peternagy

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.

O usporiadanosti pohybov

Dbaj na to, aby si sa nikdy neponáhľal, a vo svojej práci, v spoločnosti, aj v každodenných činoch sa podriaďuj prísnej dôslednosti faktov a situácií. Nechci dvoma rukami dvojako konať v tej istej chvíli. Keď píšeš list, netelefonuj. Keď fajčíš, nechci zároveň vyzdravieť z priedušnicového kataru. Keď čítaš, nepočúvaj hudbu. A najmä: sleduj hlboký poriadok úloh a situácií. Úlohy človeka prinášajú istú zručnosť, nezaškodí sa ju naučiť. Keď niečo uchopíš, drž to dvomi rukami a pevne, keď niečo pustíš, pusti to vedome a so všetkými dôsledkami, keď sa ozveš, nech tvoje slovo obstojí v čase ako skala, keď sa raduješ, raduj sa bez výhrad. Život má aj svoju remeselnú stránku; aj všedné dni majú svoje majstrovstvo. Ale majú aj svojho babráka. Sleduj svoje pohyby. Väčšinu ľudského nešťastia nespôsobuje antický osud, ale nešikovnosť, nedvižnosť, pľuhavosť. Nauč sa tomuto remeslu, životu, ostaň majstrom života pohybom i činom.

O priateľstve

Nejestvuje taký ľudský vzťah, ktorý by bol dojímavejší, hlbší ako priateľstvo. Koľko sebectva a márnomyseľnosti je aj vo vzťahu milencov, rodičov a detí!
Iba priateľ nie je sebecký; inak nie je priateľom. Iba priateľ nie je márnomyseľný, pretože všetko dobro a krásu dopraje priateľovi, a nie sebe. Zamilovaný vždy niečo chce; priateľ nechce pre seba nič. Dieťa chce vždy niečo dostať od rodičov, chce prevýšiť svojho otca; priateľ nechce ani dostávať, ani mať navrch. Nejestvuje tajomnejší a šľachetnejší dar v živote ako mlčanlivé, chápavé, trpezlivé a obetavé priateľstvo. A niet ani zriedkavejšej veci.
Montaigne, keď sa zamýšľal nad citom, ktorý ho pútal k La Boétiovi, povedal: „Boli sme priatelia… Lebo on bol on a ja som bol ja.“ Toto je nadmieru dôležité. A na jednom mieste píše Seneca Luciliovi toto: „Kto je priateľ, ten miluje, ale kto miluje, nemusí byť vždy priateľom.“ Toto konštatovanie je viac ako presné: je to pravda. Každá láska je podozrivá, lebo v jej popole tlie sebectvo a lakomosť. Iba náklonnosť priateľa je nezištná, niet v ňom zaujatosti, ani zmyselnej hry. Priateľstvo je služba, pevná a vážna služba, najväčšia ľudská skúška a rola.

O láske

Súboj muža a ženy nikdy nevnímaj inak ako beznádejný boj, ktorý je rozpaľovaný najkrutejším sebectvom a bezuzdnou márnivosťou. Nech ti zvodné chvíle, príjemnejšie životné situácie, príležitostné roznežnenia nikdy nedovolia zabudnúť, že keď stojíš zoči-voči žene, si bojovník, ktorého kožu a život chce nepriateľ. Bojuj rytiersky, no bojuj. Ak sa zavše stretneš s veľkodušnosťou, odplácaj ju veľkodušnosťou; ak sa ti dostane nehy, vráť, bez sentimentu s nehou to, čo si dostal; ak ťa stretne vášeň, bez váhania ju oplácaj vášňou. Ale nikdy, ani na okamih nezabudni, že na dne každého citového stretnutia tlie holé sebectvo a márnivosť. Ten, kto leží v posteli so ženou, leží na žeravej pahrebe. Môže si aj kožu pripáliť; ľudskú dôstojnosť a česť si však musí zachrániť. Dávaj si pozor a bojuj. Obklopujú ťa protivníci, perie vo vlasoch, farba na tvári, samí divokí bojovníci.

