peternagy

Sačurita pripravila na podnos poháre s vodou a šálky na čaj, dala podnos sluhovi a prišla si sadnúť na verandu; bezmála zároveň s ňou vkročil na verandu v sprievode sluhu aj Gora. Svojou svetlou pleťou, mohutnou postavou a úborom všetkých ohromil.
Na čele mal znamenie od blata z Gangy, na tele hrubé dhoti a kabátec, zopätý stuhami, na nohách dedinské črievice, aké nosia v Uríse. Vošiel ta ako stelesnenie odboja proti moderným časom. Ani Binaj ho ešte nikdy nevidel tak vystrojeného.
V Gorovom srdci planul dnes oheň odboja obzvlášť mocne. Mal na to dôvod.
Včera na brieždení vybral sa na parníku ktorejsi spoločnosti do Tribení, aby sa zúčastnil slávnostného kúpeľa pri zatmení slnca. Cestou nastupoval na loď na každej zastávke zástup pútnic s jedným či dvomi mužskými sprievodcami. V obave, že sa im neujde miesto, ženy sa veľmi tlačili. Jedna z nich pošmykla sa v stisku na zablatenej doske, ktorá nahrádzala lodný mostík, a bezmocne spadla do rieky; druhú ta zhodili lodníci; tretia sa zasa pretlačila hore, no jej družky zostali na brehu a ona nevedela, čo si počať; vše sa spustil prudký lejak a všetky ich premočil; a miesto na lodi, kde sedeli, premenilo sa na bahnisko. V tvárach i očiach mali výraz hrôzy; v ich úsilí bola zúfalá úzkosť, lebo dobre vedeli, že takým slabým a bezvýznamným tvorom v ich pokorení nik na lodi – od plavčíka po kapitána – nepomôže. Gora robil v tej situácii pre pútnice, čo bolo v jeho silách. Hore na palube prvej triedy, stáli opretí o zábradlie akýsi Angličan a bengálsky bábu v európskych šatách, pofajčievali cigary, hľadeli na to a dobre sa zabávali. Kedykoľvek sa daktorej žene stalo čosi obzvlášť nepríjemného, Angličan sa rozosmial a Bengálec mu prízvukoval.
Keď tak absolvovali niekoľko zastávok, nemohol to už Gora vydržať. Vybehol hore a zaburácal: „Fuj, hanbite sa!“
Angličan si ho iba premeral tvrdým pohľadom od hlavy po päty. Bengálec odpovedal: „Hanbiť sa? Verabože sa hanbím za všetkých tých hlupákov, ktorí sa správajú ako zver!“
Gora očervenel: „Je ešte horšia zver od hlupákov – ľudia bez srdca.“
„Tu nemáte čo robiť, tu je prvá trieda,“ rozčuľoval sa Bengálec.
„Nie, s tebou naozaj nemám nič do činenia,“ odvetil Gora. Moje miesto je dolu, pri tých pútniciach. Lenže varujem vás oboch, nenúťte ma znova prísť sem do vašej prvej triedy!“
A Gora sa rýchle vrátil dolu. Angličan sa potom usalašil v kresle, nohy prehodené cez operadlo, a pohrúžil sa do čítania románu. Jeho bengálsky spolucestujúci sa ešte niekoľko ráz pokúsil nadpriasť s ním odznove rozhovor, no už sa mu to nepodarilo. Aby dokázal, že nepatrí k obyčajným ľuďom svojej krajiny, privolal si čašníka a spýtal sa ho, či by nemohol dostať dáku hydinu.
„Čašník odpovedal: „Nie, máme iba chlieb, maslo a čaj.“
Bengálec povedal hlasito po anglicky, aby to počul aj Angličan: „Strašné, ako sa na tejto lodi starajú o pohodlie cestujúcich!“
Angličan na to nereagoval. Noviny mu spadli zo stola na zem. Bengálec vyskočil a zdvihol ich, no nedočkal sa ani len slovka vďaky.
