Založ si blog

Hermann Hesse: Peter Camenzind

Zoznámenie sa so stolárovou rodinu

Na stole sa mi vtedy nazhromaždilo niekoľko hŕbok kníh, ktoré som si chcel ponechať, a nie ich zaniesť antikvárovi; lenže na policiach som už nemal pre ne miesta. Aby som tomu definitívne odpomohol, zašiel som do stolárskej dielne a popýtal majstra, aby mi prišiel do bytu vymerať policu na knihy.
Aj prišiel pomenší, pomalý človek rozvážneho správania, vymeral priestor, kľakol si na zem, vystrel meter k povale, páchol trocha glejom a starostlivo si značil do notesa číslo za číslom cólovými číslami. Náhodou sa stalo, že pri tom vymeriavaní drgol do stoličky s naukladanými knihami. Zopár sa ich zosypalo na zem a on sa zohol, aby ich pozbieral. Pod knižkami bol príručný slovníček reči remeselníckych tovarišov. Tento malý brožovaný výtlačok nájdete takmer vo všetkých nemeckých nocľahárňach pre tovarišov a je to inak dobre urobená a podarená knižočka.
Keď stolár zazrel dobre mu známu knižočku, pozrel na mňa akosi čudne, napoly obveselene a napoly nedôverčivo.
“Čo je?” spýtal som sa.
“S prepáčením, vidím tuhľa knižku, ktorú poznám. Naozaj ste ju preštudovali?”
“Študoval som ten jazyk na hradskej,” odvetil som, “ale rád si zavše vyhľadám v nej dajaký výraz.”
“Naozaj?” zvolal. “Tak vy ste boli na vandrovke?”
“Nie tak, ako si myslíte. Ale navandroval som sa dosť, aj nocoval po nocľahárňach.”
Medzitým už poukladal knižky na hŕbu a chystal sa odísť.
“Kade ste sa svojho času potĺkali?” spýtal som sa ho.
Odtiaľto až po Koblenz a neskôr ešte dolu do Janova. Neboli to moje najhoršie časy.”
“Vari vám prišlo dakedy aj zanadávať”
“Len raz, v Durlachu.”
“Porozprávate mi raz o tom, ak sa vám bude chcieť. Neuvidíme sa dakedy pri poháriku?”
“Ani veľmi nie, pane. Ale keby ste takto po práci zašli ku mne na kus reči, dobre by mi to padlo. Ak si len nechcete zo mňa stvárať posmech.”
O niekoľko dní, bol to Elizabetin prijímací večer, zastal som na ulici a premýšľal, či nemám radšej zájsť za svojím stolárom. Dielňu mal už zavretú a bolo v nej tma, a tak som sa tackal šerým pitvorom a úzkym dvorom, vyšiel som v zadnom dome hore schodmi a objavil som nakoniec na dverách štítok s majstrovým menom. Hneď ako som vstúpil, našiel som sa v malinkej kuchynke, kde chudá žena chystala večeru a dávala pritom pozor na troje detí, ktoré napĺňali miestnosť životom a poriadnym hurhajom. Pani ma zarazene zaviedla do najbližšej izby, kde pri stmievajúcom sa obloku sedel stolár s novinami. Povážlivo čosi zavrčal, lebo ma v prítmí pokladal za dotieravého zákazníka, no vzápätí ma poznal a podal mi ruku.
Pretože som bol prekvapený a zarazený, obrátil som sa na deti; utiekli predo mnou späť do kuchyne a ja som išiel za nimi. Keď som videl, že domáca pani pripravuje ryžové jedlo, prebudili sa vo mne spomienky na kuchyňu mojej umbrijskej padrony a zapojil som sa aj ja do varenia. U nás sa zväčša tá dobrá ryža rozvarí na spôsob kaše a pri jedení sa protivne lepí. Aj tu sa len-len že nestalo nešťastie, no mohol som jedlo ešte zachrániť, a tak som si vypýtal hrniec a naberačku a čo najchytrejšie som sa pustil do jeho prípravy. Pani sa ku mne pripojila, žasla, keď sa ryže obstojne podarila, priniesli sme ju na stôl, zapálili lampu a aj mne sa z nej ušlo za tanier.
Stolárova žena ma v ten večer zamotala do takých podrobných rozhovorov o kuchynských otázkach, že jej muž sa takmer nedostal k slovu a museli sme rozprávanie o jeho dobrodružstvách odložiť na inokedy. Lenže títo ľudkovia skoro vybadali, že som pánom len navonok a že v skutočnosti som sedliackym synom a dieťaťom bedárskeho ľudu, a tak sme sa už v ten prvý večer spriatelili a zblížili. Lebo tak ako oni vo mne spoznali človeka seberovného, tak som zavetril aj ja v tejto chudobnej rodine domácke ovzdušie malých ľudí. Títo ľudia nemali čas na jemnosti, pózy a komédie, im bol ten drsný a biedny život bez pláštika vzdelania a vyžších záujmov milý a dosť dobrý na to, aby si ho nemuseli vypchávať peknými rečami.
