, ale vo svojej podstate stále ten istý?
———————————————————————
Návšteva nádejného otecka.

Desiaty týždeň. Rastieš závratnou rýchlosťou. Pred dvomi týždňami si mal ledva tri centimetre a vážil si necelé štyri gramy. Teraz už máš šesť centimetrov a vážiš osem gramov. Si už hotový. Tú niekdajšiu rybičku pripomínaš len tým, že už vdychuješ a vydychuješ pľúcami. Už sa ti vytvorila kostra, niekdajšiu chrupavku nahradili kosti. Rebrá sa ti už dotýkajú, vyzerajú tak, ako keby som ti obliekla vestu a vpredu ju zopla. Vajíčko, v ktorom sa teraz nachádzaš sa síce rozširuje, ale bude ti čoraz tesnejšie, onedlho sa v ňom budeš cítiť dosť nepohodlne. Onedlho začneš hýbať rukami a nohami, budeš sa mrviť, naťahovať. Jeden úder, malé kopnutie, to je to, čo očakávam. Prvé kopnutie budem chápať ako tvoj súhlas. Pamätáš sa, ja som takto dala najavo svojej matke, aby nevypila ten liek, veď ho aj hneď vyliala. S tvojím rastom je čakanie v nepriamej úmere, čím rýchlejšie rastieš, tým pomalším sa mi zdá to čakanie. Podobne sme niekedy čakali spojenecké vojská, ktoré dali na seba dlho čakať. Na príčine je moja nehybnosť, som teraz na dva týždne odsúdená na ležanie, je to veľmi veľa. Ako to môžu vydržať ženy, ktoré sú nútené ležať takto aj sedem-osem mesiacov, sú to vôbec ženy, alebo larvy? Isté je, že mi to ležanie robí dobre. Kŕče pominuli, aj pocity na zvracanie a ani nohy mi už neopúchajú. Cítim však stále akúsi únavu a zmocňuje sa ma nepokoj a úzkosť, neviem však, od čoho! Možno od nudy, nečinnosti, veď už druhý týždeň len ležím v posteli. V živote som sa doteraz nenudila, nikdy som nebola nečinná. Ledva sa viem dočkať posledných dvoch dní, pripadajú mi ako roky.

Dnes ráno som sa s tebou pohádala. Ublížila som ti? Jednoducho na mňa došla akási hystéria. Vravela som, že aj ja mám isté práva, toto musí brať do úvahy každý, aj ty. Kričala som, že ma zarmucuješ a že mám dosť všetkého. Počúvaš ma? Odkedy viem, že máš zatvorené oči, mám pocit, že nepočúvaš, čo ti rozprávam, ako by si sa len tak podvedome hojdal v mojej maternici. Zobuď sa už! Alebo sa ani nechceš zobudiť? Tak poď sem vedľa mňa, polož si hlavičku na vankúš, tak, dobre. Spime spolu, ja a ty. Do našej postele si už nikto druhý nikdy neľahne.

Prišiel. Tvoj otec. S týmto som vôbec nepočítala. Bol večer, počula som, ako sa kľúč otočil v zámke a myslela som na to, že to je moja priateľka, pred večerou obvykle zvykla skočiť ku mne. Ahoj, zakričala som a bola som si istá, že sa hneď objaví celá zadychčaná v ruke s balíčkom a slovami, prepáč, doniesla som ti takú malú večeru a ovocie, zajtra ráno znovu prídem. Nebola to však moja priateľka, ale on. Iste prišiel po špičkách: obrátila som sa a zrazu tu len stál s nehybnou tvárou a v rukách mal kyticu. Zrazu som pocítila v bruchu bodnutie. Nie leptavú bolesť, ako keby si sa od neho zľakol a snažil sa schovať. Na chvíľu som nevedela dýchať, chytila ma triaška. Cítil si to aj ty? Bolelo ťa to? Stál tam ticho s meravou tvárou s kvetmi v ruke. Nenávidela som jeho tvár aj jeho kvety. Prečo ku mne prichádza potichúčky ako nejaký zlodej? Snáď nevie, že tehotné ženy potrebujú kľud a treba ich šetriť od otrasov? „Čo chceš“ – pýtala som sa ho. Ticho položil kyticu na posteľ. Položila som tú kyticu na nočný stolík, lebo kvety ne posteli znamenajú nešťastie, len mŕtvym dávajú na posteľ kvety. Boli to žlté kvety, stavila by som sa, že ich kúpil na poslednú chvíľu. Stál nemo, bez pohybu, vysoký ako tmavý tieň na stene. Ale nepozeral na mňa, ale na tvoju fotografiu, ktorú mám zavesenú na stene, tú fotku, na ktorej si ako dvojmesačný zväčšený štyridsať krát. Povedz, pomyslel by si si, že nevedel odtrhnúť oči od tvojej fotky a čím ďalej na ňu pozeral, tým viac zneistel? Zrazu si zakryl tvár rukami a rozplakal sa, zo začiatku iba tíško a neskôr už nahlas vzlykal, sadol si na posteľ až sa od jeho plaču celá triasla. Myslela som, že ťa to môže rušiť. Potom dal ruku dole a presadol si na stoličku pod tú fotku. Čudný bol na vás pohľad. Na teba s tým záhadným obočím a na neho s tými mihotavými očami. Nakoniec sa ozval a povedal: „On je aj môj“
Pochytila ma zlosť. Prudko som sa posadila a kričala som mu, že ty nie si ani môj, ani jeho, ale iba svoj. Nemohla som vystáť tú jeho melodrámu, že vraj mne lekár predpísal pokoj. Načo sem prišiel, aby ťa zabil, aby som teda nemusela ísť na potrat a zbytočne na to utrácala peniaze? Vzala som tú kyticu a poriadne ju otrepala o nočný stolík až z nej lietali lupienky. Padla som opäť na vankúš, lial sa zo mňa pot až sa mi pižamo lepilo na telo a cítila som silnú vnútornú bolesť. On ostal nepohnuto sedieť, sklonil hlavu a šepkal: Ako môžeš byť taká krutá?“ Potom sa pustil do priam nekonečného vysvetľovania, že sa mýlim, že si aj môj aj jeho, že už nad tým veľa rozmýšľal, trápil sa nad tým, že už dva mesiace nemyslí na nič iné. Že už konečne pochopil, nakoľko mám pravdu, že je to šľachetná myšlienka. A že ľudia by nikdy nemali odhodiť svoje dieťa, lebo dieťa je predsa len dieťa nie nejaký predmet a podobné banality. Ani som ho nenechala dorozprávať a zakričala som: „Tebe sa ľahko rozpráva, nie je v tvojom tele, nemusíš ho nosiť deväť mesiacov!“ Od prekvapenia len otvoril ústa a povedal iba toľko: „Myslel som, že ho chceš, že ho nosíš rada“.