Keď prišli do Čandarnagaru a sáhib vystupoval, podišiel znezrady ku Gorovi, potisol si na hlave trocha klobúk a povedal: „Hanbím sa za svoje správanie, dúfam, že mi odpustíte.“ A rýchle odišiel.
Goru však trápilo pomyslenie, že vzdelaný Bengálec môže sa povýšene posmievať útrapám drobných ľudí a ešte si na to prizvať cudzinca. Ľud už natoľko privykol urážkam a zlému zaobchádzaniu, že vôbec neprotestoval, keď sa voči nemu správali ako voči zveri, a každému sa to videlo čímsi prirodzeným a nevyhnutným; Gorovi šlo prasknúť srdce, keď si uvedomoval, že príčinou toho všetkého je hlboká nevedomosť. Najväčšmi sa ho dotýkalo, že vzdelanci tie večné urážky a útrapy neskusovali na vlastnom tele, že sa vedeli bezcitne oddeľovať od ľudu a ešte sa tým aj pokojne pýšiť. Aby dal najavo, ako pohŕda všetkými vyčítanými a odpozorovanými mravmi vzdelancov, pomazal si dnes čelo blatom z Gangy, kúpil si čudné nové črievice a s vypätou hruďou vkročil do bráhmoistického domu.
Binaj sa, prirodzene, dovtípil, že dnešný Gorov šat je výstrojom bojovníkovým. Prechádzala ho hrôza, rozpaky, i odpor, keď si len pomyslel na to, čo asi Gora vyvedie.
Medzitým, čo sa Baradasundarí zhovárala s Binajom, odšuchral sa Satíš do kúta verandy a pohrúžil sa tam do naháňania plechového vlka. Keď uvidel Goru, nechal vlka vlkom, pomaly sa prišuchtal k Binajovi, premeral si Goru jediným pohľadom a pošepkal Binajovi: „Je to ten váš priateľ?“
„Áno,“ odpovedal Binaj.
Keď Gora prišiel na strechu, letmo pozrel Binajovi do tváre, a potom ani čo by ho už nevidel. Pozdravil Pareša zopätými rukami, pokojne si odtiahol stolicu trochu obďaleč od stola a sadol si. Považoval za neslušnosť všimnúť si, že sú tu aj dáke ženy.
Barada sa práve rozhodla, že pošle dcéry preč zo spoločnosti tohto barbara, keď jej Pareš povedal: „To je Gaurmohan, syn môjho priateľa Krišnadajála.“
Iba vtedy sa Gora obrátil k nej a pozdravil ju. I keď Sučarita počula už predtým od Binaja o Gorovi, nedovtípila sa, že nový návštevník je Binajovým priateľom. Na prvý pohľad pocítila voči Gorovi zaujatosť. Nemala vo zvyku mlčky znášať po anglicky hovoriacich ľudí, ktorí sa správali ako zarytí hinduisti.
Pareš sa povypytoval Goru na svojho priateľa z detstva Krišnadajála a potom začal vravieť o pomeroch z čias svojich štúdií: „Boli sme vtedy my dvaja v škole pekný párik, dvaja veľkí neznabohovia, nič nám nebolo sväté, domnievali sme sa, že je našou povinnosťou jesť v reštauráciách. Koľko ráz sme večer sedávali v parku pri Goldighi, jedli moslimské mäso a potom až do polnoci rozoberali otázku, ako zachrániť hinduistickú spoločnosť!“
Baradasundarí sa spýtala: „A čo robí teraz?“
„Žije životom pravoverných hinduistov,“ odpovedal Gora.
„A vari sa nehanbí?“ vybuchla Barada.
Celá sa triasla zlosťou.
Gora sa pousmial: „Hanblivosť je znakom slabej povahy. Sú ľudia, čo sa hanbia aj za vlastného otca.“
„Ale veď bol predtým bráhmoistom!“
„Aj ja som bol kedysi členom Bráhmasamádže,“ odpovedal Gora.