Prichádzajúc ta čoraz častejšie, zabúdal som u stolára nielen na celý bezcenný spoločenský krám, ale aj na svoje smútky a žiale. Bolo mi, akoby som tam našiel kus uchovaného detstva, akoby som tam pokračoval v živote, ktorý mi prerušili pátri, keď ma poslali do škôl.
Stolár sklonený nad popukanou a zažltnutou mapou zastaraného typu sledoval spolu so mnou svoje a moje cesty a tešili sme sa každej mestskej bráne a každej ulici, ktorú sme obaja poznali, častovali sme sa tovarišskými vtipmi, ba zaspievali sme si viacero z večne mladých vandrovníckych pesničiek. Hovorili sme o starostiach s remeslom, o domácnosti, o deťoch, mestských záležitostiach a tak pomaličky došlo k tomu, že sme si a majstrom pekne potichučky vymenili úlohy a ja som bol ten vďačný a on ten dávajúci a poučujúci. Vydýchol som si, cítiac, že tu ma namiesto salónu obklopuje realita.
Medzi jeho deťmi upútalo ma päťročné dievčatko svojou jemnou osobitosťou. Pokrstili ju Agnes, ale volali ju Agi, bola plavovlasá, bledá a útlych údov, pozerala ostýchavými, veľkými očami a v jej správaní sa prejavovala nežná plachosť. Jednej nedele, keď som chcel rodinu zaviesť na prechádzku, bola Agi chorá. Matka ostala pri nej, my ostatní sme putovali von z mesta. Za Sankt Margeten sadli sme si na lavičku, deti odbehli za kameňmi, kvetmi a chrobákmi a my muži sme pozerali na zakvitnuté lúky, na binninský cintorín a na krásny, modrastý hrebeň pohoria Jura. Stolár bol ukonaný, zdrvený a tichý a zdalo sa, že má starosti.
“Čo vám je, majster?” spýtal som sa ho, keď deti boli už dosť ďaleko. Zadumane a smutne sa mi zadíval do tváre.
“Vari to nevidíte?” začal. “Agi mi ide umrieť. Viem to už dávno a čudoval som sa, že sa dožila tohto veku. Vždy sa jej smrť zračila v očiach. Ale teraz nám to už prichodí uveriť.”
Začal som ho utešovať, ale po chvíli som s tým prestal.
“Vidíte,” zasmial sa smutne. “Ani vy neveríte, že dieťa vyžije. Nie som hriešnik a do kostola chodievam iba na výročité sviatky, ale teraz cítim, že mi pánbožko chce čosi povedať. Je to len decko a zdravé aj tak nikdy nebolo, ale boh vie, že mi bolo milšie ako všetky dovedna.”
Deti pribiehali s jódlovaním a tisícorakými otázkami, obklopili ma, dávali si odo mňa menovať názvy kvetov a tráv a nakoniec chceli, aby som im niečo rozprával. A tak som hovoril o kvetoch, stromoch a kriakoch, ktoré tak ako aj deti majú každý svoju dušu a každý svojho anjela. Aj otec počúval, usmieval sa a prehodil zavše súhlasné slovíčko. Videli sme, ako vrchy obelaseli, počuli sme večerné zvonenie a pobrali sme sa domov. Na lúkach ležal červenastý večerný opar, ďaleké kláštorné veže týčili sa maličké a tenké do teplého vzduchu, belasosť letného neba prechádzala do krásnej zelenkastej a zlatej farby, stromy mali dlhé tiene. Drobizg bol ustatý a stíchol. Premýšľal o anjelovi červených makov, klinčekov a zvoncov, kým my starí sme mysleli na malú Agi, ktorej duša sa už chystala vzniesť sa na krídlach a opustiť náš malý skormútený kruh.
V nasledujúcich dvoch týždňoch šlo všetko dobre. Dievčatko akoby ozdravelo, vládalo celé hodiny stráviť mimo postele a v chladných vankúšoch vyzeralo ešte krajšie a utešenejšie ako kedykoľvek predtým. Nato prišlo pár horúčkovitých nocí a vtedy sme videli, aj keď nik o tom nevravel, že dievčatko bude u nás hosťom už len niekoľko týždňov či dní. A raz začal o tom jej otec hovoriť. Bolo to v dielni. Videl som ho prehŕňať sa medzi doskami a hneď som vedel, že sa pribral nájsť súce kusy na detskú rakvu.
“Veď to bude už čoskoro,” povedal, “A tak si ju radšej spravím sám takto po práci.”
Sedel som na hoblici, kým on pracoval na druhej. Keď mal dosky nahladko ohobľované, ukázal mi ich s istou pýchou. Boli z krásneho, zdravého jedľového dreva, bez akejkoľvek chybičky.
“Nezbijem ju klincami, ale dielce pekne zapravím do seba, aby bola dobrá a trvanlivá. Ale nadnes už dosť, poďme hore za ženou”
Míňali sa dni, prenádherné, ozaj letné dni a ja som sedával každý deň hodinku-dve pri malej Agi, rozprával som jej o krásnych lúkach a lesoch, držiac jej ľahunkú, uzučkú detskú rúčku vo svojej širokej dlani a z celej duše som sa sýtil jej milou, jasnou nehou, ktorá prúdila z nej až do posledného dňa.