Po týchto slovách sa stala prekvapujúca vec: začala som plakať ja. Vieš, že som nezvykla plakať, ani teraz som nechcela, pretože je to ponižujúce a plač robí človeka škaredým. Čím viac som však bojovala so slzami, tým viac mi tiekli, ako keby sa niečo vo mne zlomilo. Skúsila som si zapáliť cigaretu, slzy mi ju však zhasili. Tvoj otec vstal zo stoličky, prišiel ku mne a nežne ma pohladil po hlave. Potom povedal: „Uvarím ti kávu“ a šiel do kuchyne. Keď sa vrátil, už som sa ukľudnila, už som sa vedela ovládať. On ešte nie. Tú kávu držal, ako nejaký poklad, preháňal to s ochotou obslúžiť ma. Vypila som kávu a myslela som, že je tu čas, aby sa pobral. Nešiel, spýtal sa, čo chcem jesť. Tu mi prišlo na um, že moja priateľka ešte dnes nebola u mňa a došla som na to, že ho sem poslala zrejme ona. Nahnevala som sa na neho a na všetkých tých, ktorí si myslia, že ti môžu pomôcť a svojvoľne rozhodujú o tom, čo je správne a čo nie. Ako Mária,Ježiš, Jozef. Ale načo je tu vôbec Jozef, veď Márii je tak dobre samej so svojím dieťatkom. Z tejto legendy je prijateľný a pochopiteľný iba vzťah Márie a Jozefa: To krásne klamstvo o čistom, nepoškvrnenom oplodnení . Čo tu zrazu hľadá Jozef? Načo je vôbec potrebný, vedie oslíčka, keď ani nechce nikam ísť? Odrežie pupočnú šnúru a presvedčí sa, či vyšiel aj koláč? Alebo bráni česť ženy, ktorá otehotnela za slobodna? Pozerala som na tvojho otca ako sa skloniac nad posteľou zbiera lupienky kvetov, ktoré doniesol a necítila som k nemu ani len priateľstvo. Keď vstúpil, niečo sa vychýlilo z rovnováhy. Narušila sa symetria a nastal zmätok v našom sprisahaneckom a tajuplnom spojenectve medzi tebou a mnou. Prišiel niekto cudzí a postavil sa medzi nás; je to, akoby nám niekto nanútil nejaký nábytok, ktorý ani nepotrebujeme a vlastne nám iba zavadzia, zaberá svetlo a treba ho obchádzať a iba sa oň potkýname. Možno je tu s nami od začiatku, teraz nám jeho prítomnosť pripadá prirodzená, ba vlastne potrebná: ani sme si nevedeli predstaviť bez neho tvoj príchod. Ale aby len tak nečakane vtrhol na nás, to je viac než urážlivé. Ako keď s niekým sedíš vo dvojici v reštaurácii a zrazu prikvitne nejaká obťažujúca osoba a bez slova si prisadne k stolu. Najradšej by som mu povedala:
„Buď taký láskavý, choď preč odtiaľto, nepotrebujeme ťa, ani Jozefa, ani pána Boha, ani manžela, si tu zbytočný“.
Nebola som však schopná to povedať. Možno mi v tom bránila bojazlivosť, ja nie som schopná poslať preč ani toho, kto si nepozvaný sadne k nášmu stolu. Možno to bola iba milosť, ktorá sa pomaly premenila na porozumenie, ľútosť. Veď napriek svojim slabostiam sa možno trápil aj on. Ktovie, koľko ho stálo to mlčanie a ako sa odhodlal k tomu, aby sem prišiel s tou škaredou kyticou. Nikto sa nenarodí z nepoškvrneného počatia, možno to bolo jeho kvapka svetla, ktorá oplodnila vajíčko, možno bola jeho tá polovica , z ktorej sa začalo vyvíjať tvoje telo. A fakt, že na toto som zabudla, bola cena za to, čo síce jestvuje ale nkto nie je ochotný si to pripustiť: muž a žena sa stretnú zapáčia sa navzájom, zatúžia po sebe, možno sa majú i radi a potom sa prestanú mať radi, netúžia po sebe, nepáčia sa navzájom, ako keby sa nikdy neboli ani stretli. Našla som to, čo som čakala dieťa moje: to, čo nazývajú zaľúbenosťou. Nie je to však nič viac, iba jedno obdobie. Keď v tomto období kvitnú kvety, tak pri pominutí zaľúbenosti ostanú iba vädnúce lupene.

Nechala som ho, nech pripraví večeru a nech otvorí tú nemožnú fľašu šampanského (Kam ju schoval, keď vošiel?) Nechala som ho okúpať sa, popiskoval si pri tom, ako by už bolo všetko v poriadku. A nechala som ho, nech spí tu, v našej posteli. Ale dnes ráno, keď odišiel zmocnil sa ma pocit hanby, zdalo sa mi, ako by som zanedbala nejakú moju povinnosť alebo sľub, akoby som ťa zradila. Dúfajme, že sa už tvoj otec nikdy nevráti.
