peternagy

„Nože, počuješ? Neboj sa, nevojdem ja do tvojej modlitebne! Ale keď sa domodlíš, príď za mnou, musím sa s tebou zhovárať. Viem, že ťa teraz, keď prišli dvaja noví askéti, niekoľko dní neuvidím – preto idem za tebou. Teda nezabudni a príď!“
Po tých slovách sa Ánandamají vrátila ku svojej domácej robote.
Krišnadajálbábu bol zavalitý, nie príliš vysoký človek s tmavou pleťou. Z jeho obličaja bolo vidno bezmála iba dve veľké oči, ostatok zakrývala prešedivená brada a fúzy. Nosil stále rúcho z oranžového hodvábu a drevené sandále na nohách a jednostaj mal poruke medený krčiažtek azkétov. Časť jeho hlavy ned čelom bola lysá, ostatné vlasy mal spletené do vrkôčikov a stočené na vrchlave do uzla.
Kedysi, keď žil v západných končinách Indie, napodobňoval európskych vojakov pluku, jedával mäso a píjal liehoviny. Vtedy pokladal za prejav mužnosti tupiť obetníkov, kňazov, višnuistických askétov a ľudí podobného druhu; teraz ich zahrnoval úctou. Len čo zočil nového askétu, usalašil sa pri jeho nohách, aby sa podučil dákemu novému spôsobu duchovného cvičenia. Jeho dychtivosť po poznaní tajných ciest ku spáse a tajných praktík jógu bola nekonečná. Niekoľko dní sa usilovne zaúčal do tantrických cvičení; a potom zasa vypátral budhistického mnícha, ktorý hneď plne zaujal jeho myseľ.
Keď mu prvá žena dala syna a zomrela, mal iba triadvadsať rokov. Zanevrel na dieťa, ktoré bolo príčinou matkinej smrti, nechal ho u tesťa a v záchvate asketizmu odišiel na západ, aby sa už o šesť mesiacov znova oženil s Ánandamají, dcérou banárskeho bráhmana Sárvabhauma. Na západe zohnal si miesto v štátnej službe a tak i onak získal si priazeň bielych pánov. Medzitým Sárvabhaum zomrel, a keďže Ánandamají nemala iného opatrovníka, musel si ju vziať k sebe.
Vypuklo sipáhijské povstanie. Krišnadajál zachránil svojou prefíkanosťou niekoľkým vysokopostaveným Angličanom život a dostal za to odmenu v podobe slávy i doživotnej renty. Zápäť po povstaní zanechal službu a strávil voľajaký čas s novonarodeným Gorom v Banárese. Keď bol Gora päťročný, vrátil sa Krišnadajál do Kalkaty, pojal si svojho staršieho syna Mahima zo strýcovho domu k sebe a venoval sa ich výchove. Teraz pracoval Mahim horlivo v štátnej službe, kde dostal miesto vďaka otcovej protekcii.
Gora bol už od detstva vodcom chlapcov v štvrti i v škole. Jeho hlavnou úlohou a zábavou bolo strpčovať život učiteľom. O niekoľko rokov neskôr dirigoval v študentskom klube spev piesní ako „Kto by chcel žiť v neslobode“ či „Dvesto miliónov“, rečnil po anglicky a stal sa vodcom skupiny mladých revolucionárov. A keď sa naostatok prekľul škrupinou študentských spolkov a začal štebotať v zhromaždení dospelých chlapcov, videlo sa to Krišnadajálovi náramne zábavné.
Chýr o Gorovi sa pomaly šíril po meste; doma si ho, pravdaže, neveľmi vážili. Mahim bol štátnym zamestnancom, pokúšal sa teda Goru brzdiť, kde len mohol, a prezýval ho „vlasteneckým mudrlantom“ alebo „Harišom Kukherdžim Druhým“. Zavše sa bratia len-len že nepobili. Ánandamají veľmi znepokojovala Gorova nenávisť voči Angličanom; usilovala sa mu napraviť hlavu, kde to len šlo, no nič nedosiahla. Gora bol najšťastnejší, keď sa mohol na ulici alebo pri gháte z akejkoľvek príčiny pohádať s Angličanom.
Goru, ktorého očarili prejavy Kešabčandru Sena, vtedy mocne vábila Bráhmasamádž; a priam v tom istom čase stal sa Krišnadajál neobyčajne pravoverným. Na jeho znepokojenie stačilo, aby Gora iba vošiel do jeho izby. Oddelil zopár miestností od ostatného bytu a vyhradil si ich pre seba. Ba na doštičku napísal ešte aj „Pustovňa“ a s veľkou slávou zavesil si ju na dvere.
Gora sa v duchu búril proti otcovým výčinom. Vyhlásil, že všetko to bláznovstvo nemôže zniesť a že ho to provokuje. Chystal sa dokonca prerušiť s otcom všetky styky a úplne sa od rodiny separovať, no Ánandamají podarilo sa ho akosi učičíkať.
Za otcom chodilo veľa bráhmanov a panditov a Gora púšťal sa s nimi do diskusií so všetkou vervou. Ono to ani neboli diskusie, skôr ruvačky. Mnohí z nich boli neveľmi vzdelaní, zato však nesmierne ziskulační; nemohli sa Gorovi vyrovnať a báli sa ho ako tigra. Jediný z nich – bráhman Hačandra Bidjábágiš – získal si Gorovu úctu.
Krišnadajál sa dohovoril s Bidjábágišom, aby mu vykladal védántsku filozofiu. Gora sa s ním spočiatku púšťal s nadšením do boja, no čoskoro zistil, že tu nijakého boja nebude. Ten človek nebol iba panditom, ale aj mužom obdivuhodne slobodomyseľným. Gorovi sa ani nesnívalo, že by dakto, čo študoval len sanskrt, mohol mať takú prenikavú a pritom takú širokú inteligenciu. Bidjábágiš bol taký trpezlivý a mierny, taký neochvejne vytrvalý a vážny, že Gorovi sa prichodilo v jeho prítomnosti voľky-nevoľky krotiť. Aj on začal s ním študovať náuku védántu. Pravdaže Gora nedokázal nič robiť polovičato, nuž sa doslovne ponoril do filozofických výkladov.
Zhodou okolností napadol práve v tom čase akýsi anglický misionár v novinách hinduistické písma i spoločnosť a vyzval Indov na diskusiu. Gora vzbĺkol ani oheň. I keď sám pri každej príležitosti hanil písma aj povery a trápil ľudí opačného zmýšľania, ako len vládal, cudzincovo opovrhovanie hinduizmom zapôsobilo na neho ako bodnutie ostrohou.
Gora vytiahol do boja v novinách. Neuznal ani jediný z nedostatkov, ktoré jeho odporca vyčítal hinduizmu. Keď si obidve strany vymenili niekoľko odpovedí, rozhodla redakcia novín, že viac listov už neuverejní.
Lenže Gora bol práve v najlepšom. Začal písať po anglicky knihu, ktorú nazval „Hinduizmus“; zozbieral pre ňu všetky možné argumenty a citáty, dokazujúce, že hinduistickej viere a spoločnosti nemožno ani to najmenšie vyčítať alebo ju haniť.
Gora sa pôvodne pustil do sporu s misionárom, no z ničoho nič porazil svojou obranou samého seba. Vyhlásil: „Nedovolíme, aby cudzinci stavali našu vlasť pred svoj súd a súdili ju podľa cudzích zákonov. Neporovnávajme s hanbou ani s pýchou svoje náhľady s náhľadmi Európanov. Nehanbime sa ani v najmenšom pred inými ani pred sebou za zvyky, vieru, tradície a spoločnosť krajiny, v ktorej sme sa narodili. Prijímajme otvorene, pevne a s hrdosťou všetko, čo nám naša krajina dala, a zachráňme tak vlasť i seba samých od poníženia!“
A Gora sa začal kúpať v Gange, modliť sa ráno i večer, viazať si vlasy do uzla a dodržiavať predpisy o jedle a stykoch. Od tých čias stieral deň čo deň otcovi i matke prach z nôh; len čo zbadal Mahima, ktorého predtým podchvíľou prezýval iba chňupom a nadutcom, zaraz vstal a klaňal sa mu. Mahim reagoval na takú nečakanú úctivosť slovami, ktoré mu práve na jazyk slina priniesla, no Gora ani nemukol.
Zdalo sa, že svojím kázaním a správaním prebudil Gora k životu celú skupinu krajanov a oslobodil ich od protichodných vplyvov, v ktorých sa zmietali. Vydýchli si s uľahčením: „Nechceme, aby dakto rozhodoval, či sme dobrí a či zlí, civilizovaní a či barbarskí – chceme iba bezo zvyšku cítiť, že my sme my.“
A jednako sa nevidelo, že by táto nová Gorova premena Krišnadajála potešila. Raz si dokonca zavolal Goru a povedal mu: „Pozri, chlapče, hinduistické písma sú čímsi veľmi vážnym. Nie je dané kadekomu úplne porozumieť náboženstvu, ktoré nám zanechali starí mudrci. Podľa môjho náhľadu je lepšie, ak sa ich ten, čo im dobre nerozumie, radšej nedotýka. Si ešte chlapec a navyše vyrástol si v anglických školách. Keď si chodil do Bráhmasamádže, bolo to celkom v poriadku; preto som sa na teba vôbec nezlostil, skôr ma to tešilo. Lenže cesta, na ktorú si vykročil teraz, pre teba naskrze nie je. To nie je tvoja cesta.“
„Čo to vravíte, otec?“ začudoval sa Gora. „Som predsa hind. Ak dnes ešte nerozumiem všetkým hlbokým tajomstvám hinduizmu, porozumiem im zajtra; a i keby som im nikdy neporozumel, musím ísť touto cestou. Narodil som sa predsa do tohto života v brahmanskej rodine iba preto, že som nemohol spopretŕhať putá s hindskou spoločnosťou v predchádzajúcich zrodoch, a tak od zrodenia k zrodeniu dosiahnem naostatok hindskou vierou a spoločnosťou najvyžší cieľ. Ak na to voľakedy zabudnem a odchýlim sa na inú cestu, príde mi vracať sa s vynaložením dvojnásobného úsilia.“
No Krišnadajál iba vrtel hlavou: „Hindom sa nik nestane tým, že sa bude za hinda vyhlasovať, chlapče. Stať sa moslimom je ľahké, aj kresťanom môže byť ktokoľvek, no hindom – kdeže! To ti je náramne ťažké.“
„Máte pravdu,“ odpovedal Gora. „No ak už som sa narodil ako hind, dostal som sa predsa cez prah. A ak budem teraz cieľavedome postupovať, pomaly sa iste dostanem vpred.“
Krišnadajál uzavrel: „Nemôžem ti to chlapče, len tak slovami správne vysvetliť. A predsa je aj to, čo vravíš ty, pravda. Každý musí raz dôjsť na cestu, ktorá mu je predurčená plodmi jeho predošlých skutkov, hocako blúdi, a nik ho nemôže zastaviť. Je to vôľa božia. Čo my zmôžeme? Veď sme len nástroje.
Krišnadajál prijímal plody predošlých skutkov priam tak ako vôľu božiu, vieru v jednotu s bohom ako vieru v oddanosť bohu; ani mu na myseľ neprišlo, že je medzi nimi dáka jednota.