Potom sme zastali v úzkosti a smútku pri nej a dívali sa, ako malé chudé tielko ešte raz zbiera sily, aby bojovalo s mocnou smrťou, ktorá ho chytro a ľahko premohla. Matka bola tichá a silná; otec sa hodil na posteľ a len sa lúčil a lúčil, hladkal plavé vlásky a maznal sa so svojím mŕtvym miláčikom.
Po prostom, krátkom pohrebe nastali skľučujúce večery, lebo deti vedľa na posteli plakali. Nastali aj krásne cesty na cintorín, kde sme sadili na čerstvý hrob kvety a sedávali bez slova na lavičke v chladnom parku a mysleli na Agi a dívali sa už inými očami na zem, kde ležal náš miláčik, aj na stromy a trávnik, čo na nej rástli, aj na vtáky, čo veselo a bezstarostne šantili v tichom cintoríne. Popritom prúdil svojím tokom prísny pracovný deň, deti znovu spievali, klbčili sa, smiali a chceli počuť príbehy a my všetci sme si nebadane privykali na to, že našu Agi už nikdy viacej neuvidíme a že v nebi máme krásneho anjelika.
No aj tak som do profesorovej spoločnosti už viacej nechodil, aj do Elizabethinho domu len málo ráz, pričom som sa vo vlažnom prúde rozhovorov cítil akosi neisto a stiesňujúco. Teraz som sa vybral do obidvoch domov, ale našiel som dvere zavreté, lebo všetko už bolo dávno na vidieku. Len vtedy som s úžasom zbadal, že som pre priateľstvo so stolárovou rodinou a pre chorobu jeho dieťaťa celkom zabudol na horúce ročné obdobie i na to, že je čas prázdnin. Predtým by som vôbec nebol pokladal za možné ostať cez júl a august v meste.
Krátko som sa rozlúčil a pobral sa peši Čiernym lesom, po Bergstrasse a cez Odenwald. Mal som neobyčajné potešenie z toho, že som mohol cestou posielať z krásnych miest stolárovým deťom pohľadnice a predstavovať si, ako im budem – aj ich otcovi – rozprávať neskôr o svojej ceste.
Vo Frankfurte som sa rozhodol, že si doprajem ešte pár dní cesty. V Aschattenburgu, Norimbergu, Mníchove a Ulme kochal som sa s novou radosťou dielami starých majstrov a nakoniec som sa zastavil ešte v Zürichu. Dovtedy som sa po všetky tie roky tomuto mestu vyhýbal ako smrti a teraz som sa vliekol známymi ulicami, vyhľadal zasa staré krčmy a záhrady a vládal som bez bolesti myslieť na uplynulé krásne roky. Maliarka Agliettiová sa vydala a povedali mi jej adresu. Vybral som sa podvečer za ňou, prečítal si na domových dverách meno jej muža, pozeral hore na obloky a zaváhal som vojsť dnu. Začali vo mne ožívať staré časy a s tichou bolesťou sa napolo prebudila zo spánku láska mojej mladosti. Odišiel som, nepokaziac si neosožným stretnutím prekrásny obraz ľúbenej talianskej ženy. Vlečúc sa ďalej, došiel som do záhrady pri jazere, kde umelci v to leto odbavovali nočnú slávnosť, pozrel som si aj domček, kde som hore v manzartke strávil tri pekné krátke roky, a napriek všetkým týmto spomienkam vynorilo sa mi znezrady na perách meno Elisabeth.
Nová láska bola predsa len silnejšia ako jej staršie sestry. Veď aj bola tichšia, skromnejšia a vďačnejšia. Aby som si uchoval dobrú náladu, najal som si čln a vesloval pekne pomaly po teplom svetlom jazere. Začalo sa zvečerievať a na nebi visel jeden jediný prekrásny snehobiely oblak. Naspúšťal som z neho oči a kýval som mu, mysliac na svoju lásku z detstva k oblakom a na Elizabeth aj na ten namaľovaný Segantiniho oblak, pred ktorým som ju raz videl stáť takú krásnu a zamyslenú. Lásku k nej, neskalenú slovami ani nečistou žiadzou, nepocítil som nikdy tak obšťastňujúco a očistne ako teraz, keď som pri pohľade na oblak vďačne a pokojne myslel na všetko dobré v mojom živote a namiesto dávnych zmätkov a vášní cítil som v sebe len starú túžbu svojich chlapčenských čias – aj to, že sa stala zrelšou a tichšou.
Oddávna som bol navyknutý pobzukovať alebo pospevovať si niečo do pokojného taktu úderov vesiel. Aj teraz som si tichučko spieval len tak sám pre seba a iba vtedy som si to zapísal na pamiatku krásneho večera na zürišskom jazere.