——————————————————————-
Nastávajúca mamička u lekára, v nemocnici a na ceste

Chodiť po ulici po takom dlhom ležaní! Cítiť vánok na tvári, hrejivé lúče, vidieť ľudí chodiacich sem a tam, byť prítomná v živote! Keby ordinácia lekára nebola tak ďaleko, išla by som tam spievajúc. Nerada, ale predsa som len kývla na taxík. Taxikár bol poriadny kus vola. Fajčil hrubú cigaru z ktorej sa mi obracal žalúdok a cestou niekoľkokrát zbytočne prudko pribrzdil. Po niekoľkých metroch som dostala kŕče a dobrá nálada sa premenila na zvyčajnú nervozitu.
Ordinácia bola plná žien s veľkým bruchom. Keď prišla sestrička, a poprosila ma, aby som počkala, tak som znervóznela. Nemala som chuť dýchať ten istý vzduch s tehotnými ženami, v ničom som sa na ne nepodobala, ani bruchom. Moje bruško je ešte maličké, ledva ho je vidieť.
Konečne som sa dostala dovnútra, vyzliekla som sa a ľahla si na posteľ. Lekár ťa poriadne pomučil, vnikol do mňa prstom, tlačil ťa, potom si stiahol gumené rukavice a chladným hlasom sa spýtal:
„Povedzte, vy skutočne chcete to dieťa?“
Neverila som vlastným ušiam.
„Samozrejme, že chcem, prečo sa pýtate?“
„Viete, mnohé hovoria, že chcú to dieťa, ale v podvedomí ho v skutočnosti ani nechcú. Bez toho, aby si to uvedomovali, robia všetko pre to, aby sa to dieťa nenarodilo“.
Nahnevala som sa. Nie som tu predsa preto, aby spochybnili môj dobrý úmysel, aby som sa tu bavila o psychológii, ale preto, aby som vedela, čo je s tebou. Lekár zmenil tón, zrazu bol ochotnejší, zdvorilejší.
„Viete, sú určité veci v tomto tehotenstve, ktorým nerozumiem“, vravel. Podľa neho je vajíčko dobre umiestnené, je na normálnom mieste. Plod sa vyvíja obvyklým tempom. Ale predsa, ako keby niečo nebolo v poriadku. Maternica je príliš citlivá a ľahko sa sťahuje, z toho sa dá usúdiť, že placenta nedostáva dosť krvi. Pýtal sa ma, či som ležala, ako prikázal, či som, že sa vyhýbala alkoholu či som veľa nefajčila. Nie, celý čas som ležala. Pýtal sa, či som mala pohlavný styk. Odvetila som, že nie a bola to pravda, veď sa pamätáš, že včera som mu nedovolila, aby sa priblížil, aj keď opakoval, že je to odo mňa kruté. Vtedy sa zdalo, že lekár zrazu zneistel.
„Máte starosti?“
„Áno“, odvetila som.
„Otriaslo vami niečo v poslednom čase, nahnevalo vás niečo?“
„Áno“, odpovedala som.
Skúmavo na mňa pozrel , ale nepýtal sa, čo ma nahnevalo, akými otrasmi som prešla a potom vysvetlil svoj názor. V určitých prípadoch sú šok a obavy oveľa nebezpečnejšie, ako fyzická námaha, lebo prinášajú so sebou kŕče, stiahnutia maternice a ohrozujú život embria, teda plodu. Nech nezabúdam, že maternica je spojená s nejakou žľazou v mozgu a každý podnet z nej prechádza okamžite do pohlavných orgánov a maternice. Silné rozčúlenie, náhla bolesť môžu nepriaznivo vplývať na vaječníky a spôsobiť trvalé škody. Podobný vplyv môže mať aj trvalý nekľud a všetky vzruchy. Nechce sa púšťať do vedeckej fantaztiky, ale podvedomie môže produkovať aj smrtonosné myšlienky, preto potrebujem dokonalý kľud, musím si ho sama nanútiť. Preto je potrebné vyhýbať sa duševným otrasom a temným myšlienkam. Kľud, optimizmus a pohoda, toto majú byť mojou náplňou.
„Pán doktor, odpovedala som, toto je také, ako keby ste odo mňa žiadali, aby som si zmenila farbu očí, ako môžem byť veselá a optimistická, keď sa to prieči mojej povahe?“
Znovu si ma premeral chladným pohľadom.
„To je vaša vec. Konajte, ako chcete. Priberte!“
Potom mi predpísal liek proti kŕčom a ešte nejaké tabletky. A povedal, že nech po najmenšom krvácaní hneď bežím za ním.
Zľakla som sa a hnevám sa na teba. Čo si o mne predstavuješ, som nejaká nádrž alebo nádoba do ktorej sa dávajú veci do úschovy? Som žena, bože môj, som človek! Neviem vypnúť svoj mozog, neviem prestať rozmýšľať. Neviem zo seba vymazať moje city a pocity, nemôžem im zakázať, aby vyšli na povrch. Nemôžen nebrať na vedomie hnev, radosť, bolesť. Mám svoje reakcie: zarazím sa, zdesím, klesnem na mysli, ochabnem na duchu. Aj keby som mohla, nemôžem sa týchto myšlienok zriecť, lebo to by som klesla na úroveň tvora, ktorého fiziológia je schopná len oplodnenia. Aké si požadovačné, dieťa moje! Najprv si si privlastnilo moje telo a vzalo si mu najzákladnejšie právo: právo pohybu. Potom chceš kontrolovať môj mozog a srdce, aby som viac nemohla myslieť, cítiť, žiť! Obviňješ aj moje podvedomie, to už je neprijateľné a prehnané. Keď chceme zostať spolu tak sa musíme dohodnúť. Prosím, ja ti hneď v niečom ustúpim: priberiem, darujem ti svoje telo. Ale mozog ti nedám, ani moje reakcie, to si ponechám. Na výmenu ozaj nechcem veľa: len drobné radosti. Dnes napríklad vypijem pohár whisky, vyfajčím krabičku cigariet, budem si zapaľovať jednu od druhej a začnem pracovať, aby som bola znovu človekom a nie krabicou na odkladanie, začnem plakať a nebudem sa ťa pýtať či ti to ublíži alebo nie. Mám ťa už plné zuby, mám ťa už dosť!