„A teraz veríte v modly?“
„Nie som taký zaujatý, aby som bezdôvodne pohŕdal vonkajšou formou. Veď forma sa nijako nezmenší tým, že ňou pohrdneme. Prišiel vôbec dakto na to, v čom je tajomstvo formy?“
„Lenže forma je konečná,“ pripomenul Pareš jemne.
„Keby nebola konešná, nemohla by sa prejaviť,“ trval Gora na svojom. „Nekonečno berie na seba konečnú podobu, aby sa prejavilo; ako inak by sa mohlo prejaviť? Čo sa neprejaví, nemá plnosť. Ako je veta nevyhnutná pre myšlienku, taká je nevyhnutná forma pre plnosť beztvarosti.“
„Barada zavrtela hlavou: „Vy tvrdíte, že forma je plnšia ako beztvarosť?“
„Aj keby som to poprel, nič by sa tým nezmenilo. Forma nezávisí od toho, čo tvrdím ja. No keby beztvarosť bola sama osebe plná, forma by nemala na svete miesta.“
Sučarita mocne túžila po tom, aby tohto sebavedomého mládenca dakto v diskusii na hlavu porazil a priviedol ho do rozpakov. Hnevala sa v duchu, keď videla, že Binaj mlčky načúva, čo vraví Gora. A ten hovoril s takou zaujatosťou, že sa aj v Sučarite ozvala zaujatosť, túžba Gorovu zaujatosť zlomiť.
Sluha priniesol v čajovej kanve vriacu vodu. Sučarita vstala a začala pripravovať čaj. Binaj vrhol na ňu kedy-tedy bojazlivý pohľad. I keď sa jeho náboženské náhľady príliš neodlišovali od náhľadov Gorových, začalo ho mrzieť, že Gora prišiel nezvaný do bráhmoistickej rodiny a teraz tu neomalene hlása náhľady, ktoré sa naskrze líšia od ich presvedčenia. Keď porovnával s Gorovou bojovnou vyzývavosťou sebavedomý pokoj starého Pareša a jeho vážnu dôstojnosť, ktorá ho povznášala nad akúkoľvek diskusiu a hádku, pocítil k nemu zbožnú úctu. V duchu si vravel: „Náhľady nie sú ničím, najvzácnejšia je plnosť duše, vyrovnanosť a sebaistota. Hocako horlivo diskutuješ o tom, ktorý náhľad je správny, podstatné je iba to, čo je v tebe.“ Pareš si pri každom rozhovore zavše privieral oči a pohružoval sa do seba – taký už bol jeho zvyk – a Binaj v tých chvíľach pozoroval uprene jeho pokojnú, zadumanú tvár. Bolestne sa ho dotklo, že Gora nepociťuje tiež zbožnú úctu voči tomu starcovi a nemierni sa v reči.
Sučarita prichystala zopár šálok čaju a spýtavo sa zahľadela na Pareša. Váhala, komu má čaj ponúknuť. Barada pozrela na Goru a vyhŕkla: „Vy asi nebudete piť, všakver?“
„Nie,“ odpovedal Gora.
„Prečo? Stratili by ste tým kastu?“
„Áno.“
„Vy teda dodržujete kastovné predpisy?“
„Vari som si svoju kastu sám stvoril, aby som smel jej predpisy nedodržiavať? Ak rešpektujem spoločnosť, musím rešpektovať aj kasty.“
„Akoby bolo nevyhnutné rešpektovať spoločnosť v každom ohľade!“ povedala Barada.
„Keby sme ju nerešpektovali, rozpadla by sa.“
„A čo by na tom bolo zlého?“
„Nebolo by azda zlé odťať si konár, na ktorom všetci sedíme?“
Sučarita sa náramne rozhnevala: „Nemá zmyslu zbytočne sa škriepiť, mama. Nebude ten jesť, čoho sme sa my dotkli.“
Gora sa ostro zahľadel na Sučaritu. Tá sa zvrtla k Binajovi a s ľahkým zaváhaním riekla: „A vy…?“
Binaj nikdy nepil čaj, už dávno prestal jesť aj chlieb a sušienky, kupované od moslimov, no dnes nemohol odmietnuť. Zdvihol hlavu a dôrazne odpovedal: „Áno, prirodzene, vezmem si.“ A pozrel na Goru. Gorove pery sa zachveli v ľahkom, trpkom úškľabku. Binajovi videl sa čaj horký a nechutný, a jednako ho dopil.
