Založ si blog

Kniha byliniek

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.

O ženách všeobecne

Vďaka ženám.
Som vďačný tebe, ktorá si ma porodila. A tebe, ktorá si mi bola manželkou. A tebe, ty tretia, desiata, tisíca, ktorá si ma obdarila jediným úsmevom, nehou, vrelým pohľadom, na ulici, pri rozlúčke, utešovala si ma, keď som bol osamelý, utišovala, keď som sa bál smrti. Ďakujem, že si mala plavé vlasy. A tebe za to, že si bola biela. A tebe, lebo si mala krásnu ruku. A tebe, lebo si bola hlúpa a dobrá. A tebe, lebo si bola múdra a veselá. A tebe, lebo si bola trpezlivá a veľkodušná. A tebe za to, že si mi svojimi vlasmi zakryla tvár, keď som zlyhal a chcel sa pred svetom skryť, a tebe za to, že tvoje telo poskytlo môjmu teplo, keď mi bolo v samote života zima. A vďaka ti, lebo si mi porodila dieťa. A tebe, lebo mi raz mäkkými prstami zatlačíš viečka. A tebe, lebo si mi ponúkla chlieb a víno, keď som bol hladný a smädný. A tebe, lebo si bola dobrá ako zvieratá. A tebe, lebo telo ti rozvoniavalo ako zem na počiatku života. Vďaka ženám, vďaka.

O vlasti a štáte

Môžeme niekoho vychovávať láske k vlasti? Ako keby sme povedali: „Korbáčom a bičom ťa nútim, aby si miloval sám seba.“ Vlasť nie je iba zem a hora, mŕtvi hrdinovia, materinský jazyk, kosti našich predkov na cintorínoch, chlieb a krajina – nie. Vlasť, to si ty, od hlavy po päty, v celej svojej telesnej a duševnej podstate, ona ťa zrodila, ona ťa pochová, ňou žiješ a ju vyjadruješ, vo všetkých biednych, veľkolepých, blčiacich a nudných chvíľach, ktorých súčet tvorí tvoj život. A tvoj život je aj súčasťou života vlasti.
Nedokážem ťa naučiť láske k vlasti: šialený je ten, kto sám seba popiera. Tvoja vlasť je nadčasová osobnosť zväčšená rozmermi histórie. Vlasť je osud, aj osobný. Nie je dôležité, či ju „miluješ“, alebo nie. Ste jedno. No tak sa mi zdá a takú mám skúsenosť, že ty – slovom, slávnostne, v písme i na tribúnach – radšej dokazuješ svoju lásku a vernosť štátu. Od vlasti totiž nemožno nič očakávať. Vlasť ti neudelí rad za zásluhy, nedá ti ani zamestnanie, ani mastný chlieb. Vlasť iba je. No štát ti dá pohodlné stallum, vyčačkané visačky na tvoj salónny kabát, výborný koštiaľ, ak mu šikovne slúžiš, obchádzaš ho s kadidlom, ak sa mužne vypnúc hruď – pred svetom priznáš, že miluješ svoj štát, a to aj vtedy, keď ťa lámu v kolese. Človeka za toto zvyčajne nelámu v kolese. Práve preto je každá láska k štátu podozrivá. Ten kto miluje štát, miluje istý záujem. Kto miluje svoju vlasť, miluje určitý osud. Mysli na to, keď chrčíš na tribúnach a biješ sa do pŕs.

O potupe a bolesti druhých

Ten, kto chce obstáť obrnený v krutej bitke života a spôsobom hodným človeka, koná správne, ak sám seba vychováva nielen k nestrannosti a ozajstnej spravodlivosti, ale aj k nebojácnej hrdosti, opovrhovaniu každou ľudskou ľsťou a nebezpečím, k nadradenému vnímaniu všetkých ľudských rozpoložení. Pod povýšenectvom nemám na mysli zmäkčilú ľahostajnosť, ale chladnokrvnosť rozumného a charakterného človeka voči všetkým možným útokom života. Ľudskú podlosť, biedu, spleť nehôd a tragédií, pravdepodobnosti, ktoré sa okolo nás sústavne obšmietajú, aby zvrhli to, čo sme v sebe alebo vo svete – svojím dielom – budovali, aby narušili pokoj našej duše, otrávili zdanlivú spokojnosť nášho života, ukradli nám to, čo sme oprávnene získali: na všetko toto sa nedá hľadieť z dostatočnej výšky, dostatočne ľahostajne, chladne a povýšenecky.
Len vtedy nemáme právo ostať chladní a nadriadení, keď vidíme, že ponižujú a mučia nevinných. V takýchto chvíľach, sa, človeče, nepokúšaj hľadieť na ľudské utrpenie chladne z horských štítov nejakého názoru, múdrosti či postoja. Vo vlastných záležitostiach ostaň vznešený, odmeraný, bezcitný a pyšný. V záležitostiach druhých pociťuj, rozohňuj sa, konaj – neštíť sa byť na obtiaž mocným, žobroň, podplácaj, ak treba, urob všetko, aby si pomohol. Vo veci druhých nemôžeš byť nestranne a chladne múdry, ani hrdý, ani povýšenecký. Bolesť a poníženie nevinných ťa zaväzuje k tomu, aby si opustil bralá svojho pokoja. Vtedy a len vtedy nemáš právo ostať osamelý a hrdý. Dobre si to zapamätaj!

O svedomí

Iba svedomie môže byť tvojím sudcom, katom alebo spojencom, nikto iný. Keď píšeš, si povinný skladať účty iba svojmu svedomiu, nikomu inému. Nezáleží na tom, čo od teba očakávajú, nezáleží ani na tom, čím ťa trestajú, ak im nedáš to, v čo dúfali, alebo čo by radi počuli! Väzenie a hanba, pranier a ponižovanie, krivé obvinenie a klebetná potupa, chudoba a bieda, toto všetko sa ťa v skutočnosti netýka. Iba svedomie ťa dokáže trestať, iba tento tajný hlas ti môže povedať; „Zhrešil si.“ Alebo: „Dobre.“ Ostatné je hmla, dym, ničota.

O tom, že spisovateľ sa môže obhájiť iba sám

Zakaždým, keď na mňa usporiadali štvanicu a púšťali sa do útokov proti mne – hony na spisovateľa sa nevyhnutne opakujú, zavše so životunebezpečnými zvratmi – zistil som, že napadnutého spisovateľa nijaká pomoc zvonka neobháji. Ani moc, ani súd, ani pomoc súpútnikov, ba ani dobrovoľné zanietenie dobromyseľných ľudí a ani múdrosť skúsených. Spisovateľa obhajujú len a len jeho diela. Dokonca ani kvalita jeho diel, ktorá nie je vždy rovnomerná, ale úmysel, ktorý presvitá cez prácu spisovateľovho života. Tento tajomný lúč a sila poskytujú spisovateľovi akúsi – relatívnu – nezraniteľnosť. Spisovateľ zlyhá iba vtedy, keď mu dokážu, že zámer jeho diela nebol úprimný. Vtedy spisovateľ a jeho dielo spáchajú harakiri. Na ostatnom až tak nezáleží: ani na žalobe, ani na obhajobe.

O čítaní

Čítať s nasadením. Občas čítať s väčším nasadením, než s akým vzniklo dielo, ktoré čítaš. Zbožne, vášnivo, pozorne neúprosne čítať. Spisovateľ môže tárať, ale ty čítaj úsporne. Každé slovo, jedno za druhým, načúvaj knihe všetkými smermi, sleduj stopy, ktoré vedú do húštiny, všímaj si tajné znamenia, ktoré unikli vnímavosti autora knihy, keď zmizol v džungli svojho diela. Nikdy nečítať pohŕdavo, polovičato, ako ten, koho zavolali na božskú hostinu a v pokrmoch sa špára iba končekom vidličky. Čítať elegantne, veľkodušne. Čítať tak, ako keby si čítal v cele smrti poslednú knihu, ktorú ti ešte podá žalárnik. Čítať na život a na smrť, pretože toto je najväčší ľudský dar. Len si pomysli: iba človek číta.

