peternagy

Na dnes som vybral báseň môjho obľúbeného autora Hermanna Hesseho.

Básnik

Len mne, opustenému
za noci žiaria nekonečné hviezdy,
kamenná studňa čarovnou piesňou mi znie,
len na počesť mne, opustenému,
tiahnu farbisté tône
bludných oblakov nad poľom ako čudesné sny.
Mne nebol daný dom ani les,
ani zem, ani revír, ani remeslo.
Mne patrí iba to, čo nevlastní nik,
moja je hučiaca riava za oponou stromov
aj večne plodné more,
môj je i vtáčí štebot ihrajúcich sa detí,
slzy a pieseň milencov večera.
Moje sú chrámy bohov, patrí mi
i minulosti prevelebný háj.
Ale aj jasná
nebeská klenba budúcnosti je môj domov:
Časo na krídlach túžby duša ženie sa vpred
pozrieť sa na budúcnosť šťastného ľudstva,
na lásku, ktorá premôže zákon,
na lásku národa k národu.
A všetkých, šľachetne zmenených, stretávam tu zas:
roľníka, kráľa, kupca, drsný rod rybárov,
pastiera i záhradníka, všetci
radostne svätia sviatok budúcnosti.
Len básnik chýba,
ten, ktorý spája videné,
on, skameneno hľadiaci,
on, bledý obraz ľudskej túžby a jej nosič,
ktorého budúcnosť a svet po splnení snov
už nepotrebuje. Vädnú
kopy vencov na jeho hrobe,
pamiatka jeho zasypaná je.