„Ten Binaj je ale dobrý chlapec,“ pomyslela si Baradasundarí.
Od tej chvile sa celkom odvrátila od Goru a plne sa venovala Binajovi. Keď to pobadal Pareš, pomkol sa so stoličkou ku Gorovi a ticho sa s ním začal rozprávať.
Z ulice ozval sa hlas predavača teplých orieškov.
Medzitým vkročil na verandu ďalší hosť. Všetci ho oslovovali Pánubábu, no jeho skutočné meno bolo Háránčandra Nág. Mal v ich spoločnosti povesť učeného a múdreho človeka. Hoci ani z jednej strany nepadlo doteraz určité slovo, povrávalo sa, že sa raz ožení so Sučaritou. Nik nemohol pochybovať o tom, že Pánubábuovo srdce mocne priťahuje k Sučarite, a ostatné dievčence si nikdy neodpustili Sučaritu tým doberať.
Pánubábu bol učiteľom na škole. Barada si ho príliš nevážila, keďže nemal vyžšie vzdelanie. Videlo sa jej správnym, že Pánubábu sa neodvažuje prejaviť náklonnosť k niektorej z jej dcér. Jej budúcich zaťov čakala ťažká úloha – dosiahnuť métu vyžšieho úradníka.
Keď Sučarita podávala Háránovi šálku čaju, Lábanja pozrela na ňu a uškrnula sa. Binajovi ten úsmešok neušiel. Jeho pozornosť a vnímavosť sa v poslednom čase zakrátko nezvyčajne zbystrila; predtým ho za príliš bystrého nemali.
V duchu sa žaloval na nespravodlivosť osudu, že Hárán i Sudhír sa poznajú s dievčaťami tohto domu už oddávna a že sú s rodinou už natoľko spätí, že rozumejú všetkým náznakom a narážkam dievčat.
Zdalo sa, že Háránov príchod dodal Sučarite novú nádej. Bolo by sa jej uľavilo, keby dakto pokoril Gorovu namyslenosť. Háránova svárlivosť ju už veľa ráz nazlostila, no dnes, len čo zazrela tohto hrdinu diskusných tribún, s radosťou mu priniesla čaj i celú kopu chleba.
Pareš začal predstavovať: „Pánubábu, to je syn…“
„Poznám toho pána veľmi dobre,“ prerušil ho Hárán. „Býval kedysi nadšeným členom našej Bráhmasamádže.“
A nepokúšajúc sa vôbec nadpriasť s Gorom rozhovor, venoval všetku svoju pozornosť šálke s čajom.
V tých časoch sa len hŕstke Bengálcov podarilo preniknúť do štátnej služby. Sudhír vychvaľoval jedného z nich. Hárán poznamenal: „Môže Bengálec zložiť hockoľko skúšok, nikdy z neho nič nebude.“
A zápäť dal sa vypočítavať chyby a slabosti bengálskej povahy, aby dokázal, že nijaký Bengálec nemôže nikdy vziať na svoje plecia bremeno zodpovednosti okresného, a tým menej krajského sudcu.
Gorov obličaj bol čoraz červenší; stlmil však v sebe levský rev, ako len vládal, a povedal: „Ak je to naozaj vaším presvedčením, nehanbíte sa tu sedieť v pohodlí za stolom a žuvať chlieb?“
Hárán pozdvihol v začudovaní obočie: „A čo mám robiť?“
„Alebo očistiť Bengálcov od takej zlej povesti, alebo si vziať povraz a ísť sa obesiť! Vari môžete len tak z ničoho nič tvrdiť, že z nášho národa nikdy nič nebude? Že sa nezadrhnete tým chlebom!“
„Nesmiem azda povedať pravdu?“ vykrúcal sa Hárán.
„Nehnevajte sa, ale keby ste boli o tom naozaj presvedčený, nemohli by ste tak pokojne a dôrazne vravieť. Mohlo vám to vykĺznuť z úst len preto, lebo viete, že je to lož. A lož, Háránbábu, je hriechom, a lživé hanobenie je ešte väčším hriechom, a lživé potupovanie vlastného národa je jedným z najťažších hriechov vôbec.“
Hárán sa zmietal zlosťou. Gora pokračoval: „Ste azda vy sám dačo viac ako celý váš národ? Hnevajte sa, ako chcete, – my pre svojich predkov znesieme všetko…“
Teraz sa už Hárán nemohol len tak zmieriť s porážkou. Pustil sa ešte hlasnejšie do hanobenia Bengálcov. Uvádzal také i onaké bengálske zvyky a vravel: Dokiaľ všetko to trvá, nemajú Bengálci ani najmenšiu nádej.“
Gora odpovedal: „Všetko, čo tu hovoríte o našich zlozvykoch, opakujete ako papagáj iba z anglických kníh; sám o tom nemáte ani poňatia. Môžete o tom vravieť, len ak sa naučíte rovnako prísne odsudzovať a všetky zlozvyky Angličanov!“
Pareš sa usiloval odviesť reč na inú tému, no rozhnevaný Hárán nie a nie sa utíšiť. Slnce zapadlo; čudná červenkastá žiara, vychádzajúca spoza mrakov, sfarbila celú oblohu; v Binajovom srdci rozozvučali sa tóny, čo prehlušili v ňom celú hádku. Pareš odišiel zo strechy a sadol si pred kamenným oltárom pod veľkým čámpovým stromom v kúte záhrady, aby sa venoval večernej modlitbe.
Barada bola mocne zaujatá proti Gorovi, lenže ani Hárána nemala v láske. Keď už nevydržala načúvať ich sporu, vyzvala Binaja: „Poďte, Binajbábu, pôjdeme dnu.“
Binajovi prichodilo sa voľky-nevoľky podrobiť takému láskavému príkazu a vojsť do domu. Barada zvolala dcéry. Satíš využil hádku, a keďže už predtým zhrabol väčšiu časť orieškov, pojal so sebou psa a zmizol.
Barada začala Binaja oboznamovať s prednosťami svojich dcér. Povedala Lábanji: „Dones svoj zošit a ukáž ho Binajbábuovi.“
Lábanja si už privykla ukazovať novým návštevníkom onen zošit. Ba v duchu sa zakaždým na to tešila. Preto sa cítila urazená, keď na terase došlo k hádke.
Binaj roztvoril zošit a zistil že sú v ňom opísané Moorove a Longfellowove básne. Písmenká prezrádzali starostlivosť a poriadkumilovnosť. Nadpisy básní a inciály prvých veršov boli napísané rímskym štýlom.
Binaja sa zmocnil nad tým zošitom úprimný údiv. Nebolo na tie časy prejavom práve najmenšej odvahy, ak si dievča odpisovalo Moorove básne. Keď si Barada povšimla, že Binaj je náležite očarený, vyzvala svoju druhú dcéru: „Lalita, zlatúšik, tá tvoja báseň…“
Lalita sa prudko ohradila: „Nie, mamka, nemôžem, už si ju dobre nepamätám.“
A podišla k najvzdialenejšiemu obloku a zahľadela sa na ulicu.
Barada vysvetlila Binajovi, že Lalita si prirodzene, všetko dobre pamätá, al že je veľmi hanblivá a nerada sa vystatuje svojimi vedomosťami. Potom uviedla zopár príkladov, ktoré dokazovali zázračnú bystrosť Lality, a vyhlásila, že Lalita je taká už od detstva; nikdy vraj nechcela ani slzu vyroniť. V tom sa vraj podala na otca.
Teraz bol rad na Líle. Keď ju matka vyzvala, aby sa dačím pochválila, najprv sa chvíľku chichotala a potom vysypala zo seba anglickú básničku „Svieť, hviezdička, svieť!“ ako gramafón, hoci navidomči nevedela, čo vlastne hovorí.
Lalita tušila, že matka začne potom oboznamovať hosťa so speváckymi schopnosťami dievčat, a odišla radšej z izby.
Hore na verande medzičasom spor vrcholil. Hárán prestal už v zlosti diskutovať a prešiel k nadávkam. Sučarita, zahanbená a rozhnevaná Háránovou neznášanlivosťou, pridala sa ku Gorovi. To, pravda, Hárána ani nepotešilo, ani neupokojilo.
Obloha medzitým stemnela a augustové oblaky zhustli; na ulici vyrevúval podomový predavač belových vencov. V náprotivnej uličke, v húštine mladého lístia krišnačurového stromovia, rozžiarili sa svätojánske mušky. Nad vodou rybníka pri susednom dome odvisla čierna temnota.
Keď Pareš skončil večernú modlitbu, vrátil sa na strechu. Len čo ho Gora a Hárán uvideli, zahanbili sa a zmĺkli. Gora vstal: „Je už neskoro, musím ísť domov.“
Aj Binaj sa v pokoji rozlúčil a objavil na streche. Pareš povedal Gorovi: „Práď k nám, kedykoľvek sa ti zachce. Krišnadajál bol mi kedysi bezmála bratom. Teraz sa už naše náhľady nezhodujú, nestretávame sa, prestali sme si aj písať, no priateľstvo z mladosti zostáva človeku v krvi. A pre Krišnadajála si mi aj ty veľmi blízky. Kiež ťa boh požehnáva!“
Láskavý a pokojný Parešov hlas akoby bol načisto odplavil Gorovu bojovnosť. Keď sem prišiel, Pareša si neveľmi vážil. Teraz, pri odchode, poklonil sa pred ním s náležitou úctou. So Sučaritou sa však vôbec nerozlúčil. Bol by pokladal za nevychovanosť dať dáko najavo, že si povšimol, že tu Sučarita vôbec je. Binaj sa hlboko poklonil Parešovi, potom sa obrátil k Sučarite, pozdravil ju zopätými rukami a zahanbene a rýchle vyšiel za Gorom von.
Aby sa vyhol lúčeniu, zašiel Hárám do domu, vzal zo stola knihu „Piesne Bráhmasamádže“ a listoval v nej. No len čo Binaj a Gora odišli, vybehol na terasu a spustil na Pareša: „Počujte, nepokladám za správne, že dovolíte dievčatám s kadekým sa zhovárať.“
V Sačurite priam vrelo; nemohla sa už ovládnuť a vyhŕkla: „Keby sa otec správal touto radou, nesmeli by sme sa zhovárať ani s vami!:
Hárán odporoval: „Najlepšie by bolo obmedziť styky na našu vlastnú spoločnosť.“
Pareš sa usmial: „Vy by ste tu najradšej vytvorili spoločenský krúžok len o niečo širší od rodinného kruhu, všakver? Lenže ja sa domnievam, že dievčatá sa majú stýkať s rozličnými ľuďmi; inak zostane ich duševný obzor veľmi obmedzený. Naskrze nevidím, prečo by sa bolo treba toho báť alebo sa za to hanbiť.“
„Nehovorím, aby sa dievčatá nestýkali s ľuďmi odlišných náhľadov,“ ustupoval Hárán. „Ale veď títo ani nevedia, ako sa voči ženám správať.“
„Choďteže, čo to vravíte! Čo vy nazývate neznalosťou slušného správania, sú len rozpaky, a tie sa nestratia, ak sa nebudú stýkať s dievčatmi.“
Sačurita dodala prudko: „Pozrite Pánubábu, ja som sa pri tej dnešnej diskusii musela hanbiť za správanie ľudí našej spoločnosti.“
Vtom pribehla Líla, skríkla: „Didi! Didi!“, schytila Sačuritu za ruku a vtiahla ju dnu.