Ako keď oblak biely
blankytom preletí,
taká si biela krásna,
Elizabeta ty

A oblak letí, blúdi
ani ho nezbadáš
a predsa v tmavých nociach
v snách jeho obraz máš

Oblak, čo striebrom svieti,
jasným, hoc vzdialeným.
V srdci máš sladký smútok:
tiež túžiš lietať s ním.

V Bazileji ma čakal list z Assisi. Bol od pani Annunziaty Nardiniovej a plný potešujúcich zvestí. Našla si druhého muža. Napokon, spravím lepšie, ak vám ho tu doslova uvediem.
Veľactený a milý pán Peter!

Prepáčte vernej priateľke, že sa Vám osmeľuje napísať list. Bohu sa zaľúbilo zoslať na mňa veľké šťastie, a tak by som vás rada pozvala na svadbu dňa 12. októbra. Volá sa Menotti, peňazí veľa nemá, ale má ma veľmi rád a obchodoval už aj predtým s ovocím. Je pekný, ale nie taký veľký a krásny ako vy, pán Peter. Bude na piazze predávať ovocie a ja ostanem v skliepku. Aj krásna Marietta zo susedstva sa ide vydávať, aj keď len za akéhosi cudzieho murára.
Myslela som na Vás každý deň a rozprávala som o vás mnohým ľuďom. Mala som Vás veľmi rada a tiež aj svätca, ktorému som oferovala štyri sviečky na Vašu pamiatku. Aj Menotti bude veľmi rád, keď prídete ne našu svadbu. Keby azda mal aj čosi proti Vám, zakážem mu to. Žiaľ, ukázalo sa, že malý Matteo Spinelli je naozajstný darebák, čo som už dávno vravela. Kradol mi citróny. Teraz ho odviedli, lebo svojmu otcovi pekárovi ukradol dvanásť lír a žobrákovi Giangiacomovi otrávil psa.
Vinšujem Vám požehnanie od Hospodina a nášho svätca. Veľmi túžim za Vami.
Vaša oddaná a verná priateľka
Annunziata Nardiniová

Dodatok
Žatvu sme mali prostrednú. Hrozna bolo pomenej, ani hrušiek nebolo veľa, zato citróny zarodili, lenže sme ich museli dávať odpoly zadarmo. V Spelle sa prihodilo strašné nešťastie. Akýsi mládenec zabil hrabľami vlastného brata, nik nevie prečo, ale podistým naňho žiarlil, i keď mu bol bratom.