O poriadku a Prozreteľnosti

Zistil som, že v hĺbke ľudského života je ukrytý poriadok. A pretože ľudský život je najzložitejšou formou prejavu Stvorenia, je pravdepodobné, že poriadok jestvuje aj inde, aj vo svete prvotného a jednoduchého bytia, aj v ríši minerálov, medvedíkov čistotných, obojživelníkov a planét. Vo všetkom je poriadok, veci sa k nám dostávajú aj vtedy, keď nehneme ani prstom, a poriadok je aj v tom, že občas pohneme prstom alebo dušou s tým úmyslom, aby sa k nám veci dostali, aby sme sa my dostali k určitým situáciám, ľuďom, myšlienkam, s ktorými máme osobne a neodkladne do činenia. Vo všetkom je poriadok – verím v to.
Ale verím aj v to, že za týmto poriadkom sa ukrýva i zámer, ktorý nepoznám. Nazvi ho, ako chceš. Ja ho nazývam Prozreteľnosťou. Ten zámer sa zapodieva mnou, osobne, trestá ma, vedie, usporiadava moje veci, uvrháva do hĺbok, v každej chvíli na mňa dohliada, buduje okolo mňa svet a buduje ma v tomto svete, používa ma. Kto si to časom nevšimne, je slepý a nahluchlý. Za všetkým stojí Prozreteľnosť: aj v to verím.

O spravodlivom súde

Aj vo vlastnej veci súď rovnako spravodlivo, ako to robíš vo veciach iných. Nemáš právo na netrpezlivosť, na nespravodlivosť, na prehnané nároky voči sebe. Ak chceš, aby svet uznal tvoju ľudskú cenu, musíš ju aj ty uznať. A podľa toho sa správaj, trpezlivo a veľkodušne. Nepožaduj od seba viac, ani iné, ani horšie, než to, čo považuješ za spravodlivé pre iných. Nemožno byť voči sebe celkom neoblomný. Snaž sa byť skromnejší, mal by si vedieť, že tvoje sily sú, bohužiaľ, obmedzené. V práci, ctižiadosti, v ľudských nárokoch šetri aj seba, nielen iných. Nestačí ľutovať ostatných; ľutuj aj seba. Aj ty si človek: v prretekoch sveta je také ľahké na to zabudnúť. Zabúdajú na to nielen iní; ale najčastejšie ty.

O duši a moci

Pálčivou otázkou všetkých starých filozofií je: „Čo má človek naozaj vo svojej moci?“ A všetky jednoznačne odpovedali: „Iba svoju dušu.“
Toto je najstaršia, jediná pravda, ktorú ľudská myseľ spoznala a prijala ako nepochybnú pravdu. Túto pravdu nezmenil ani čas, skúsenosť, zmyslové vnímanie a rozjímanie. Vo svojej moci máme iba dušu, nič iné. Táto moc je však neobmedzená. Nikto ju nemôže narušiť, nikto nám nemôže moc nad dušou vziať, niet toho tyrana, niet toho spoločenského poriadku, ktorý by nám zabránil v tom, aby sme vo svojej duši boli slobodní. Táto sloboda je nevyhnutná. A v porovnaní s touto slobodou je každá iná sloboda, ktorú nám môžu poskytnúť spoločnosť, moc a peniaze, len čiastočná a relatívna

O lekároch a rôznych končinách sveta

V stredoveku sa verilo, že lekári prinášajú do niektorých krajov choroby, aby mali materiál pre svoje remeslo. Po stáročiach sa proti tejto povere postavil Montesquieu. Choroby neroznášajú lekári, ale choroby privolávajú lekárov. A naozaj vidíme, že pre každú zo svetových končín sa hodí iný lekár. Liečebná metóda, ktorá má nadšených a múdrych priaznivcov v Paríži, je už v Konštantínopole neúčinná. Liek, ktorý určite zaberie v Oslo, nemusí zabrať v Marseille ani Budapešti. Lekár, ktorý v Londýne prinavrátil do života tisícky chorých, je v Bagdade, ak ho tam osud náhodou zaveje, bezmocný. Človek ochorie a lieči sa nielen v súlade so svojou povahou a zvykmi, ale aj v závislosti na mieste, kde žije. Čo účinkuje v Helsingforsi ako preháňadlo, to v Chartúme zastavuje hnačku, a kŕče, ktoré pyramidon určite zmierni v Budapešti, budú v Číne kŕčmi, nech si mandarin vezme pyramidonu koľko chce. V Pešti hltáme chinín v polgramových dávkach, kým na Sumatre po kávových lyžičkách. Zdravie alebo chorobu človeka ovplyvňujú mnohoraké podmienky. Mysli na to, keď nadávaš lekárovi.

