peternagy

Gora a Binaj sa práve zberali, že zostúpia zo strechy, a tu vyšla dohora Gorova matka. Binaj sa pred ňou úctivo poklonil a zosňal prach z jej nôh.
Ánandamají nevyzerala ako Gorova matka. Postavu mal drobnú, ale driečnu; ak jej už zopár vlasov zbelelo, nebolo to navonok vidieť; na prvý pohľad nehádal by si jej ani štyridsiatku. Mala nezvyčajne krásnu tvár, líniu jej nosa, perí, brady a čela ani čoby bol dakto vytesal s pozornou bedlivosťou; na jej postave nebolo nič nesúmerného a z obličaja jej ustavične žiarila čistá a bystrá inteligencia. Pleť mala tmavú – naskrze inú ako Gorova biela koža. Jedno si musel na nej každý zaraz všimnúť – nosila sárí aj halienku. V tie časy síce už začínali byť halienky a driečiky bežné u mladých Indiek, lenže staršie pani ich odmietali ako kresťanskú módu. Jej muž Krišnadajál býval zamestnaný v štátnej správe a Ánandamají žila s ním od svojho detstva v západných končinách, preto jej nezišlo ani na um, že by mohlo byť dačo neslušného alebo smiešneho, ak si zahaľuje telo poriadne šatami. Starala sa o domácnosť, drhla a umývala, varila, šila, počítala a viedla účty, prala a sušila bielizeň, starala sa o vlastnú rodinu aj o susedov, a jednako ani čo by jej ustavične ešte zvyšoval čas. Ani chorobe sa nikdy nechcela poddať a vravievala: „Veď choroba sa zase poddá. No ako by som mohla žiť ja, keby som si nevykonala robotu?“
Gorova matka prišla hore a povedala: „Keď dolu začujem Gorov hlas, zaraz viem, že je tu dozaista Binu. Už koľko dní bolo v dome ticho Kdeže si bol chlapče? Prečo si tak dlho nechodil? Bol si azda chorý?“
„Nie, mamka,“ odpovedal Binaj v rozpakoch, „ale keď tak pršalo…“
„No pravdaže!“ skočil mu Gora do reči. „A až bude po dažďoch, bude sa Binaj vyhovárať, že je horúco. Zvaľuj si ty len vinu na bohov, tí sa neozvú; lenže tvoje svedomie vie, ako to v skutočnosti je!“
„Táraš, Gora,“ bránil sa Binaj.
„Naozaj, synak,“ pridala sa Ánandamají, „nesmieš tak vravieť. Dakedy je človeku dobre na duši, dakedy zasa horšie, nie vždy je to rovnako. Ubližuješ ľuďom, ak po nich bezmyšlienkovite hádžeš slovami. Poď, Binu, poď do mojej izby, prichystala som ti dačo zjesť.“
Gora prudko zavrtel hlavou: „Nie, mamka, to teda nie! Nedovolím, aby Binaj jedol v tvojej izbe.“
„Ale choď!“ odbavila ho Ánandamají. „Teba predsa nikdy nepozývam, aby si jedol u mňa, a tvoj otec je teraz taký pravoverný, že by sa nedotkol ničoho,čo si sám nepripraví. Lenže Binu je môj dobrý chlapec, nie je taký pobožnostkár ako ty, a ty mu chceš nanucovať svoju vôľu!“
„Áno, to je pravda, budem mu vnucovať svoju vôľu. Pokiaľ nevyhodíš tú svoju kresťanskú slúžku Lačhamiju, nesmie Binaj jesť v tvojej izbe.“
„Ach, Gora, ako môžeš také dačo vôbec vypustiť z úst! Čo sa ťa nakŕmila, od detstva sa o teba starala! Ešte nedávno sa ti bridila omáčka, ktorú uvaril dakto iný ako ona. Nikdy nezabudnem, ako ťa Lačhamija ošetrovala a ako ti zachránila život, keď si mal ako dieťa kiahne.“
Gora sa neutišoval: „Daj jej penziu, kúp jej zeme, postav jej dom, rob čo chceš, ale tu zostať nesmie.“
„Ty sa, Gora domnievaš, že všetky dlhy možno splatiť peniazmi! Nestojí ona o zeme ani o dom, no umrela by, keby ťa nemohla vídať.“
„Nechaj si ju teda pri sebe, ale Binu u teba jesť nesmie. Prikázaniam sa musí podriadiť, nemôže si robiť, čo sa mu zachce. Ako je to možné, mamka, že práve ty, dcéra z takého veľkého rodu panditov, sa nechceš spravovať podľa predpisov?“
„Tvoja matka, Gora, predtým dodržiavala prikázania; stálo ju to veľa sĺz – ty si ešte vtedy nebol na svete. Deň čo deň som si umiesila Šivov znak a obetovala mu, a tvoj otec zakaždým prišiel a rozmetal ho. Hnusilo sa mu ešte aj jedlo, uvarené bráhmanským kuchárom, ktorého som nepoznala. Železníc vtedy ešte bolo neveľa a neraz som sa musela po niekoľko dní postiť, keď sme cestovali kravským záprahom, poštovými kočmi, v nosidlách alebo na ťavách. A domnievaš sa, že tvojmu otcovi len tak nič po nič podarilo donútiť ma nedodržiavať predpisy? Jeho predstavení sáhibovia ho chválili, že cestuje všade so ženou, podvyšovali mu plat; preto ho aj nechávali dlho na jednom mieste a skoro vôbec ho neprekladali. Teraz, na staré kolená, keď už odišiel s hromadou peňazí do výslužby, obrátil sa zrazu na vieru a je z neho náramne pobožný človek, lenže ja to nedokážem. Presvedčenie siedmich generácií mojich predkov vytrhali zo mňa aj s koreňmi, vari sa dá teraz len tak privolať?“
