peternagy

Ani obľúbení hrdinovia nemusia byť z jedného cesta. Dokonca nemusia byť ani hrdinovia. Jánošík je obľúbený, o tom niet pochýb. Je to symbol spravodlivosti, pravdy, viery, čistoty, má všetky vlastnosti, ktoré tak obdivujeme, lebo nám chýbajú. A ešte bol vysoký ako jedľa. Vyzeral ako by ho jedna mater mala. A veru aj mala, v mlieku kúpavala, zlatým povojníčkom bola povíjala. Jánošík nemá chybu. Mal absolútne sociálne cítenie. Bohatým bral, chudobným dával. Pravdaže, nikto nebude skúmať, či to bolo naozaj tak. Nikto nebude hovoriť, že komu už mal brať, keď nie bohatým, lebo čo už zoberieš chudobnému. Nikto nebude priveľmi rozoberať prax slovenského zbojníctva, lebo by to mohlo mýtus spochybniť. A mýtus spochybňujú len veční nespokojenci, vyrývači, znevažovači a iní frfľoši a rôzne pačmagy. My ostatní sa k mýtu staviame s rešpektom a úctou, lebo vieme, že ho potrebujeme. Potrebujeme hrdinu. A ešte k tomu hrdinu, ktorý sa nebojí. Sám som sa k tomu svojho času vyjadril piesňou : Odbila dvanásta hodina / na veži hlásnik už stojí / načo nám je taký hrdina / ktorý sa bojí / blúdi tu myšlienka jediná / všetkých nás postupne scelí / nájde sa konečne hrdina / ktorý je smelý? / Hrdina je svetlo v núdzi / chládok v lete, teplo v zime / ak nie je naporúdzi / nuž tak si ho vymyslíme / Hrdina na útok zavelí / na veži odbilo dvanásť / pokojne môžme byť zbabelí / hrdina zvládne to za nás. Takto nejako to je. Toto potrebujeme. Preto je Jurko taký obľúbený. Je to kvintesencia hrdinstva, ani tieň podozrenia, že by hádam… ani neviem, čo by to mohlo byť, čo by nám ho spochybnilo. Podľa mňa nemal ani fúzy. Ani bradu. Asi sa holil každé ráno, v lete, v zime. Hrdina by mal byť oholený. Takže dokonalosť sama. Náš obľúbenec. A teraz, čuduj sa svete, druhý obľúbenec, Kubo. Postavička z divadelnej hry, hádam najpopulárnejšia osôbka z celej našej a nielen našej dramatickej spisby. Úplný protiklad Jurka J. Kto je ten Kubko, ktorého máme tak radi, skoro tak ako Jurka J.? Je to dedinský dement, trochu trafený, ako by povedali na Záhorí, nie úplný debil, ale mierne načatý. A milujeme ho preto, lebo je taký. Môžeme sa z neho smiať, lebo my sme múdrejší. To je naozaj dobrý dôvod na to, aby ste si niekoho obľúbili. Kubo, a to je najsmiešnejšie, chce to isté, čo my chytráci. Chce si nahovoriť dievku, chce sa oženiť, myslí si, že je v poriadku a my pritom vieme, všetci do jedného, aj tá dievka, že je prinajmenšom pripečený a nemôžeme sa zdržať smiechu. Až nám od smiechu slzy tečú a bruchá sa nám natriasajú. Akýže súcit s postihnutým, akáže pomoc potrebným. Sranda z úbožiaka. Ten veru nie je ako jedľa vysoký. Je to škriatok. Anča, ja mám nožík… to je jeho vyznanie lásky. Na popukanie. Všetci sa rehocú, nikto sa nezľutuje. Tak sa malé deti správajú k svojim rovesníkom, ktorí trpia nejakou chybou. Sme deti, čo potrebujú hrdinu, ktorému sa nevyrovnáme a súčasne aj Kubka, ktorý sa nevyrovná nám. V priestore medzi týmito dvoma svetmi žijeme. Celkom fajn, nie?
7.12.2009