Žiaľbohu, nemohol som tomuto vábnemu pozvaniu vyhovieť. Polal som blahoželanie a prisľúbil, že možno prídem začiatkom budúcej jari. Potom som sa pobral s listom aj s norimberským darčekom pre deti k svojmu majstrovi stolárovi.
Našiel som tam neočakávanú veľkú zmenu. Neďaleko stola oproti obloku čupela akási groteskná krivá ľudská postava na stolici, ktorá mala vpredu operadlo na prsia, ako býva na detskej stoličke. Bol to Boppi, brat pani majstrovej, úbohý poloochrnutý, pokrivený človek, pre ktorého sa nenašlo nikde miestečka, keď mu staručká matka ochorela a zakrátko aj zomrela. I keď to stolárovi nebolo po vôli, vzal si ho na čas predsa len k sebe, no ustavičná prítomnosť chorého mrzáka ležala na rozrušenej domácnosti ako mora. Ešte si naňho neprivykli, deti mali pred ním hrôzu, matka s ním súcitila, ale bola zarazená a skľúčená a otec zrejme namrzený.
Na škaredom dvojhrbe bez krku sedela Boppimu veľká výrazná hlava so širokým čelom, mocným nosom i krásnymi bolestnými ústami, s očami jasnými, ale tichými a trocha ustrašenými, a na úzkom operadle vo výške pŕs ticho mu vždy spočívali jeho napodiv malé a pekné biele ruky. Aj mňa sa dotklo a rozladilo, že sem pribudol tento úbohý votrelec, a zároveň mi bolo trápne keď som počul stolára rozprávať krátky príbeh chorého, zatiaľ čo on len tak sedel a pozeral sa na ruky a nikto sa mu neprihovoril. Mrzákom bol od narodenia. Ale jednako len vychodil ľudovú školu a celé roky býval aspoň trocha užitočný, pletúc slameničky, kým ho opakované záchvaty dny čiastočne neochromili. Roky ležal na posteli alebo sedel vo svojej zvláštnej stolici obložený vankúšmi. Stolárka vravela, že si vraj kedysi aj pekne zaspieval, ale že ho už celé roky nepočula a tu u nich že si ešte nikdy nezaspieval. A kým sa takto rozprávalo a hovorilo, sedel tam a pozeral pred seba. Necítil som sa pri tom dobre, a tak som sa čoskoro pobral preč a neukázal sa ani v nasledujúce dni.
Po celý život som býval mocný a zdravý, nemal som ani vážnejšie choroby a na trpiacich, najmä na mrzákov, díval som sa so súcitom, ale trocha aj pohŕdavo; a teraz sa mi nijako nepozdávalo, že mi bezstarostné, veselé nažívanie so stolárovou rodinou narúša neutešené bremeno tohto úbožiaka. Odkladal som preto nasledujúcu návštevu zo dňa na deň a márne som premýšľal, ako by sme sa mohli striasť chromého Boppiho. Musí sa predsa nájsť dajaká možnosť umiestniť ho za nepatrný poplatok v nemocnici alebo v chudobinci. Veľa ráz som sa chystal zájsť za stolárom, aby som sa s ním o tom poradil, ale okúňal som sa začínať o tom bez vyzvania a pred stretnutím s chorým mal som priam detinskú hrôzu. Priečilo sa mi dívať sa naňho i podať mu ruku.
A tak sa mi minula nedeľa. Na druhú som si už zaumienil, že si vyjdem ranným vlakom do pohoria Jura, no zahanbil som sa za svoju zbabelosť, ostal som doma zašiel som po obede za stolárom.
Podal som s odporom Boppimu ruku. Stolár bol namrzený a navrhol, aby sme sa šli prejsť; mal už toho večného trápenia dosť, ako mi povedal, a ja som sa tešil, že bude prístupný mojim návrhom. Pani chcela ostať doma, ale mrzák ju prosil, aby šla s nami, že on môže celkom dobre ostať sám, len keď má vedľa seba knižku a pohár vody, môžu ho zamknúť a bez starosti nechať doma.
A my, čo sme sa navzájom pokladali za celkom slušných ľudí, sme ho aj zamkli a išli sme na prechádzku. A radovali sme sa, bavili sa s deťmi, tešili sa krásnemu zlatistému jesennému slncu a nikto z nás sa nezahanbil a nikomu nezovrelo srdce, že sme nechali chromého chlapca ležať doma samého! Boli sme tým veselší, že sme sa ho mohli na chvíľočku zbaviť, uľahčene sme vdychovali jasný, slncom prehriaty vzduch a pôsobili sme dojmom vďačnej a poriadnej rodiny, ktorá si rozumne a s vďakou užíva božej nedele.
Len keď sme sa pristavili pri grenzašskom Hörnlim na pohárik vína a zasadli v tamojšej záhrade okolo stola, začal stolár hovoriť o Boppim. Ponosoval sa na ťaživého hosťa, vzdychal nad obmedzením a zdražením svojej domácnosti a zakončil so smiechom poznámkou: “No tu vonku sa môžeme aspoň na hodinku poveseliť, tu nás neruší jeho prítomnosť!”
Pri tom neuváženom slove uvidel som zrazu pred sebou chromého úbožiaka, úpenlivo prosiaceho a trpiaceho, toho, ktorého nemáme radi, o ktorom uvažujeme, ako sa ho zbaviť, a ktorý teraz, nami opustený a zamknutý, sedí sám a smutný v potemnievajúcej izbe. Uvedomil som si, že sa teraz začína už chytro stmievať a že si nevládze sám rozsvietiť alebo dostať sa bližšie k obloku. Odloží teda knižku a bude tam sedieť v izbe sám, bez rozhovoru a inej kratochvíle, zatiaľ čo my si tu pijeme víno, smejeme sa a tešíme. A zišlo mi na um, ako som susedom v Assisi rozprával o svätom Františkovi a ako som sa chvastal, že ma naučil milovať všetkých ľudí. Načo som študoval svätcov život, naspamäť sa učil jeho nádherný spev lásky a hľadal jeho stopy po umbrijských kopcoch, keď teraz tu leží úbohý a bezmocný človek a musí trpieť a ja o tom viem a mohol by som ho utešiť?
Neviditeľná ruka Všemohúceho položila mi na srdce, stisla mi ho a ono sa naplnilo toľkou hanbou a bolesťou, že som sa zachvel a pokoril. Vedel som že Hospodin chce ku mne prehovoriť.
“Ty básnik!” povedal. “Ty žiak Umbrijčana, ty prorok, ktorý chce učiť ľudí láske, aby boli šťastný! Ty rojko, ktorý chce počuť hlas môj vo vetroch a vodách!”
“Máš rád dom,” povedal, “kde sú k tebe láskaví a kde sa cítiš príjemne. A v ten istý deň, keď som poctil ten dom svojou prítomnosťou, utekáš stade a premýšľaš, ako by si ma vyhnal. Ty svätec! Ty prorok! Ty básnik!”
Bolo mi tak, akoby ma postavili pred čisté, neomylné zrkadlo a ja som sa v ňom videl ako luhár, chvastúň, ako zbabelec a vierolomník. Bolí to, je to trpké, trápne a hrozné, ale to, čo sa v tomto okamihu vo mne zlomilo a čo sa súžilo a poranene vzpínalo, bolo treba rozdrviť a zahubiť.
Násilne a náhlivo som sa rozlúčil, nechal víno v pohári a nedojedený chlieb na stole a vrátil sa nazad do mesta. Popri vzrušení sužovala ma ešte neznesiteľná úzkosť, že sa mohlo stať nešťastie. Mohol vypuknúť požiar, bezmocný Boppi mohol spadnúť zo stoličky a ležať na zemi v bolestiach alebo mŕtvy. Videl som ho, ako tam leží, a aj som stál pri ňom a díval sa na tichú výčitku v mrzákových očiach.
Bez dychu som došiel do mesta i domu, vyletel hore schodmi a len vtedy mi prišlo na um, že stojím pred zamknutými dverami a že nemám kľúč. No vzápätí strach zo mňa opadol. Lebo ešte skôr ako som došiel ku kuchynským dverám, začul som zdnuka spev. Bola to zvláštna chvíľa. S búšiacim srdcom a celkom bez dychu zastal som na tmavej plošinke schodov a načúval som, pomaly sa uspokojujúc, spev zavretého mrzáčka. Spieval tíško, mäkko a trošku žalostne ľudovú pesničku o láske: “Kvieťa biele a červené” Vedel som, že si už dávno nezaspieval, a teraz ma dojalo, keď som načúval, ako trávi tichú hodinku, aby sa svojím spôsobom troška rozveselil. To je už raz tak: život rád stavia vedľa vážnych udalostí a hlbokých dojatí aj chvíle komické. A tak som si zároveň uvedomil zahanbujúcu smiešnosť svojej situácie. V návale úzkosti som sa hnal hodinu poľom, aby som tu teraz stál pred kuchynskými dverami bez kľúča. Alebo budem musieť odísť, alebo mi prichodí vykrikovať chromému svoje dobré úmysly cez dvoje zavretých dverí. Stál som tam na schodoch s predsavzatím utešiť neboráka, prejaviť mu svoju účasť a skrátiť dlhú chvíľu, zatiaľ čo on tam sedel nemajúc o tom všetkom tušenia, spieval si a bol by sa nepochybne len naľakal, keby som mu niečo zakričal alebo zaklopal na dvere.
Neostávalo mi nič iné ako odísť. Motal som sa dobrú hodinku nedeľne oživenými ulicami kým sa rodina nevrátila domov. Nestálo ma tentoraz premáhanie stisnúť Boppimu ruku. Sadol som si k nemu, pustil sa s ním do reči a spýtal sa ho čo číta. Tak som mu mohol ponúknuť niečo na čítanie a on mi bol za to vďačný. Keď som mu odporučil Jeremiasa Gotthelfa, ukázalo sa že jeho spisy pozná takmer všetky, No Gottfried Keller mu bol neznámy, a tak som mu prisľúbil, že mu požičiam jeho spisy.
Keď som mu ich na druhý deň priniesol, našiel som si príležitosť ostať s ním chvíľočku osamote, lebo domáca pani práve chcela vyjsť von a muž bol v dielni. Priznal som sa mu, ako veľmi sa hanbím, že sme ho nechali včera samého a že by som rád posedel zavše pri ňom a stal sa jeho priateľom.
Mrzáčik troška ku mne obrátil veľkú hlavu, pozrel na mňa a povedal: “Ďakujem pekne” To bolo všetko. Ale to obrátenie hlavy mu dalo námahu a bolo oveľa cennejšie ako desať objatí zdravého človeka a jeho pohľad bol priam taký jasný a detsky krásny, že mi od zahanbenia vystúpil na tvár rumenec.
Teraz ostalo ešte to najťažšie, pohovoriť si so stolárom. Videlo sa mi, že bude najlepšie, keď sa mu zo svojej včerajšej úzkosti a hanby vyspovedám. Žiaľ, nechápal ma, ale dalo sa s ním hovoriť. Súhlasil, že sa podelí o chorého so mnou ako o spoločného hosťa, že si rozdelíme nepatrné trovy na jeho vydržiavanie a že mi dovolí, aby som k Boppimu prichádzal a odchádzal, ako sa mi zapáči, a mohol ho pokladať za vlastného brata.