O tých, ktorým sa smejú iba ústa

Jestvuje istý typ ľudí, ktorým sa smejú iba ústa. Sú akoby ochrnutí, ako keby boli hluchí alebo ako keby im nefungoval čuch. V ich prítomnosti žartuješ, vyslovíš sa k nejakej grotesknej alebo zábavnej životnej situácii a s ohromením zistíš, že nepočujú celkom presne to, čo je v malých, príležitostných príbehoch zvrátené zábavné: smejú sa, ale iba ústami. Ich srdce a myseľ neprenikli do hlboko bizarnej smiešnosti situácie. Zdvorilo sa smejú, vycierajú. Ale ich srdce sa nikdy nesmeje. Títo pochmúrni vyškerenci vedia byť strašní. Nežartuj s nimi. Keď im chceš ukázať život, odpovedajú ti tým, že vyceria tesáky.

O tom, že choroba je oddych

V strašných pretekoch života si väčšina ľudí oddýchne iba vtedy, keď sú chorí. Povedané slovami francúzskeho básnika, choroba nie je len výlet chudobných, ale aj ich letná dovolenka, zimná Riviéra, Tatry a Egypt. Na horúčkovité rozmary posiela choroba skutočnú horúčku, aby sa trochu uspokojili. Ctižiadostivý, neuspokojený, amokom posadnutý človek – ako básnik Kleist – „strieda mestá ako chorý vankúše“, iba v posteli si uvedomí svoje skutočné túžby, beznádejné vášne.
Je taká fráza, že choroba je aj oddych. Preto predíď zákonu prírody, nútenej zdravotnej dovolenke, a zaraď do tempa svojho života predstierané choroby, aby si si oddýchol. Zavše, hoci i zdravý ako buk, stráž si po celý deň posteľ. Keď si hladný ani vlk, že by si zhltol aj klince: dobrovoľne sa jeden – dva dni posti. Srdce sa s tebou ešte neškriepi kvôli nikotínu: odmeň sa mu tým, že bez toho, aby ťa k tomu prinútila nutnosť, prestaneš na tri dni fajčiť. Telo je také vďačné aj za najnepatrnejšiu pozornosť! A tieto drobné, umelé, bez nátlaku choroby vyvolané chorobné a liečivé stavy, dobrovoľné diéty, odopierania si a odpočinok sa vyrovnajú ceste na východ alebo operácii slepého čreva. Pokús sa o to. Uvidíš zázraky.

O tom, že na veci si treba počkať

Počkať, s trpezlivosťou anjela a svätca, kým sa veci – ľudia, myšlienky, situácie – ktoré ti patria, k tebe dostanú. Ani o krok im nevychádzať v ústrety, neurýchľovať ich príchod nijakým pohybom, ani slovom. Lebo určití ľudia, myšlienky, situácie, ktoré patria k tvojmu životu, tvojmu charakteru, svetskému a duchovnému osudu, ti idú neprestajne v ústrety. Knihy. Muži. Ženy. Priateľstvá. Poznanie, pravda. To všetko sa uberá k tebe, pomaly sa valí, a jedného dňa ťa to stretne. Ty sa však neunáhli, neurýchľuj im cestu a príchod. Ak sa im priveľmi ponáhľaš v ústrety, možno sa minieš s tým, čo je dôležité a čo ti osobne patrí. Čakaj chrabro, pozorne, celým svojím osudom a životom.

O vyčkávaní

Ak niekto nepríde v dohodnutom čase na miesto stretnutia – nech už je to muž alebo žena, priateľ alebo neznámy – patrí sa počkať pätnásť minút. Potom odíď. A ak nemá prijateľné ospravedlnenie, nevyhľadávaj už spoločnosť takéhoto človeka. Neprechovávaj v srdci hnev či urazenosť, lebo to je nedôstojné človeka. Ale nedávaj druhému príležitosť, aby ťa nechal čakať. Pretože ľudia sa urážajú navzájom aj z drzosti a zbabelosti. Aj nechať čakať je takáto drzá urážka.
V každej každučkej veci buď na sekundu presný. Nemôžeš byť taký unavený, smutný, bez nálady, aby si sa previnil proti zákonu zdvorilej presnosti. Presnosť nie je len výsadou kráľov, ale aj povinnosťou každého zodpovedného človeka vedomého si vlastnej hodnoty. Prvotriednym človekom je ten, kto je nezaujato presný. Lenivý, drzý, frivolný človek vždy mešká. Takýto človek nakoniec zmešká veľké stretnutie života: poznanie seba samého.

O fanatikoch

Vždy, všade, všetkými prostriedkami a pri každej príležitosti bojovať proti fanatizmu. Proti spenenému, zbesilému hnevu, ktorý vyráža z ľudskej skrýše a chce rozkúskovať, pretvoriť svet. Proti fanatizmu bojovať trpezlivosťou, vysvetľovaním, zdravým rozumom, dôslednou výchovou. A aj súcitom. Fanatika ľutuj. Vyráža proti tebe, no v bojovom vytržení si prehryzne jazyk a dokaličí sa.

O tom, že pred sebou by sme nemali zlyhať

Ak sme si v živote vytvorili nejaké pravidlo, musíme sa ho za každú cenu pridŕžať; pretože život dospelého človeka ja poskladaný z pravidiel a životných zásad ako nejaká budova, pevne zložená z tehál, a neradno túto konštrukciu rozkolísať tým, že nejakou tehlou pohneme. Po štyridsiatke sa náš život naplní pravidlami, ktoré iní môžu pokladať za pochabosť: my však vieme, že ich skutočným zmyslom je ochrana pred anarchiou. Vstávanie, líhanie, zábava, pracovný čs, vzťahy s ľuďmi, všetko to po čase usmerňujú prísne zákony.
Ak sa proti týmto zákonom prehrešíme, svedomie sa nám naplní pocitom viny. Nie je pravda, že spôsob života môže byť „spontánny“. Ty sám môžeš byť niekedy spontánny, tvoje rozhodnutia, vášne, nápady môžu byť občas živelné: no tvoj životný spôsob, ktorý už ničomu takému nepodlieha, nemôže byť živelný a náhodilý. Ak sa ľuďom nepozdáva, že žiješ tak alebo onak, inak, ako by to oni chceli alebo ako si to predstavujú, inak, ako si im to kedysi na príkaz nejakej nevyhnutnosti alebo nedorozumenia prisľúbil: neľutuj. Nežiješ kvôli ľuďom. Ak sa však prehrešíš voči vlastným zákonom, trpko túto neveru oľutuješ. Ešte aj vo svojich hriehoch a chybách dodržuj systém, ktorý vyplýva zo zákonov tvojho života. V očiach sveta môžeš zlyhať stokrát. Pred sebou však nesmieme byť slabí; pretože to je skutočné zlyhanie.

O hrdinstve

Najväčšie hrdinstvo je vytrvať pri svojej práci – nech už má svet o nej akúkoľvek mienku. A ešte väčšie a skutočnejšie hrdinstvo je zničiť výsledky svojej práce, ak máš pocit, že si nedokázal dokonale urobiť to, na čo si uzavrel zmluvu sám so sebou. Ži medzi týmito dvoma úmyslami, nehovor o tom, ži naplno pre svoju úlohu a zostaň voči svojmu dielu nemilosrdný. Sila je potrebná nielen na tvorbu; ale aj na posúdenie vlastného diela. Buď k svojmu dielu prísnejší, než aký kedy k nemu môže byť svet.

O sviatkoch

Keď v tvojom živote nadíde čas sviatkov, oslavuj naplno. Obleč si čierne šaty. Prečeš si vlasy mokrou kefou. Očisti sa zvnútra i zvonka. Zabudni na všetko, čo patrí k obradom a úlohám všedných dní. Nielen v kalendári sa píše sviatok červeným písmom. Pozri na predkov, s akou zbožnosťou, oddane, ako zložito, s akou divokou radosťou oslavovali! Sviatok je odlišnosť. Sviatok je hlboké a čarovné vybočenie. Sviatok nech je sviatočný. Nech sú na ňom tanec, kvety, mladé ženy, vybrané jedlá, ohnivé nápoje poskytujúce zabudnutie. A nadovšetko nech je v ňom čosi z dávneho dodržiavania poriadku, zo siedmeho dňa, z prerušenia, z úplného uvoľnenia, nech je v ňom zbožnosť a oddanosť. Sviatok je hodnotou života, jeho vyžším zmyslom. Priprav sa naň – telom i dušou.
A deň s červeným písmom nemá len kalendár. Život prináša aj iné, neviditeľné sviatky. Vtedy zabudni na všetko, upriam sa na sviatok.

O tom, že k pochopeniu nestačí rozum

Aby sme pochopili seba alebo javy sveta, na to nám nestačí len rozum: na podstatné, neomylné chápanie a vnímanie je potrebné aj niečo iné, niečo viac ako iba rozum. Je potrebná aj milosť a pokora, akési zvlášť šťstlivé fungovanie tela a inštinktov, isté výhodné umiestnenie predmetu nášho skúmania, a možno aj vhodná konštelácia hviezd je potrebná na to, aby sme na zemi niečo pochopili. Mysli na to, keď si hrdý, v presvedčení, že chápeš to či ono.

O šťastí

Šťastie, prirodzene nejestvuje v takej podobe, ako si to väčšina ľudí predstavuje, že sa dá vydestilovať, zabaliť, označiť. Ako keby sa dalo vojsť do lekárne, kde vám dajú liek za tri šesťdesiat, a potom už viac nič nebolí. Ako keby niekde žil nejaký muž určený nejakej žene, alebo žena určená mužovi, a keď sa raz stretnú, nebude viac nedorozumení, ani sebectva, ani hnevu, iba večná rozjarenosť, neprestajná spokojnosť, dobrá nálada a zdravie. Ako keby šťastie bolo aj niečím iným, než iba túžbou po nedosiahnuteľnom!
Väčšina ľudí trávi život tým, že sa systematicky, v pote tváre, usilovne a tvrdošijne pripravuje na šťastie. Vypracúvajú plány, aby boli šťastní, v záujme toho cestujú a činia sa, zbierajú rekvizity šťastia s usilovnosťou mravca a dravou chamtivosťou tigra. A keď život uplynul, dozvedia sa, že nestačí získať všetky rekvizity šťastia. Treba byť medzitým aj šťastný. Na toto zabudli.

O sexe a smútku

Podstatu vecí tvorí sexus. Možno ešte aj v živote kryštálov. Každá pohlavnosť je však smutná.
Na záležitosti tela treba hľadieť ako na ortieľ. Iba neha je ľudská. Vášeň je neľudská a beznádejná.
Ale ortieľ, ktorý odsudzuje všetko živé na vášeň, je nemilosrdný. Živý svet sa buduje medzi vášňou a ukojením s takou neľudskou vôľou, s akou faraóni prinútili masy nahých tiel vybudovať piramídy.
Čo očakávaš, ty, úbohý, nahý otrok, keď ti bič slasti plieska po chrbte? Šťastie? Ukojenie?
Buduješ stavbu sveta murivom svojej krvi a spermií, vykonávaš nútené práce. Iba takt a neha sú schopné dať na chvíľu zabudnúť na smutné jarmo krutého otroctva pohlavnosti.

O tom, že ľudské srdce je krehké

Presne tak ako v pesničkách, ktoré spievajú kaviarenské šansoniérky. Tieto pesničky nás učia, že zlomené srdcia sa už nedajú zlepiť.
Toto poučenie vyplýva aj zo života. Ak sa raz človek zbližoval s iným človekom dôverne, nezištne, pričom jeho city boli zranené, „srdce zlomené,“ tento človek už nikdy viac nedokáže pociťovať voči druhému človeku skutočnú dôveru, úplnú odovzdanosť. Niet citlivejšej hmoty na zemi, ako je ľudská hmota. Nie je schopná zabudnúť na urážku, ktorou sa dotkli jej duše. A nech už život prináša akékoľvek priateľské alebo ľúbostné stretnutia, tento človek ostane podozrievavý, každý vzťah sa pre neho stane príležitosťou k spotvorenej a zlomyseľnej hre, večne bude túžiť po pomste. Taký je človek. Dávaj si pozor, keď stojíš zoči-voči takýmto ľuďom so zraneným srdcom: nemožno si ich uzmierniť. A nejestvuje taká trpezlivosť, múdrosť, veľkodušnosť, vášeň, ktorá by dokázala utíšiť takéto sklamané srdcia.

O tom, že telesné cvičenie
nemusí vždy prospievať zdraviu

Ja som, napríklad – pravda až v dospelom, mužnom veku – našiel záľubu v plávaní a tenise. Obľúbil som si najmä tenis, ale až po štyridsiatke; to je jediný humánny šport, človek zápolí s človekom, zo všetkých síl, no vzdialenosť medzi zápasníkmi sa vždy zachová, fyzicky sa nikdy nestretnú. Tak ako ani Luther nikdy nestretol Erazma, s ktorým v celý život viedol súboj. A aké príjemné je plávať, najmä v mori! Dlho, v tichej, hustej vode, ako keby sa človek vracal domov, medzi praprvky bytia! Všimol som si však aj to, že tieto telesné cvičenia ma odvádzajú od práce. Sú príjemné pre telo, no môjmu duchu neprospievajú. A to, čo nerobí dobre mojej práci a duchu, v konečnom dôsledku neprospieva ani telu. Preto som obmedzil tieto záľuby; a bola v tom aj márnivosť, ostať mladý, zdravý!… No mojou úlohou nie je byť mladý a zdravý, dokonca ani len to nie je mojou úlohou, aby som sa vyhýbal chorobám. Človek vyvolený pre duchovnú prácu má iba jednu úlohu: duchovnú prácu. Azda prechádzka je jediným druhom cvičenia, ktoré si môžeme dovoliť; ako väzni, ktorí hodinu denne krúžia po väzenskom dvore. Práca je najväčšie väzenie.

O vzdelanosti charakteru

Tak veľmi sa pýšiš tým, že si prečítal a pochopil zopár kníh, rozšíril svoje vedomosti, dozvedel sa niečo o prírode alebo o rozjímaniach ľudského ducha? Máš pocit, že si „vzdelaný“ alebo onakvejší ako nevedomci? Len si pomysli, aký nekonečný objem poznatkov obsahujú všetky knihy a koľko by ešte bolo treba poznať a prečítať, aby si úplne pochopil jednu jedinú knihu? Pomysli si na železné regály tiahnuce sa koldokola v knižnici Britského múzea, ako dlho by si mal žiť, aby si spoznal aspoň niečo z látky myslenia, ktorú obsahujú ti nahromadené knihy! Ostaň si len vo svojej knižnici a priznaj si, koľko kníh si neprečítal spomedzi tých, ktoré sú zoradené na policiach, a ešte aj medzi prečítanými koľko sa nájde takých, ktoré si celkom pochopil a sledoval naplno sústredený. Takáto „vzdelanosť“, keď vyzývavo pozerá do vesmíru ľudského ducha, je iba prázdnym a márnivým gestom. Radšej si uvedom, že už len to, aby si pochopil, osvojil si, precítil jediný poznatok, si vyžaduje všetko životné úsilie. A mysli aj na to, čo všetko napísali, mysleli si pred tebou, aké oceány múdrosti odpočívajú v minulosti a s akou silou sa z univerza javov rúti bohatstvo ľudských myšlienok v každej novej epoche. Mysli na to a hanbi sa. Vzdelanosť tvojho mozgu je konečná a detinská. No vzdelanosť tvojho charakteru a srdca môže byť úplná a primeraná človeku aj vtedy, keď tvoje duchovné znalosti sú obmedzené.

O lenivosti

Jestvujú dva druhy lenivosti: vodorovná a zvislá. Jestvuje taký človek, ktorý je lenivý vo veľkých perspektívach svojho života; v plánoch; v tom, že odďaľuje svoje predsavzatia, rozhodnutia; lenivo buduje dielo svojho života, všetko zabudováva do času, do veľkej diaľky. Potom jestvuje tá druhá, zvislá lenivosť, keď ostávame leniví voči chvíli, vtedy, keď si nemyslíme, nehovoríme alebo nekonáme to, čo by sa v tom okamihu dalo. Nevystrieme ruku za ničím, čo by sme mohli získať bez väčšej námahy, a neskôr to možno dokážeme iba za cenu veľkých obetí, nepodídeme k telefónu, nenapíšeme ten list, nezaznamenáme si tú myšlienku hneď, vtedy, v tej chvíli. Táto druhá lenivosť je nebezpečnejšia. Od takýchto premárnených, lenivo zanedbaných chvíľ závisí život.

O neodkladných úlohách

Jedného dňa sa v tebe ozve hlas. Práve sa niečím zamestnávaš alebo ťa niečo zamestnáva: okruh úloh, o ktorom si myslíš, že je najdôležitejší a že sa týka iba teba, že je to iba tvoja vec. Už si sa pripravil na úlohu, usilovne vykonávaš svoju prácu. A zrazu sa ozve hlas a povie: „Tvoja úloha je v niečom inom.“ A objaví sa taká úloha, na ktorú si predtým nikdy nepomyslel. A vieš, že táto úloha nebude pre teba celkom bezpečná. Vychýli ťa z doterajšieho smeru tvojej práce, bude si vyžadovať neobyčajné úsilie, vyvolá rad nedorozumení, hádok, nebezpečenstiev. A predsa, musíš hneď všetko nechať tak. Nová úloha vážne ohrozuje tvoje praktické záujmy. A predsa, musíš všetko odsunúť nabok, musíš prijať toto nebezpečenstvo, toto úsilie, túto obeť, nové zameranie, toto vnuknutie, novú nepochopiteľnú úlohu. Príkaz hlasu si nemožno spliesť.
Ten, kto je v takomto okamihu vnímavý a poslúchne, možno zlyhá vo svetských nebezpečenstvách, ktoré úloha prináša, ale zachráni si dušu. Ten kto je hluchý, pohodlný alebo zbabelý, možno pohodlne prechádza životom, no jeho duša zostáva zranená, nenaplnená a nepokojná. Vyber si priateľu.

O rozumnosti a múdrosti

Rozumní ľudia ma vždy unavovali, vyčerpávali. V ich spoločnosti som sa cítil ako na nejakej zákernej skúške. Neprestajne som musel dávať pozor, pretože aj oni pozorovali mňa, spoza privretých viečok, ako poľovník divú zver, či odpoviem správne na ich rozumné poznámky a či som dosť pohotový na to, aby sa oni, rozumní, púšťali so mnou do reči? Rozumní ma vždy unavovali. A ani som sa od nich nikdy nedozvedel nič podstatné. Väčšinou vysvetlili iba to, prečo niečo nie je dobré: život, dielo nejakého človeka, jar alebo jeseň? Ale to, že život je aj dobrý, smrť prirodzená a človek nie celkom beznádejný, nepovedali nikdy; pretože boli rozumní.
Rozumnosť nie je múdrosť. Rozumnosť je schopnosť, bystrosť nervovej sústavy a mysle. Múdrosť je pravda, upokojenie, odpúšťanie, vecnosť a súhlas. Rozumní ľudia nikdy nie sú múdri, na to sú príliš vzrušení, akoby sa neprestajne opíjali vlastnou rozumnosťou, ale múdri sú vždy aj rozumní, zároveň sú viac ako títo, lebo nechcú nič dokazovať. Vyhýbaj sa spoločnosti rozumných, lebo ťa rozrušia a nakoniec urazia. Vyhľadávaj spoločnosť múdrych. S rozumnými sa dá rozprávať. S múdrymy sa dá mlčať.