Prepáč mi! Myslím, že som bola opitá, zbláznila som sa. Pozri, koľko je tu ohorkov, pozri na vreckovku, ešte stále je celá mokrá. Dostala som hlúpy záchvat, urobila som nechutnú scénu. Som sebecká. Ako sa máš, dieťa moje? Dúfam, že lepšie ako ja. Úplne som sa vyčerpala. Som taká unavená, že by som už najradšej nejako prežila týchto šesť mesiacov kým ťa privediem na svet a potom by som najradšej umrela. Ty by si zabral na tomto svete po mne miesto a ja by som si odpočinula. Nebolo by to predčasné: myslím, že som už všetko videla, čo bolo treba vidieť a pochopila som všetko, čo bolo treba pochopiť. A len tak na okraj, ak si už raz vyliezol z môjho tela, tak už ma viac nebudeš potrebovať. Ktorákoľvek žena, ktorá je schopná mať ťa rada bude pre teba výbornou matkou: hlas krvi tu nehrá úlohu, je to iba rozprávka. Nie tá je matkou, ktorá ťa nosí v bruchu, ale tá, ktorá ťa vychová. Môže to byť aj muž, kto ťa vychová. Tvojmu otcovi by som ťa napríklad kľudne podarovala. Nedávno tu bol a doniesol ti modrú ružu. Vravel, že to je farba chlapcov. Teraz už myslí aj na farbu, nie tak, ako s tými žltými kvetmi. Samozrejme, chcel by, aby bol z teba muž: podľa neho narodiť sa mužom je zásluha, znak vznešenosti. Chudák, nemôže za to, veď aj on počúval, že boh je starec s bielou bradou, Mária liaháreň, ktorá by si bez Jozefa ani nenašla maštaľ, v ktorej porodila Ježiška a že oheň doniesol tiež muž – Prometeus. Nezazlievam mu to. Len jednoducho nepotrebujem ho, nepotrebujeme ho. Ani tú jeho modrú ružu. Prikázala som mu, aby odišiel, aby nás nechal na pokoji. Zatackal sa, ako by ho udreli po hlave, pobral sa ku dverám a bez slova odišiel. Onedlho pôjdeme aj my, budem pracovať. Šéf pripomenul, že berie na mňa ohľad – ale podotkol, že určité veci by sme mali rešpektovať: tehotná žena môže prestať pracovať iba v šiestom mesiaci. Pripomenul mi pracovnú cestu, bol pokrytecky milý a pohrozil, že to poslanie zverí nejakému mužovi, lebo mužovi sa nemôžu stať také nepríjemnosti, ako tehotenstvo. Horko – ťažko som sa zdržala, aby som mu neskočila do vlasov a začala som vysvetľovať. Čaká na mňa desať ťažkých dní, musím dohnať zameškané. Ale poviem úprimne: myšlienka, že budem znovu pracovať ma vyvedie z tohto ochrnutia, z tejto pasivity, ktorá mi pripomína smrť. Našťastie je už zima, pod kabátom nevidieť, aké mám brucho. A teraz začína naozaj rásť. Dnes je už očividne väčšie, cítim to na šatách. Vieš aký si veľký vo veku štrnásť mesiacov? Aspoň desať centimetrov. Koláč ťa už neprikrýva, už išiel stranou. Nemilosrdne ma začínaš zaplňovať.

Nepatrím k ľuďom, ktorí sa zľaknú, keď vidia krv. Ženy sa celý život stretávajú so školou krvi: každý mesiac sú nútené znášať pohľad na krv. Keď som však uvidela vo svojej posteli ten malý fliačik krvi, zahmlilo sa mi pred očami a podlomili sa mi nohy. Pochytila ma panika, potom pochybnosti a prekliala som sa. Vyčítala som si všetky hriechy, ktorých som sa voči tebe dopustila bez toho, aby si sa mohol brániť, pozdvihnúť svoj hlas: si maličký, bezbranný a si odsúdený znášať moje vrtochy, moju nezodpovednosť. Ten fliačik ani nebol červený, len bledoružový. Stačil však na to, aby ku mne došiel tvoj odkaz: možno sa blíži tvoj koniec. Chytila som plachtu bežala som k lekárovi.
Bol prekvapivo milý. Nestaral sa o to, že je už večer, vyšetril ma a povedal, aby som sa ukľudnila: neblíži sa tvoj koniec, neodtrhol si sa od potravy, iba si trochu trpel, je to len také výstražné gesto. Úplný kľud dá všetko do poriadku, musí to však byť naozaj úplný kľud, ani to si nemôžem dovoliť, aby som išla na záchod, preto by bolo najlepšie, keby som nejaký čas strávila v nemocnici.