Listy z onoho sveta

02.12.2010

LIST LUCIA ANNAEA SENECU JUNIORA Z ONOHO SVETA JÚLIUSOVI NA TOMTO SVETE, V KTOROM BUDE REĆ AJ O JONATÁNKACH Milý Július, s nadšením som prijal správu od Ciceróna, že nás tu na Onom svete niekto viac »

Nedajú si to vziať

01.12.2010

Nedajú si to vziať Raz večer sme s Lasicom hrali divadlo. Kým sme sa pred predstavením vzadu obliekali, spredu k pokladnici pristúpili dve ženičky z vidieka a pýtali si lístky na Lasicu a Satinského, viac »

Citáty a porekadlá

30.11.2010

"Vlády, které potlačují svobodu slova, neboť zjevované pravdy jsou pro ně nepohodlné, jednají jako děti, které zavírají oči, aby nebyly viděny." L.Börne "Kto nic nezakousil, málo ví, viac »

škola, učiteľ, žiaci

Noví učitelia budú musieť dokázať svoju bezúhonnosť

20.01.2017 12:30

Uchádzač o prácu učiteľa na základnej či strednej škole by po novom mal dokázať svoju bezúhonnosť v podobnom rozsahu ako policajt či sudca.

Euro, peniaze

Francúzi vlani predali zbrane za rekordných 20 miliárd eur

20.01.2017 12:20

Francúzsko vlani opäť malo rekordné tržby za vývoz zbraní. Dostane za ne viac ako 20 miliárd eur.

vlaky, ic, regiojet, železničná doprava

RegioJet ruší vlaky, štát zatiaľ nevie, ako ich nahradí ícečkami

20.01.2017 12:00

Ľudia, ktorí sa chystajú od 1. februára cestovať vlakom na linke medzi Bratislavou a Košicami a chcú si lístky kúpiť vopred, márne hľadajú IC vlaky RegioJetu.

Jan Richter Robert Fico

Vysoké poplatky za energie začal regulátor opravovať

20.01.2017 12:00

Nové stále mesačné poplatky za energie a vodu zaskočili od nového roka ľudí na celom Slovensku. Regulačný úrad po tom, čo skryté zdražovanie odmietol premiér, prisľúbil nápravu.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 174
Celková čítanosť: 183993x
Priemerná čítanosť článkov: 1057x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy