peternagy

Tmavá večerná obloha akoby sa skláňala pod ťarchou dažďa. Mesto Kalkata schúlilo sa pod hrozivými, bezfarebnými tichými húľavami do klbka ako obrovský smutný pes, ktorý si zaboril ňufák do chvosta a ani sa nehne. Od včera večera mrholilo oným druhom dažďa, čo vie premeniť ulice na blato, ale nemá dosť sily, aby blato odplavil. Okolo štrvrtej hodiny odpoludnia prestalo pršať, no mraky sa nerozišli. A v takej podvečernej chvíli, keď sa človeku z obáv pred hroziacim dažďom nechce ani trčať samotnému doma, ani chodiť vonku, sedeli na vlhkej streche dvojposchodového domu v pletených stoličkách dvaja ľudia.
Keď boli tí dvaja priatelia ešte malými deťmi, vracali sa zakaždým zo školy sem na strechu a tu sa hrávali; neskôr, pred skúškami, pobehúvali obaja ako dvaja pochábli po streche a odrecitúvali nahlas svoje lekcie; v lete, keď prišli z prednášok večeriavali zasa tu na streche a potom sa púšťali do nekonečných diskusií, ktoré sa neraz pretiahli poriadne cez polnoc, a keď im ranné slnce zasvietilo do tvárí, zistili s údivom, že tu na šáchorkách aj zaspali. Potom zložili posledné vysokoškolské skúšky; a teraz sa tu na streche schádzala raz mesačne Spoločnosť pre povznesenie hinduizmu, ktorej bol jeden z našich priateľov predsedom a druhý tajomníkom.
Predseda sa volal Gaurmohan; príbuzní a priatelia mu vraveli Gora – Biely. Zdalo sa, že prevyšuje celé svoje okolie. Jeden z jeho učiteľov mu vravel Strieborná hora. Jeho pleť bola akosi čudne biela, nebolo v nej ani stopy po zjemňujúcej hnedosti. Bol bezmála šesť stôp vysoký, mal hranaté kosti a ruky mohutné ako tigrie laby; hlas mal taký drsný a hlboký, že sa ho človek nevdojak zľakol. Aj jeho tvár bola dákosi nadmerne veľká a príliš robustná; čelusť a brada ako mocné závory pevnostnej brány, nad očami si nevidel takmer nijaké obočie a široké čelo ťahalo sa až k ušiam. Pery mal úzke a ustavične zovreté; a nos čnel nad nimi ako šabľa. Jeho oči boli drobné, ale prenikavé; zdalo sa, že ich pohľad mieri ako hroty šípov do nedozerných diaľav, ale že sa vie rovnako dobre v okamihu zabodnúť do najbližšieho predmetu ani blesk. Goru nebolo možné označiť práve za krásavca, a jednako si ho každý musel povšimnúť, lebo nevidiať ho nebolo možné.
Jeho priateľ Binaj bol typom priemerného vzdelaného Bengálca z lepšej rodiny, ale bystrého; dobrosrdečnosť a inteligencia prepožičali jeho obličaju zvláštny pôvab. Na univerzite mal vždy najlepší prospech a dostával štipendiá; v tomto smere sa mu Gora nikdy nemohol vyrovnať – nemal pri štúdiu toľko usilovnosti, vnímavosti ani pamäti ako Binaj. Bol šimľom, čo vliekol Goru za sebou od skúšky ku skúške.
„Nože,“ povedal Gora, „prečo si sa tak pustil do Abináša, keď nadával ako celkom normálny, zdravý človek na bráhmoistov?“
„A čo ti je na tom čudného? Ani mi neprišlo na um, že by si sa na to mohol vôbec pýtať.“
„Potom je to dozaista tvoja chyba,“ pokračoval Gora. „Nie je predsa prirodzené, aby spoločnosť posudzovala zhovievavo tých, čo spopretŕhali všetky jej putá a konajú po všetkých stránkach inak ako ona. Spoločnosť nemôže nevidieť ich chyby, čo myslia priamo, poníma pokrútene, a čo oni pokladajú za dobro, vykladá si ako zlo. Je to jeden z trestov, ktorý musí postihnúť odpadlíkov od Spoločnosti.“
„Binaj sa bránil: „Lenže ja nemôžem tvrdiť, že všetko, čo je prirodzené, je dobré.“
Gora sa trochu rozohrial: „Kašlem na dobro! Nech je teda na svete tých pár dobrých ľudí, čo sú tu, ale ostatní nech sú prirodzení! Inak sa nič nevykoná a ani životu to nebude na osoh. Ak sa má dakto hrať na hrdinu a vyhlasovať, že je bráhmoista, musí rátať s tým, že mu nebrámhoisti budú zle rozumieť a že ho budú haniť. Na svete to predsa nikdy nie je tak, žeby tomu, čo sa naparuje, odporcovia ešte aj tlieskajú; a keby to tak bolo, nestál by svet za nič!“
„Lenže mne nejde o skupiny – a osobné útoky…“
„Aké skupiny? To je predsa vec presvedčenia. My potrebujeme priame osobné útoky. A vari si, ty svätec, nikdy nikoho nenapadol?“
„Napadol – veľa ráz – a hanbím sa za to.“
Gora zamával pravou päsťou: „Nie, Binaj, to nesmieš, to veru nesmieš!“
Binaj sa na chvíľu odmlčal; potom sa spýtal: „Čo je, Gora? Čoho sa obávaš?“
„Vidím jasne, ako podliehaš vlastným slabostiam.“
Binaj to akosi vzrušilo: „Slabostiam! Vieš dobre, že keby som chcel, mohol by som ísť k nim aj hneď – pozvali ma predsa! Lenže ja som tam ešte nebol.“
„A pritom ani na chvíľu nezabúdaš na to, že si tam ešte nebol! Vo dne v noci iba premýšľaš – ešte som tam nebol, ešte som k nim nezašiel – to by už bolo veru lepšie, keby si ta prosto šiel!“
„Ty mi teda radíš, aby som ta šiel?“ spýtal sa Binaj.
Gora si pľasol po kolene: „Nie neradím! Len čo ta prídeš, budeš načisto stratený – to ti môžem dať písomne. Potom hneď na druhý deň, začneš u nich jesť, dáš sa zapísať do Bráhmasamádže a stane sa z teba jej najúspešnejší kazateľ.“
„Ale nevrav! A potom?“
„Aké potom?“ zlostil sa Gora. „Mŕtvym sa už nenadáva. Pochádzaš z bráhmanskej rodiny, a jednako zdochneš na smetisku, stratíš všetku súdnosť, čo sa má a čo sa nemá, ako kormidelník bez kompasu, stratíš poňatie o svetových stranách – a bude sa ti mariť, že viesť loď do prístavu je nezmysekný a úzkoprsý predsudok, že stačí iba plávať tak, či onak. Lenže ja už nemám dosť trpezlivosti všetko ti to vykladať, a preto ti vravím: Choď si! Aký to má zmysel váhať s nohou rozkročenou nad priepasťoua strachovať sa o náš náhľad?“
Binaj sa rozosmial: „Keď lekár stratí nádej, pacient predsa vždy nezomrie! Necítim nijaké príznaky konca.“
„Necítiš?“
„Nie.“
„Nevynecháva ti tep?“
„Bije celkom normálne.“
„A nezdá sa ti, že by si z jednej zbožňovanej ruky prijal aj pohanské jedlo ako božský pokrm?“
Binaj sa do krvi začervenal: „Dosť, Gora, to sem nezaťahuj!“
„Prečo, aké rozpaky. Veď majiteľka tej zbožňovanej ruky nie je z tých, ktorých sa nesmie dotknúť ani slnečný lúč. Ak neznesieš ani narážku na nežnú rúčku, ktorá pokojne potriasa mužskými pravicami, to už akoby si aj bol mŕtvy.“
„Pozri, Gora,“ pokúšal sa Binaj vysvetľovať, „ja si ženy vážim. Aj naše písma…“
„Nezvaľuj vinu za to, že si vážiš ženy, na naše písma! To nie je úcta, ale dačo iného; keby si to vyslovil naplno, vrhol by si sa na mňa!“
„To vravíš iba v hneve.“
„Písma nazývajú ženy svetlami domova, ktoré sú hodny úcty. Sú hodny úcty práve preto, že dávajú domovu svetlo; lenže lepšie je nazývať úctou európske pocty, akými sú obdarované ženy, čo oslňujú mužské srdcia.“
„Musíš byť taký zaujatý voči veľkej myšlienke iba preto, že ju tu i tam dakto spotvorí?“
Gorovi dochádzala trpezlivosť: „Binu, keď už si sám stratil všetku súdnosť, daj si to povedať aspoň odo mňa – vravím ti, že za všetkými tými krásmymi slovami, ktorými cudzie písma obdarúvajú ženu, je žiadostivosť. Jediným miestom, kde má byť žena uctievaná, je domov matky, sídlo cnostnej a oddanej panej domu; a tí, čo ju velebia pomimo tohto miesta, ju urážajú. Skutočným dôvodom, prečo sa tvoja duša ustavične moce okolo Parešbábuovho domu ako mora vôkol svetla, je to, čomu Angličania vravia láska. Ale neopič sa, prosím ťa, po Angličanoch aj v tom, že budeš tú takzvanú lásku nazývať najvyžším zmyslom mužovho života!“
„Binaj vyskočil, ako keď bujného koňa švihnú bičom: „Dosť už, Gora, zachádzaš priďaleko!“
„Pridaleko? Naskrze nie! Koľko poézie sme nazhromaždili iba preto, že sme sa nenaučili celkom prirodzene vidieť ženu a muža na pravých miestach!“
„Áno,“ odpovedal Binaj. „Uznávam, že nás vášne nútia zľahčovať a prekrucovať správny a prirodzený vzťah medzi ženou a mužom, a jednako, možno z toho obviňovať len cudzincov? Akže je v tomto smere anglická poézia lživá, potom je nemenej lživé aj naše večné opakovanie, že ako neresti treba sa vystríhať túžby po žene. Aby oslobodili muža od zla, ktoré deformuje jeho prirodzenosť, zľahčuje jeden toto zlo tým, že s nadšením ospevuje krásne stránky lásky, a druhý zasa toto zlo zveličuje a narádza vzdať sa túžby po žene; lenže to sú iba dva rôzne prejavy tej istej ľudskej prirodzenosti. Ak odsúdiš jeden, nesmieš obraňovať ani druhý.“
„Ohó!“ zajasal Gora. „Vidím, že som ti celkom nerozumel. Nie je to s tebou ešte také zlé. Pokým máš v hlave dosť miesta pre filozofovanie, môžeš si pokojne ľúbiť, ale kroť sa, pokiaľ je čas. O to ťa prosím, ako tvoj priateľ, ktorému na tebe záleží!“
„Ty si sa načisto zbláznil!“ vyskočil Binaj. „Čo to ustavične melieš o láske? Musím priznať, že čo som videl a počul o Parešbábuovej rodine, vnuklo mi voči nim hlbokú úctu; preto sa ma asi zmocnila zvedavosť poznať, ako žijú doma.“
„A ja ti radím, aby si tú zvedavosť premáhal. Nebude to nijaké nešťastie, ak tú lekciu zo zoológie vynecháš. Už aj preto, že sú to dravci – mohlo by sa ti stať, že by si pri svojom prenikaní do tajov ich vnútorností zašiel tak ďaleko, že by z teba nebolo vidno ani chlp.“
„Pozri, Gora, máš jednu chybu. Domnievaš sa, že boh dal všetku silu iba tebe a my ostatní že sme iba slabými úbožiakmi.“
To bola pre Goru nová myšlienka; nadšene pľasol Binaja po chrbte: „Správne, to je moja chyba – velikánska chyba!“
„Au! Máš ty aj väčšiu chybu,“ zastonal Binaj. „Chýba ti naskrze schopnosť posúdiť, aký úder môže zniesť chrbtová kosť normálneho človeka!“
Vtom sa ozval hlas Gorovho nevlastného staršieho brata Mahima, ktorý vyniesol hore s fučaním svoje mohutné telo: „Gora!“
„Prosím!“ vyskočil Gora zo stolice.
„Prišiel som sa pozrieť, aká strašná búrka to dnes zúri na našej streche. Čo sa to tu robí? Zahnal si už Angličanov doprostred Tichého oceána? Nevidím síce, že by to Angličanom prekážalo, no tvoja švagriná leží dolu s bolesťami hlavy a tvoj levský rev jej na zdraví nepridá.“
A Mohim odišiel zasa dolu.
Gora sa zarazil s pocitom hanby, i kus hnevu sa do nej zmiesilo, a predsa bolo ťažko povedať, či sa zlostil na seba, a či na dakoho iného. Po chvíľke mlčania zamrmlal ticho, akoby pre seba: „Isteže, hovorím hlasnejšie, ako treba, a nemyslím na to, aké to môže byť dakomu nepríjemné.“
Binaj priskočil k nemu a s láskou mu stisol ruku.