O tom, že zradcu netreba ľutovať

V ľudskom spore treba vždy, keď sa len dá, vyniesť oslobodzujúci rozsudok. Iba vtedy nie, keď obžalovaného uznáš za vinného z pomaly a chladne zosnovanej zrady.
Aj vrahovi treba skôr odpustiť, ako zradcovi. Vrah najčastejšie koná v rozčúlení, a platí za to celým svojím osudom. Vrah a jeho obeť sú väčšinou k sebe pripútaní podľa nejakého hlbokého a nepochopiteľného zákona. Vrah väčšinou aj poputuje na šibenicu. No zradca ti stíska ruku, zradca ti hľadí do očí, vypytuje sa ťa na tvoje plány, vzdychá s tebou, narieka, sľubuje. Zradcovi nikdy neodpúšťaj. Nad zradcom sa nikdy nezľutuj. Kto ťa raz zradil – muž alebo žena, nezáleží na tom – pre toho už niet skúšky, ospravedlnenia, rozhrešenia. Vyžeň ho zo svojho života. Bez súcitu sa prizeraj na jeho osud. V spoločenstve a v súkromnom živote je posledným človekom, nemožno ho ospravedlniť.

O cestovaní

Nemal by si cestovať sám. Osamelý cestovateľ je ako na galejách. Cestovať by sa malo iba v dôvernej a ohľaduplnej spoločnosti. Žena citlivej a vnímavej duše, pozorný a trpezlivý priateľ znásobujú zážitky z cestovania, stupňujú pestrosť pozoruhodností, pomáhajú pochopiť všetko to, čo cestovanie a svet ponúkajú. Cestovať sám je trápny, stiesňujúci pocit. Ako keby človeka vydali napospas čudnému väzeniu, ktoré je rozľahlé ako svet.
Iba v spoločnosti je človek schopný vidieť a vnímať svet. Spoločnosť dodáva ľudský rozmer pošmúrnemu času cesty, zmene. Vo svojich tuláckych rokoch som veľa cestoval sám, s malou batožinou, vždy horúčkovito, nepokojne, ženúc sa za niečím. Chýbal mi múdry druh, ktorý by pri mne stál v nebezpečnom a znepokojujúcom prežívaní sveta, ktorého by som varoval a ktorý by varoval mňa, ktorý by sa podelil o nevľúdnu samotu hostincov, o zlomyseľnú nervozitu železníc. V spoločnosti správneho človeka môžeš podniknúť aj cestu okolo Zeme, a bude ti pripadať ako okamih. Sám sa po svete iba vláčiš, či v rýchliku alebo lietadle.

O tom, že by ťa nič nemalo vystrašiť

Čo ťa môže vystrašiť, keď máš dušu pokojnú? Keď premôžeš márnivosť, túžbu po slasti a chamtivosť? Aké mocnosti ťa môžu mučiť, ak sa sám nemučíš? Aká väznica, ak je tvoja duša slobodná? Čím je smrť, ak spoznáš svet a svoju dušu a netúžiš po zbytočných a trápnych detailoch? Vskutku, si ako dieťa, ktoré je nešťastné, lebo nedostalo to alebo ono. Vždy si pomysli: „Nemám moc ani majetok, ba možno ani zdravie. Aký som však mocný, aký bohatý, aký povznesený, pretože svoje túžby prispôsobujem pravde vecí a moja duša je slobodná!“ Toto ti nikto nemôže vziať a nikto ti nemôže dať viac.

O podlosti a moci

Rozsah ľudskej podlosti je taký neobmedzený, jej teplota taká spaľujúca, vynaliezavosť taká originálna a rozmanitá, škála jej prejavov taká prekvapujúca, že niekady cúvneme a máme pocit, že je to najväčšia ľudská sila.
Neskôr však zistíme, že kedykoľvek zaútočí ľudská podlosť, hneď sa prihlási aj pomoc. Väčšinou je úmysel pomôcť ťarbavejší, nesmelší, váhavejší ako podlosť. Nie je také ľahké zosúladiť sily, ktoré prídu na pomoc. Prihlásia sa však bez prosby a volania, niekedy veľmi cudne, a hneď uvidíš, že súčasne s podlosťou sa rodí aj ľudský úmysel pomôcť. Niekedy neskoro. Niekedy nedokonale. Nakoniec víťazne. To som zistil.

O tom, že žijeme podľa ľudskej mierky

Unavuje ťa život? Áno, jedného dňa budeš mať pocit, že si sa podujal na priveľkú úlohu, keď si sa na tejto zemi narodil ako človek.
Bolo priveľa odporu, nevyspytateľnosti, nepriateľstva, beznádeje, bolo priveľa úloh, priveľa utrpenia, sklamania. Ale nemyslíš si, necítiš, že práve beznádej, práve toto „príliš“ a „veľa“ dodalo tvojmu životu hodnotu a zmysel? Vari necítiš, že si mal úlohu, vlastné poslanie? Vari necítiš, že ťa príroda, ktorá tak nerozumne preháňa a plytvá, poctila tým, že ťa stvorila ako človeka a tvoju úlohu na zemi ti vymedzila podľa ľudskej mierky? Čo iné môžeš byť, ak nie unavený. To bola tvoja práca: aby si žil a unavil sa.

O tom, že z balenia sa starne.

Cestuj, ale s malou batožinou. Cestuj, ale ani na chvíľu nezabúdaj, že cestovateľovi sa nikde nedostane ozajstného spočinutia. Netráv veľa času chystaním svojej batožiny, nevleč na cesty zbytočné predmety. Z balenia sa starne.
Z drobných, nepodstatných úloh života sa starne najzákernejšie. Piplanie sa, zbytočné komplikovanie všedných úkonov, mrzutosti s odtrhnutými gombíkmi, starosti s listami, ktoré si neodoslal včas, balenie, keď si na cestách. Človek starne nielen dramaticky, s vejúcimi bielymi kaderami a vápenatejúcimi žilami. Predčasne starneš aj vtedy, keď sa ti už po týždni špinavá bielizeň nezmestí do batožiny, hoci pred týždňom, ešte vyžehlená, sa tam nádherne zmestila. Cestuj ľahko ako vtáci. Takto ďalej zájdeš a ostaneš mladý.

O vyúčtovaní.

Jedného dňa budeš musieť všetko vyúčtovať. Všetko. Tomu sa nevyhneš. A hocijako to odkladáš: to, v čom si chybil, čo si bol dlžný alebo v čom si bol zbabelý, v čom si hrešil, z toho všetkého zložíš jedného dňa účty. Preto len posilňuj dušu: lebo nie si bez viny. A ak ťa odsúdia na upálenie na hranici, pomysli si: som nevinný ale aj vinný. A dobrovoľne zlož účty, skôr ako to budú požadovať: takto konáš múdro a aj ľudia si ťa budú väčšmi vážiť, ak to urobíš. Neodkladaj vyúčtovanie. V čo môžeš dúfať? Si človek, čiže si aj vinný.

O látke, z ktorej je človek

Ľudská látka sa za päť až desaťtisíc rokov nezmenila. Zmenili sa iba kostými, pravidlá a podmienky spolužitia. To, čo tvorí človeka – duša a charakter – sa nezmenilo. V meste Ur, v Babylone žili tí istí ľudia ako dnes v Budapešti: vo svojich dušiach vnímali svet podobne a presne tak naň aj reagovali. Ibaže boli – bez prístrojov – bližšie k tajomstvám sveta, k času, k hviezdam, k znakovej reči prírody. Ich sluch bol jemnejší, ich zrak – aj bez ďalekohľadu – ostrejší, vnímavejší, predvídavejší, chápavejší. Ľudská látka sa nezmenila, ale človek – vďaka niekoľkým géniom a prístrojom – sa v civilizácii stal viac slepý a hluchý než na počiatku čias. Lenivejší a hlúpejší. Informovanejší a zároveň nevedomejší. Myslí si, že stláčaním gombíka môže ovládať vesmír. Civilizácia, tento obrovský mechanizmus, vyhnala človeka z veľkého, tajného, dôverného spoločenstva so svetom.

O tom, že musíš byť účastný ľudských vecí

Nech už kdekoľvek unikáš, či už do práce, životných rolí alebo postojov, ľudia ťa nepustia, siahnu po tebe, budú žiadať, aby si sa zúčastnil ich hnutí, podelil sa o ich starosti, plány a nádeje, ťahajú ťa za okraj kabáta, a napadnú a vypudia ťa, ak sa utiahneš pred spoločnými úlohami. Musíš sa s tým zmieriť – a nie je to ľahké, zvlášť, keď si umelec, mysliteľ, pozorovateľ – že musíš byť s ľuďmi. Musíš s nimi plakať a smiať sa, a aj šťastný a spokojný môžeš byť iba vtedy, ak ti to oni dovolia.
Namietaš však, že ľudia môžu byť zodpovední, cítiaci a súcitní iba ako jednotlivci: v dave sa správajú ako stádo; rozpaľujú ich tie najlacnejšie heslá, hruď davu rozpínajú tie najpodlejšie túžby. Ako sa môžem zúčastňovať na ich záležitostiach, ak nechcem, aby tým utrpela moja duša?
Môžem odpovedať iba takto: zachovaj si slobodu duše tak, že ostaneš spravodlivý. Keď dav požaduje od teba niečo, čo tvoje svedomie odmieta, odmietni to aj ty. Nezáleží na tom, aká bude cena a dôsledky tvojho správania. Hranicou tvojej solidarity je spravodlivosť. Aj ty máš zákon a moc, nielen oni. Týmto zákonom a mocou je pravda: môžu ti aj hlavu rozbiť, no túto moc ti vziať nemôžu.

O závisti

Existujú nevyliečiteľne zranení ľudia, ktorých tak hlboko nakazila skúposť či márnivosť, že nejestvuje nijaký spôsob, ako sa priblížiť k ich duši a uzmieriť ju. Týchto ľutuj, no vyhýbaj sa im. Nejestvuje taký veľkodušný čin, nezištný postoj, smelé a šlachetné úsilie, ktoré by týmto ľuďom pomohlo. Vracajú žlč, vykrikujú zo sna, prehadzujú sa vo svojom pelechu ako postihnutí zrádnikom, chrlia penu, keď vidia, že niekto získal alebo dosiahol niečo v živote prácou alebo priazňou milosrdného osudu. Títo ľudia sú chorí, sú nákazlivo chorí. Vyhýbaj sa ich spoločnosti, never, že sa dajú presvedčiť nejakými argumentmi, dôkazmi. Ako keby si chcel malomocnému dokázať, že zdraví sú bez hriechu a bez viny! Neuverí ti. Ak im odhalíš skutočnú príčinu ich choroby, znanávidia ťa. Ak chceš pôsobiť na ich city, chopia sa palice. Žijú tak hlboko ponorení vo svojom hneve, ako vyhnanec vo svojom osude: nepoznajú iné riešenie, iba pomstu. Nevyjednávaj s nimi, vyhýbaj sa im a ich existenciu na zemi znášaj ako nejakú osudovú ranu.

Listy z onoho sveta

02.12.2010

LIST LUCIA ANNAEA SENECU JUNIORA Z ONOHO SVETA JÚLIUSOVI NA TOMTO SVETE, V KTOROM BUDE REĆ AJ O JONATÁNKACH Milý Július, s nadšením som prijal správu od Ciceróna, že nás tu na Onom svete niekto viac »

Nedajú si to vziať

01.12.2010

Nedajú si to vziať Raz večer sme s Lasicom hrali divadlo. Kým sme sa pred predstavením vzadu obliekali, spredu k pokladnici pristúpili dve ženičky z vidieka a pýtali si lístky na Lasicu a Satinského, viac »

Citáty a porekadlá

30.11.2010

"Vlády, které potlačují svobodu slova, neboť zjevované pravdy jsou pro ně nepohodlné, jednají jako děti, které zavírají oči, aby nebyly viděny." L.Börne "Kto nic nezakousil, málo ví, viac »

trump junior

Trump junior vypovedal v Senáte o role Moskvy v ovplyvňovaní amerických volieb

14.12.2017 06:29

Zákonodarcovia sa zaujímali o stretnutie Trumpa mladšieho s ruskou právničkou v New Yorku.

ECUADOR-POLITICS/

Ekvádorský viceprezident spoznal trest: pre korupciu dostal šesť rokov

14.12.2017 06:16

Verdikt zatiaľ nie je právoplatný.

Doláre

Fed zvýšil základný úrok o štvrť percentuálneho bodu

14.12.2017 00:00

Americká centrálna banka podľa očakávania zvýšila základný úrok o štvrť percentuálneho bodu do rozpätia 1,25 až 1,50 percenta.

UKRAINE-POLAND/PRESIDENTS

Porošenko a Duda rokovali o histórii, varovali pred tlakom Ruska

13.12.2017 22:54

Zosúladiť rozdielne názory na priebeh a odkaz druhej svetovej vojny sa v Charkove pokúsili ukrajinský prezident Petro Porošenko a jeho poľský partner Andrzej Duda.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 174
Celková čítanosť: 218529x
Priemerná čítanosť článkov: 1256x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy