peternagy

Keď Krišnadajál skončil svoju pobožnosť, vykúpal sa a najedol, vkročil dnes po prvý raz po dlhom čase k Ánandamají, rozprestrel na dlážku vlastnú šáchorku a upäto si sadol, ako keby sa oddeľoval od všedtkého spojenia s okolitým svetom.
Ánandamají spustila: „Ty si máš svoje pokánia a vôbec sa nestaráš o rodinu, no ja div neumieram strachom o Goru.“
„Prečo, čoho sa obávaš?“
„Nemôžem ti to presne povedať. Obávam sa, že Gora nevydrží s hinduizmom, s ktorým si začal, a ak to pôjde tak ďalej, naostatok ho stihne dáke nešťastie. Vravela som ti už vtedy, aby si mu nedával bráhmanskú šnúru, lenže ty si ma nepočúvol. Smial si sa, že ak si dakto oblečie kus nite, tým ešte nič nezíska ani nestratí. Lenže teraz to už nie je šnúra. Ako ďaleko to chceš ešte hnať?“
„Hlaďmeže!“ rozčertil sa Krišnadajál. „Teda ja som všetkému vina! Ty si urobila chybu, hneď na začiatku. Ty si sa ho nechcela za nič na svete vzdať. A ja som bol vtedy zaslepený hlupák a nevedel som o viere a náboženstve vôbec nič. Keby sa to stalo teraz, už by som nič takého neurobil.“
Ánandamají odporovala: „Vrav si čo chceš, a ja jednako nemôžem uznať, že by som sa v dačom prehrešila voči bohu. Pamätáš sa predsa, čo všetko som robila, aby som mala syna; spravila som všetko, čo mi poradili, veď vieš, koľko talizmanov som nosila a koľko mantier prešepkala. Raz sa mi prisnilo, že obetujem bohu plný košík bielych kvetov, a znezrady vidím, že kvetiny sa stratili a na ich mieste sedí chlapček, biely ako tie kvety! Ach, ani ti to vysloviť neviem, aký to bol pohľad! Z očú mi vytryskli slzy; chcela som ho rýchle vziať do náručia, no vtom som sa zobudila. A ani nie o desať dní nato som dostala Goru; je to dar môjho boha, ako by som ho mohla dakomu vrátiť? Asi som v niektorom zo svojich minulých životov veľa vytrpela, keď som ho nosila v lone, a preto ma dnes volá matkou. Len si spomeň, ako sa k nám dostal. Dovôkola sa vraždilo a zabíjalo, mreli sme strachom o život, a keď sa vtedy o polnoci prišla k nám schovať tá Angličanka, nechcel si ju ani v dome nechať, tak si sa strachoval; musela som ťa oklamať a potajomky ju skryť v chlieve. A ešte tej noci porodila chlapca a umrela.
Ako by bola tá úbohá sirota zostala nažive, keby som sa o ňu nebola postarala? Čože ty! Ty si chcel dať chlapča misionárom. Lenže prečo by som im ho dávala. Vari sú to jeho rodičia, alebo mu azda oni zachránili život? Či to, ako som ho dostala, bolo menej, ako keby som ho bola sama porodila? Vrav si čo chceš, no pokiaľ mi to dieťa nevezme ten, kto mi ho dal, nenechám si ho ani za cenu života od nikoho zobrať!“
„To viem,“ odpovedal Krišnadajál. „Len si svojho Goru nechaj, nikdy som ti v tom predsa neprekáža. Ale keď som ho už raz predstavil ako nášho syna, spoločnosť by nám neodpustila, keby som mu nebol býval dal aj bráhmanskú šnúru. Musel som mu ju dať. A teraz nám prichodí uvážiť ešte dvoje. Podľa zákona má nárok na celý môj majetok Mahim, nuž teda…“
„Kto tu čo berie z tvojho majetku?“ prerušila ho žena. „Všetky peniaze, ktoré si zarobil, môžeš dať Mahimovi, Gora si z nich nevezme ani halier. Je to chlap a študovaný človek, sám si zarobí na živobytie; prečo by sa mal deliť o cudzie? Mne stačí, len keď bude žiť; iného majetku nepotrebujem.“
„Nie, nechcem, aby vyšiel celkom naprázdno, poručím mu statok; po čase môže vyniesť aj tisíc rupií ročne. Lenže teraz nám prichodí myslieť na Gorovu ženbu. Čo sa stalo dosiaľ, stalo sa, no teraz ho nemôžem oženiť ako hinda s bráhmankou, hocako ti to zle príde.“
„Ach, ach, vari sa domnievaš, že nemám nijaké svedomie, lebo nestriekam po celom svete vodu z Gangy a kravský trus! Prečo by som mala Goru oženiť s bráhmankou a prečo by mi to malo zle prísť?“
„Čože?“ povedal Krišnadajál v úžase. „Veď sama si bráhmanka!“
„Som, lenže nedbám už na svoje bráhmanstvo. Toť pri Mahimovej svadbe chceli sa so mnou príbuzní vadiť, že mám kresťanské mravy; radšej som sa držala v ústraní a vôbec som im neodpovedala. Celý svet ma nazýva kresťankou a vraví mi ešte všelijako ináč; ja všetko prijímam a odpovedám im: Vari kresťan nie je človek? Ak ste len vy takí urodzení a taí obľúbenci boží, prečo vás necháva tĺcť hlavou o zem raz pred Pahtanmi, raz zasa pred Mughalmi i pred kresťanmi?“
„To je dlhá história,“ odsekol Krišnadajál. „Tomu vy ženy nemôžete porozumieť. Ale uznávaš predsa, že je tu spoločnosť, a tú musíš rešpektovať.“
„Mne netreba nič uznávať. Uznávam len to, že keď už som Goru vychovala ako vlastného syna, a teraz by som sa nič po nič začala tváriť ako pravoverná, nezhodovalo by sa to s vierou, nech by už spoločnosť hovorila na to čokoľvek. Len z bázne pred touto vierou som nikdy nič netajila; dávam každému najavo, čo mi je ľahostajné, a mlčky znášam nenávisť všetkých. Len jedno jediné som zatajila a žijem preto v ustavičnej hrôze, čo mi za to boh urobí. Pozri, možnože by sme mali Gorovi všetko povedať. Potom nech sa stane, čo sa stať má!“
Krišnadajál sa vyľakal: „Nie, nie, pokým som nažive, nesmie k tomu dôjsť. Poznáš predsa Goru. Nemožno ani len tušiť, čo vykoná, keď sa to dozvie. V spoločnosti by z toho bol veľký škandál. A nielen to; ťažko povedať, ako by to prijala vláda. Hoci jeho otec padol a matka tiež zomrela, mali sme všetko oznámiť úradom, keď sa povstanie utíšilo. Keby teraz kvôli tomu skrsli zmätky, bolo by po mojich pobožnostiach a ktovie, aké nešťastie by nás ešte stihlo!“
Ánandamají mlčala. Po chvíli Krišnadajál pokračoval: „Prišiel som na dačo, ako to zariadiť s Gorovou svadbou. Pareš Bhattáčárja bol kedysi mojím spolužiakom. Žije teraz s penziou školského inšpektora tu v Kalkate. Je to horlivý prívrženec Bráhmasamádže. Má vraj doma veľa dcér. Keby sme ta Goru dostali, mohla by mu daktorá padnúť do oka. A potom nech sa stane vôľa božia!“
„Cože to vravíš? Gora že by mal chodiť k bráhmoistom? Tie časy sa už dávno pominuli.“
Tu vošiel do izby sám Gora a zaburácal ako hrom: „Mamka…“ Keď videl, že tu sedí Krišnadajál, trochu sa začudoval. Ánandamají rýchle vstala, podišla ku Gorovi a s láskyplným pohľadom sa spýtala: „Čo je synak, čo chceš?“
„Nič zvláštneho, to má čas,“ odpovedal Gora a dal sa na ústup.
„Počkaj,“ zastavil ho Krišnadajál. „Chcem ti čosi povedať. Do Kalkaty prišiel nedávno jeden môj priateľ, bráhmoista; býva v Hedotale.“
„Azda nie Parešbábu?“ vyhŕkol Gora.
„Skade ho poznáš?“
„Binaj býva blízo nich, rozprával mi o ňom.“
„Želal by som si, aby si k nemu zašiel a zistil mi, ako sa má.“
Gora sa na chvíľu zamyslel a potom povedal energicky: „Dobre, zájdem ta zajtra.“
ÁAnandamají to ohromilo.
No Gora sa hneď opravil: „Nie, zajtra to nebude možné.“
„Prečo?“ spýtal sa Krišnadajál.
„Zajtra musím ísť do Tribení.“
„Do Tribení?“ začudoval sa otec.
„Áno, veď je slávnostný kúpeľ pri zatmení slnca.“
„Udivuješ ma Gora,“ zamiešala sa do rozhovoru Ánandamají. „Ak sa chceš ísť kúpať, máš predsa Gangu v Kalkate. Ako by si sa nemohol vykúpať inde než v Tribení – chceš prekonť všetkých ostatných?“
Jeho zámer ísť sa kúpať do Tribení mal svoju príčinu; vedel, že tam bude veľa pútnikov. A Gorovi sa žiadalo pripojiť k drobným ľuďom, pohrúžiť sa do veľkého prúdu a pocítiť vo vlastnom srdci tlkot srdca vlasti. Kdekoľvek mal čo i najmenšiu príležitosť, usiloval sa Gora energicky odhodiť všetky svoje pochybnosti a všetko myšlienkové zaťaženie, zostúpiť na jednu rovinu s indickým ľudom a povedať všetkým: „Som váš a vy ste moji!“