„Dobre, nespomínaj si na svojich predkov, tým už je to jedno. Ale kvôli nám sa predsa musíš prispôsobiť. Ak ti už nezáleží na písmach, musí ti záležať aspoň na našej láske!“
„Ach, akým tónom mi to pripomínaš!“ zvolala Ánandamají. „Dobre ja viem, čo chcem. Aké by to bolo pre mňa šťastie, keby som vlastnému mužovi a vlastným synom na každom kroku iba prekážala? Ale veríš, že som sa naskrze nestarala o nijaké predpisy, keď som ťa prvý raz držala v náručí? Keď človek vezme na kolená malé dieťa, dobre vie, že neprišlo na svet s nijakým vreckom. Od onoho dňa, keď som tomu porozumela, mala som istotu, že by mi ťa boh vzal, keby som dakoho nenávidela iba preto, že je kresťanom alebo pochádza z nízkej kasty. Zostaň ty len v mojom náručí a buď svetlom môjho domu, a ja prijmem vodu z rúk príslušníka ktorejkoľvek kasty na svete!“
Binaj pocítil pri týchto slovách Ánandamají akési nejasné pochybnosti. Pozrel z Ánandamají na Goru, no jeho pochybnosti sa zasa rozplynuli. Gora sa nevzdal: „Nerozumel som ťa dobre, mamka. Veď aj tí, čo sa spravujú podľa písem majú deti; kto ti teda navravel, že boh stvoril práve pre teba dáke zvláštne zákony?“
„Ten, kto mi dal aj teba. Čo som mala robiť? Ja za to nemôžem. A teraz, blázonko, ani sama neviem, či sa mám tvojmu pochabstvu smiať, a či nad ním plakať. Lenže nechajme to už! Binaj si teda nepôjde ku mne zajesť?“
„Keby mohol, ten by utekal!“ zasmial sa Gora. „Chuti
mu nechýba. Ibaže ja ho, mamka, nepustím. Pre pár sladkostí nesmie zabúdať, že je synom bráhmanovým. Bude sa musieť všeličoho odriekať a krotiť svoje vášne, aby bol hoden svojho pôvodu. No, nehnevaj sa, mamka, pekne ťa prosím!“
„Akože by som sa mohla hnevať? Čože to vravíš? Hovorím ti iba, že nevieš, čo robíš. Bolí ma, že som ťa síce vychovala, ale za nič na svete nemôžem uznať, že by bolo správne, čo ty nazývaš svojou náboženskou povinnosťou. Nuž čo, ak si už nechceš u mňa zajesť, aspoň ťa vidím ráno i večer, a to mi stačí. Netvár sa tak smutne, Binaj; máš cirlivú povahu a domnievaš sa, že ma to zarmucuje. Vôbec nie chlapče! Pozvem ťa zase dakedy inokedy a dám ti uvariť jedlo nejakým stopercentným bráhmanom; netráp sa už! Ale vravím vám obidvom, že ja budem brať naďalej vodu z rúk Lačhamije.“
Keď Gorova matka odišla, Binaj chvíľu mlčal; potom povedal ticho: „Gora, to bolo trochu prehnané.“
„Čo?“
„Čo si vravel.“
„Ani o chlp! Každý pozná svoje medze. Len čo začne človek cúvať čo len o krôčik, nezostane mu naostatok vôbec nič.“
„Ale je to predsa tvoja matka.“
„Viem ja dobre, kto je matka, netreba mi to pripomínať. Málokto má takú matku ako ja. Lenže ak začnem strácať úctu k prikázaniam, môžem jedného dňa stratiť úctu k matke. Pozri, Binaj, dačo ti poviem: pamätaj, že srdce znamená veľa, a jednako nie najviac.“
„Vieš, Gora,“ odpovedal Binaj po krátkom zaváhaní, „keď som dnes počul, čo vravela tvoja matka, čosi sa vo mne pohlo. Zdalo sa mi, že má dačo na srdci a nemôže nám to povedať a že ju to bolí.“
„Och, Binaj,“ prerušil ho Gora netrpezlivo, „nepopúšťaj natoľko uzdu fantázii! Mrháš tak iba časom a nikam to nevedie.“
No Binaj pokračoval: „Nikdy sa poriadne na nič na svete nepozrieš, a preto aj odmietaš ako fantáziu všetko, čoho si si nevšimol. A jednako ti vravím, že matka sa ti pre čosi trápi, už viac ráz som si to uvedomil. Ani čo by sa s dačím nevládala vyrovnať a ani čo by sa preto nemohla zbaviť pocitu bolesti. Mal by si ju Gora pozornejšie počúvať.“
„Počúvam, nakoľko mi uši stačia, a o viac sa neusilujem, lebo inak by som mohol počuť aj dačo, čoho vôbec niet,“ uzavrel Gora.