Sme v nemocnici, v smutnej izbe tohto smutného sveta. Som tu už týždeň, skoro celý ten čas som strávila spánkom, lebo mi dávali veľa utišujúcich prostriedkov. Dnes je prvý deň, čo som nedostala lieky, ale takto to je ešte horšie: neviem ako vyplniť ten pomaly plynúci čas. Pýtala som si noviny, nedostala som. Pýtala som televízor, ale mi povedali, že to neprichádza do úvahy. Prosila som o telefón, ten však nefunguje. Ani moja priateľka neprichádza, ani tvoj otec. Unavuje, otravuje a ohlupuje ma to ticho. Som zajatcom jedného divocha oblečeného do bielej uniformy, ktorý sa z času na čas objaví s injekciou Luteinu a slastne ju do mňa pichne. Nemám síl ani na to, aby som ti vyžarovala nejaké teplo. Dlho neúspešne uspávané, udusené myšlienky sa derú na povrch môjho vedomia a kričia také veci, o ktorých som doteraz ani nevedela. Napríklad si kladiem otázku, prečo musím prejsť touto agóniou? V mene čoho? Pre hriech, že som raz objala jedného muža? Alebo pre tú bunku z ktorej sa stali dve bunky, potom štyri, potom osem a tak ďalej, bez toho, aby som to chcela alebo prikázala? Alebo v mene života?
Dobre, povedzme že v mene života. Ale čo to je za život, v ktorom si ty ešte na prahu svojho života dôležitejší ako ja, ktorá už žijem úplne? Čo je to za česť, ktorú ti preukazujem a uberám si ju od seba? Aké je to tvoje právo na existenciu, ktoré nepočíta s mojím právom na existenciu? Nie je v teba ľudskosť. Ľudskosť! Si ty už vôbec človek? Stačí jedno vajíčko, jedna bunka a jedna spermia veľkosti päť mikrónov aby sa vytvorila ľudská bytosť? Ja som človek, rozmýšľam a rozprávam, smejem sa a plačem a unúvam sa vo svete ktorý vytvára a vyvíja veci, pojmy, idey a nápady. Ty si iba bábika z krvi a mäsa, ktorá nerozmýšľa, nerozpráva, nesmeje sa a neplače a stará sa len o svoj rast a vývoj. To čo v tebe vidím ja, to nie si ty, ale ja. Dávam ti vedomie, ale tvoje vedomie bolo mojím vedomím a náš dialóg je len mojím monológom. Dosť bolo tejto komédie, z tohto šialenstva. Podľa obvyklého práva nie sme ľuďmi, pokým sme sa nenarodili. Až neskôr, po pôrode sa stávame ľuďmi, dostávame sa medzi ostatných ľudí, lebo nám k tomu pomôžu. Jedna matka, alebo žena alebo muž, vlastne jedno kto to je nás naučí chodiť, rozprávať, rozmýšľať a správať sa ľudsky.
Jediná vec, ktorá nás teraz viaže je pupočná šnúra. My nie sme jeden pár. Sme prenasledovateľ a prenasledovaný, ty si prenasledovateľ a ja som prenasledovaná. Vkľzol si do môjho tela ako zlodej a privlastnil si si moje brucho, moju krv a môj dych. A teraz by si ma chcel celú, celú moju bytosť! Toto nedopustím. Keď už som ti toto všetko povedala, vieš čo poviem nakoniec? Ani neviem, načo mi bude jedno dieťa, prečo by som ho potrebovala? Nikdy som sa necítila dobre medzi deťmi, nikdy sa mi nepodarilo zblížiť sa s nimi, votrieť sa medzi ne. Keď sa k nim s úsmevom približujem, začnú kričať, ako by som im chcela ublížiť. Rola matky sa na mňa nehodí. Mám v živote dosť iných úloh. Pracujem, mám rada svoju prácu a aj sa do nej rozumiem. Čaká ma pekná budúcnosť, nemám v úmysle zriecť sa svojej kariéry. Kto oslobodí tie chúďatká ženy, ktoré nechcú viac detí, kto oslobodí znásilnené dievča, lebo nechce to dieťa, ten musí oslobodiť aj mňa od roly matky. Nechám tu túto nemocnicu a odcestujem za svojou prácou, nech sa deje čo sa deje. Keď sa ti podarí narodiť sa, narodíš sa, keď sa to nepodarí, tak zomrieš. Ja ťa nezabijem, pochop ma: jednoducho ti nebudem ďalej pomáhať aby si nado mnou donekonečna panoval a …..
Dohodli sme sa ináč, viem o tom. Ale dohoda je keď niekto dá niečo preto, aby aj niečo dostal a keď som to podpísala, tak som ešte nevedela čo budeš požadovať a čo mi dáš za to. Okrem toho, ty si to ani nepodpísal, iba ja. Tým však tá dohoda nestráca na platnosti. Nepodpísal si ju a ku mne sa nedostal ani tvoj súhlas: jediným tvojim odkazom bol ten ružový fľak, tá kvapka krvi. Nech je môj život navždy prekliaty, nech plačem nad svojím životom aj po smrti, ak zmením svoje rozhodnutie ponechať si ťa.

Lekár ma nazval vrahom. V bielej košeli a plášti už nehovoril ku mne lekár, ale sudca. Podľa neho prekračujem základné materské a občianske práva. Kričal, že opustiť nemocnicu je hanebný skutok, vstať z postele prečin a tá služobná cesta je už vraždou a zákon si nájde ku mne cestu tak isto, ako ku každému vrahovi. Potom začal prosiť a chcel ma presvedčiť tvojou fotografiou. Ak vraj mám v sebe čo len štipku ľudskosti, tak nech si ťa pozriem pozornejšie. Už je z teba hotové dieťa. Ústa už nielen pripomínajú ústa, už sú to skutočné ústočká. Máš už vyvinutý nos a tvár už nie je len skicou, ale už skutočnou tvárou. Takisto telíčko, ruky, nohy, na ktorých sa už rysujú nechty. Takisto vidno vlásky na celkom foremnej hlavičke. Ďalej ma upozornil, aby som si všimla aký si krehký, nech pozriem na kožu: je jemná a priam priehľadná, že už vidno hlavné tepny a žily a hlavné nervy. Nie si už žiadny drobec, už máš aspoň šestnásť centimetrov a vážiš už dvadsať dekagramov. Keby som aj chcela, už sa ťa nemôžem zbaviť, k tomu je už neskoro. Vraj sa predsa chystám urobiť niečo, čo je horšie od interupcie. Počúvala som, ani okom som nemihla. Potom som podpísala jeden papier, ktorým sa lekár zbavuje všetkej zodpovednosti za tvoj a môj život, že odteraz za to zodpovedám už len ja. Keď vychádzal, tak som zbadala, že ho ide poraziť od hnevu. Práve v tom momente si sa pohol. Stalo sa to, po čom som už mesiace túžila. Vystrel si sa, možno si aj zívol a trochu si do mňa sotil. Taký malý kopanec, tvoj prvý…., rovnako ako môj prvý pohyb, ktorým som onoho času dala svojej matke najavo, aby si ma ponechala. Oťaželi mi nohy. Na niekoľko sekúnd sa mi zastavil dych, pocítila som údery v spánkoch. Pocítila som bodnutie v hrdle a v oku sa mi objavila slza, ktorá mi stiekla po líci a padla na plachtu: paff! Ale zato som vstala z postele a zbalila som sa. Zajtra odchádzame, povedala som. Lietadlom.

Kvôli tomuto bolo treba robiť toľko vzruchu? Veľmi dobre sa cítime v krajine, kam sme pricestovali, počas celej cesty sme sa cítili dobre, počas príchodu aj potom. Necítila som žiadne nutkanie k vracaniu, bolesti, kŕče. Predpoveď môjho domáceho lekára vôbec nevyšla, rovnaký názor má aj moja tunajšia lekárka, ktorá ma včera vyšetrila. Sympatická žena. Potom, čo ťa vyhmatala povedala, že nevidí žiadne dôvody na obavy, že jej kolega je príliš opatrný a pesimistický: jedna kvapka krvi, aké obavy? Sú predsa ženy, ktoré krvácajú počas celého tehotenstva a potom porodia zdravé dieťa. Ležať v posteli je podľa nej neprirodzené a je to prehnaná opatrnosť. Má napríklad jednu pacientku, ktorá je profesionálna tanečníčka a vystupovala aj počas piateho mesiaca tehotenstva. V súvislosti so mnou sa čudovala len tomu, že mám také malé brucho, hoci je pravda, že tá tanečníčka mala tiež asi také malé brucho. Vravela mi, že keď myslím, nech len pokračujem v braní liekov, ktoré mi predpísal jej kolega, ale nech rašej nechám všetko na prírodu. Dala mi jedinú radu: nech nateraz nešoférujem auto. Vysvetlila som jej, že musím ísť autom na desaťdňovú služobnú cestu. Trochu nedôverčivo zdvihla obočie a spýtal sa, či je to skutočne potrebné. Áno, odvetila som, je to pre mňa dôležité. Niekoľko minút mlčala a potom povedala, že snáď sa nič nestane, veď cesty sú v tejto krajine pohodlné, hladké a autá tu majú dobré pérovanie. Potrebné je, aby som sa nepreťažila a dala si po dvoch-troch hodinách chvíľu odpočinku. Počuješ dieťa moje? Rozprávam o tom že sme uzavreli dohodu a sme dobrí priatelia. Rozprávam ti to preto, lebo ľutujem, že som bola k tebe zlá. Bola by som nerada, keby si sa nahneval a veľmi by som ľutovala, keby si kvôli tomu prestal kopať. Od pobytu v nemocnici som ťa ani raz necítila, keď na to myslím, tak sa mi zvraští čelo.
———————————————————————
Začiatok konca

Ale netrvá to dlho. Rýchlo sa vraciam k svojmu predošlému pokoju. Vieš, že som sa zmenila? Odkedy žijem svoj predošlý život, ako keby ma vymenili: lietam ako vtáčik. Naozaj som mala chvíle, kaď som chcela zomrieť? Šialenstvo! Taký pekný je život, svetlo. Pekné sú stromy, zem aj more. More je obrovské: dostane sa ku tebe jeho vôňa, počuješ jeho šumenie? Pekná je aj práca, keď v človeku prebýva radosť, hneď je všetko iné: klamala som ti, keď som hovorila že práca unavuje a ponižuje človeka. Prepáč, tie slová mi diktoval hnev a úzkosť, preto som videla veci tak tmavo. Znovu sa ma zmocňuje netrpezlivosť, aby si sa čím skôr nejako dostal zo mňa von. Bojím sa, že som ťa priviedla k pochybnostiam, keď som ti rozprávala, že neexistuje ozajstná sloboda a že jediným správnym riešením je žiť v samote. Zabudni na tieto hlúposti: potrebujeme sa navzájom. Život je obojstranná podpora, ukľudnenie, vzájomná pomoc. Aj stromy kvitnú krajšie, ak nestoja sami, vtáci aj ryby sa preháňajú v rojoch a húfoch, skupinách. Čo by bolo s nami, keby sme boli sami? Cítili by sme sa ako astronauti na Mesiaci, ktorých desí myšlienka, aby sa čo najskôr vrátili na zem. Nejako vydrž tie nastávajúce mesiace a potom príď bez obáv sem na svetlo. V prvej chvíli ťa to svetlo oslepí, odradí, ale potom sa premení na radosť, bez ktorej nemožno žiť. Mrzí ma, že som ti rozprávala o samých smutných veciach a nikdy som ti nerozprávala o ligote rána, o sladkej chuti bozku a o rozmanitej chuti jedál. Ľutujem, že som ťa nikdy nevychovávala. Keby si usudzoval podľa mojich rozprávok, tak by si si právom myslel, že vždy chodím v čiernom ako nejaká Elektra. Odteraz si ma predstavuj ako Petra Pana, ktorý nosí žlté a červené šaty a chystá sa na to, aby posypal strechy domov, veže kostolov a oblaky kvetmi, ktoré sa potom premenia na dážď.
Budeme spolu šťastní, lebo v podstate aj ja som dieťa. Vieš akú radosť mi spôsobia hry a hračky? Dnes, kaď som sa vrátila do hotela, tak som vymenila medzi sebou topánky a objednávky raňajok pred dverami. Na druhý deň bol z toho poriadny zmätok. Jedna žena napríklad našla miesto svojich topánok mužské mokasíny a žiadala nech jej vrátia jej sandále s vysokým opätkom. Ďalší muž našiel miesto svojich čižiem tenisky a nahlas sa dožadoval svojich čižiem. Bol aj taký, kto sa sťažoval preto, lebo mu doniesli iba kávu, hoci si objednal slávnostné menu, ďalší sa sťažoval preto, lebo mu doniesli slávnostný obed a pritom si objednal iba čaj s citrónom. Pritisla som si ucho na dvere, počúvala som a prišiel na mňa oslobodzujúci smiech nad tými zmätkami. Takto dobre som sa zasmiala naposledy v detstve a bola som vtedy veľmi šťastná, každý môj pohyb bol hrou.

Kúpila som ti kolísku. Už keď som ju kupovala, tak ma napadla povera, podľa ktorej kupovať kolísku pred narodením prináša nešťastie, podobne ako položiť kvety na posteľ. Nestarám sa však o povery. Je to taká indiánska kolíska, ktorú možno nosiť na chrbte. Farby má ako Peter Pan, žltú, červenú a zelenú. Vezmem ťa na chrbát aj s tou kolískou a budeme chodiť všade spolu. Ľudia sa za nami usmejú a povedia si: pozrite na to bláznivé dieťa! Kúpila som ti už aj šatôčky, košieľky, dupačky a aj jednu hraciu skrinku, ktorá hrá jeden veselý valčík. Keď som to porozprávala do telefónu svojej priateľke, tak poznamenala, že nie som celkom normálna. Ale z jej hlasu bolo cítiť spokojnosť, neboli už žiadne stopy po obavách pred mojou cestou, obavách po tom, že ťa nebodaj potratím cestou v lietadle. Ona mala obavy, ona, ktorá mi odporúčala, aby som sa ťa zbavila hneď na začiatku. Je to ozaj poriadna žena. Nikdy som jej nevyčítala, že poslala za mnou tvojho otca. Vieš kam som sa dostala s tvojím otcom? Muž, ktorý sa nechá poslať preč, tak ako som ho poslala preč ja, stojí za niečo. Napísal mi potom jeden list, ktorý ma dojal. Písal, že som chatrná, som iba človek a teraz by už bol rád, keby si sa narodil. Uvidíme, čo bude s ním. Nechcela by som, aby sa z nás stali nepriatelia, aj o zbytočnom nábytku sa často ukáže až časom, že je predsa na niečo dobrý. Zmierila som sa aj s lekármi, so šéfom. Keby si teraz videl šéfa ako sa zatváril, že idem na túto cestu. Povedal len toľko: „No toto je dobrá správa, určite to neoľutujete!“
Ani to veru neoľutujem Človek môže počítať s uznaním len vtedy, keď sám seba uznáva. A s dôverou je to podobne, človek môže počítať s dôverou len vtedy, keď dôveruje sám sebe.
Dobrú noc, dieťa moje. Zajtra ideme na tú cestu autom. Rada by som ti napísala básničku o uľavení, o nájdenej sebadôvere a svojej túžbe posypať kvetmi strechy, vežu kostola a oblaky. Cítim sa ako čajka ďaleko od špiny, smútku, letiac odvážne vysoko nad morom odkiaľ mi to more pripadá čisté. Odvaha je vlastne optimizmus. Doteraz som bola optimistkou preto, lebo som nebola odvážna.

Že vraj cesty v tejto cudzine sú pohodlné a hladké a vraj autá tu majú dobré pérovanie: lekárka nevravela pravdu! Ja nie som čajka. Čo mám robiť dieťa moje? Mám ísť ďalej, alebo sa mám otočiť? Nemá to význam, znovu musím prejsť tento hrozný úsek, ale keď idem ďalej, môžem dúfať, že sa zlepší situácia. Keby som mala v sebe sklony k rétorike, tak by povedala, že táto cesta je taká ako môj život: samá diera, výmoľ, prekážka. Raz som sa zoznámila s jedným spisovateľom, ktorý povedal, že každý má taký život, aký si zaslúži. Ako keby povedal, že chudobný si zaslúži chudobu, slepý slepotu. Je to trochu hlupák, hoci je to dobrý, inteligentný spisovateľ. Aj ty raz spozoruješ, že medzi hlúposťou a inteligenciou je veľmi tenká deliaca nitka. Keď sa táto nitka pretrhne, tak dve veci sa zmiešajú ako láska a nenávisť, smrť a život, alebo muž alebo žena. Znovu sa zaoberám myšlienkou, či si chlapec alebo dievča, teraz by som už chcela, aby si bol chlapec. Vtedy by si nemusel mesiac čo mesiac prejsť školou krvácania, necítil by si sa vinným, keď ideš po ceste plnej dier a natriasajúcich výmoľov. Necítil by si sa zle, ako ja teraz a naozaj by si mohol vzlietnuť. Ja sa namáham zbytočne, nech sa snažím ako chcem, len tu poskakujem ako nejaký moriak. Pravdu majú ženy, ktoré odhodia podprsenku, nemyslíš? Nepodarilo sa im vymyslieť, ako môže pokračovať život bez detí. A deti rodia ženy, nie muži. Čítala som jednu sci-fi novelu, ktorá sa odohráva na takej planéte, kde k oplodneniu sú potrebné nie dve bytosti, ale až sedem. Ťažko tam nájsť sedem takých bytostí, ktoré by chceli to isté, lebo sa nejedná iba o nejaký pohlavný akt ale všetkých sedem bytostí má byť tehotnými. Takto pomaly tie bytosti vymierajú a planéta z tej sci-fi sa vyprázdňuje.
……….
Silnejú mi kŕče, neviem ďalej šoférovať. Kiežby som našla nejaký motel, kde by som sa mohla zastaviť a odpočinúť si. S odpočinutou hlavou by som možno našla nejaké riešenie ako by som ešte mohla zachrániť to, čo sa ešte zachrániť dá, ako by som si ťa ešte mohla ponechať. Nechcem ťa stratiť. Všetko je márne. Tak ako som si tej noci uvedomila, že žiješ a existuješ, teraz som si uvedomila, že už nežiješ.
Prerušila som cestu. Vrátila som sa do mesta a zavolala som svojej novej lekárke, ktorá mi nechcela veriť. Opakovala, že nech som kľudná, pred dvomi týždňami bolo ešte všetko v poriadku, že mám len isté predstavy.
Odvetila som, že predsa krv nie sú žiadne predstavy, že som týždeň preležala v moteli a po celý čas zo mňa kvapkala krv. Poprosila ma, nech hneď idem za ňou. Čakala ma vo dverách s úsmevom a so svojím obvyklým optimizmom. Ani som na ňu nepočkala a rýchlo som sa vyzliekla. Ľahla som si na posteľ a ona mi položila ruku na srdce. Zakričala: „Ako silno bije!“. Nereagovala som ani na to aká bola milá, ani na jej úsmev. Už som nepotrebovala pochopenie, vedela som iste, že som účastníčkou nejakej celkom zbytočnej hry, ceremónie. Pokým som sa prichystala, tak som sa so všetkým zmierila a cítila som, že nie som schopná žiadnej reakcie, lebo som už povedala všetko, čo som chcela povedať a pretrpela všetko, čo som mala pretrpieť. Keď sa začal ten obrad, cítila som, že nebudem naň pripravená, nikdy. Otázky a odpovede mi spôsobovali bolesť.
„V poslednom čase ste necítili žiadne pohyby?“
„Nie, necítila“.
„Necítili ste na sebe, že ste trochu nemotornejšia, ťažkopádnejšia?“
„Nie!“
„A kedy ste si prvýkrát pomysleli, že…“
„Na tej hroznej ceste, predtým, ako som dorazila do toho motela“.
“ Z tohto je ešte zbytočné mať obavy. Zverte to celé na mňa“.
Odokryla mi brucho a poznamenala, že ozaj vyzerá byť plochejšie ako bolo predtým. Potlačila mi aj prsia a povedala, že ozaj nie sú také napuchnuté ako predtým. Natiahla si gumené rukavice a pohľadala ťa. Zvraštila čelo a pohľad jej otemnel.
„Niečo sa stalo s maternicou, z toho sa dá usudzovať, že dieťa sa nevyvíja normálne, že vôbec nerastie. Bude potrebné urobiť jeden biologický test a počkať niekoľko dní“.
Potom si stiahla gumené rukavice a hodila ich do smetí. Obidvomi rukami sa oprela o posteľ a smutne sa na mňa pozrela.
„Bude lepšie, keď vám to hneď tu poviem. Máte s tými obavami pravdu. Nerastie, nevyvíja sa. Už aspoň dva týždne, možno aj tri. Buďte silná, je koniec. Vaše nenarodenené dieťa umrelo“.
Neprehovorila som, ani som sa nepohla, ani okom som nemykla. Ležala som na posteli, telo a mozog mi oťaželi ako kameň. Opustili ma myšlienky, slová. Cítila som len jedno: nejakú neznesiteľnú tiaž na bruchu, neviditeľnú masu olova, tak silno ma to tlačilo, akoby sa na mňa tíško zrútila obloha. Do tejto nehybnosti sa zarezávali lekárkine slová:
„Odvahu, vstaňte, oblečte sa!“ Vstala som, ale nohy som mala nehybné, stálo ma nemalú námahu, aby som sa rozhýbala. Keď som sa obliekala, počula som vlastný hlas, ktorý sa ma pýtal, čo mám teraz robiť. Potom druhý hlas odpovedal. „Nič. On tam ešte nejaký čas ostane a potom odíde sám“. Prikývla som. Ten druhý hlas rozprával a rozprával, valil sa na mňa nekonečný príval slov, že sa to stáva aj iným, že nedokonale sa vyvíjajúce dieťa nikto nechce priviesť na svet, nech sa preto neodsudzujem, nech si to nevyhadzujem na oči čo som nespôsobila. Tehotenstvo môže normálne prebehnúť len v prirodzených podmienkach, ona nesúhlasí s tými, ktorí tehotnú ženu na niekoľko týždňov pripútajú k posteli a nenechajú udalostiam prirodzený spád.
Zaplatila som za vyšetrenie. S kývnutím hlavy som sa vzdialila. Odchádzala som cez čakáreň plnú tehotných žien s veľkým bruchom, tieto veľké bruchá sa akoby provokatívne týčili k môjmu plochému bruchu, v ktorom bola už iba mŕtvolka a konečne sa mi pohol rozum a na niečo som pomyslela.
„Stalo sa to tak, ako sa to malo stať. Buďme teda dôslední“. Táto dôslednosť ma doprevadila až k hotelu: dôslednosť, dôslednosť. Ale keď som vošla do izby a uvidela tú kolísku, hraciu skrinku a šatôčky, začala som tíško plakať. Klesla som na posteľ a vydieral sa zo mňa nový plač, z toho miesta kde si bol ty a teraz je tam iba kus neživého mäsa. Plač silnel a ja som zrazu kričiac upadla do bezvedomia.