peternagy

Dnes v noci som sa dozvedela, že si: taký drobný život z ničoho. Ležala som v tme s otvorenými očami, a v tej tme do mňa zrazu preblesla istota: Áno, si. Bolo to akoby ma zasiahla strela z pušky. Na chvíľu sa mi zastavilo srdce, a potom, keď sa ozvali prvé tupé údery, to už boli priam strely z dela a cítila som, že padám do studne, kde je všetko neisté a desivé. Teraz som tu zavretá v obavách, vlasy a tvár mám spotené rovnako ako myšlienky. Strácam sa v týchto obavách. Skús mi porozumieť: nebojím sa iných, ani sa o nich nestarám. Nebojím sa ani Boha. V Boha neverím. Nebojím sa bolesti, znesiem ju.
Bojím sa teba, tej náhody, ktorá ťa vytrhla z ničoho a pripútala k mojej maternici. Nikdy som nebola tak naozaj pripravená na tvoj príchod, hoci som ťa vždy veľmi čakala. Opakovane som si kládla v duchu hroznú otázku: čo keď vôbec nemáš chuť narodiť sa? Čo bude, ak mi raz vyhodíš na oči: „Kto Ťa žiadal, aby si ma priviedla na svet, prečo si mi to urobila, prečo?“
Život nie je ľahký dieťa moje. Denne sa opakujúca vojna, chvíle radosti sú len epizódy v zátvorkách a treba za ne draho zaplatiť. Odkiaľ môžem vedieť, či by nebolo správne odhodiť ťa od seba, ako mám uhádnuť, či nechceš radšej ticho? Čo to táram, veď vlastne ani nevieš prehovoriť. Ten zárodok života, ktorým zatiaľ si, je na začiatku svojej cesty, zatiaľ nie si viac ako náhodný zhluk niekoľkých buniek. Život, skôr možnosť života. A predsa a vlastne práve preto by si mi mohol byť nápomocným v tom, aby si vyslal signál, čo vlastne chceš.
Moja matka tvrdí, že ma priviedla na svet, lebo som k nej prehovorila.
Zo začiatku ma nechcela, môj život sa začal omylom, alebo chvíľkou nepozornosti. A aby som sa nenarodila, každý večer si nasypala do pohára vody nejaký prášok. Potom to so slzami vypila. A robila to dovtedy, kým som sa raz večer neozvala, takým malým kopancom. Práve si dvíhala k ústam ten pohár. Okamžite ten hnus vyliala. O niekoľko mesiacov súc čerstvo na svete som triumfálne kopala nožičkami. Či to bolo dobré, alebo zlé, neviem. Keď som šťastná, tak si myslím, že to bolo dobré, keď som zúfalá, tak si myslím, že to bolo zlé. Ale cítim, že by som ľutovala, keby som sa nenarodila, veď nič nie je horšie od ničoty. Opakujem: nebojím sa bolesti. S bolesťou sme sa narodili, rastie s nami, prijali sme ju ako fakt, že máme dve ruky a dve nohy. A nebojím sa ani smrti, veď keď niekto umrie, tak to znamená, že sa raz narodil, vystúpil z ničoho. Práve toho sa bojím, tej ničoty, toho, aby som povedala že nie som ,a je jedno, či to je omylom, náhodou, alebo nepozornosťou.
Mnoho žien si kladie otázku: prečo by som mala priviesť na svet dieťa? Aby hladovalo, mrzlo, aby ho zradili alebo urazili, aby umrelo v nejakej nezmyselnej vojne, prípadne ho skolila zákerná choroba? Akoby neverili tomu, že hladný sa môže nasýtiť, uzimený sa môže zohriať, a do vienka môžeme dostať aj vernosť a úctu, môžeme sa dožiť vysokého veku a bojovať proti vojne a chorobám. Možno majú pravdu. Mať radšej prázdnotu ako utrpenie? Ja aj v čase porážok, sklamaní a pochybností viem, že utrpenie je viac ako ničota. Keď to uplatním na život, na to či sa narodiť alebo nie, tak musím nahlas zvolať, že narodiť sa je lepšie, ako sa nenarodiť.
Neviem či je správne, že Ťa trápim takýmito otázkami. Môže to vyzerať tak, že Ťa porodím preto, lebo pre mňa je to takto lepšie a hotovo. Keby som sa na to dívala len hľadiska toho, čo je dobré pre mňa, tak by som sa tomu v duchu toľko nevenovala, veď ja Ťa vlastne ani nepotrebujem.
Nekopeš, nevysielaš žiadny signál, ako by si aj mohol, veď si u mňa len krátko. Keby som teraz išla k lekárovi, tak by sa mi asi vysmial. Už som sa však rozhodla: narodíš sa. K tomuto rozhodnutiu som dospela pri pohľade na tvoju fotografiu, teda nie celkom tvoju, na tej snímke je jedno trojtýždňové embryo. Pri jej prezeraní ma opustili všetky obavy. Bol si ako tajuplný kvet, ako priezračná orchidea. Hore čosi ako hlava s dvomi hrčkami z ktorých bude mozoček. Poniže malá dierka, z nej budú ústočká. Text k fotografii hovorí, že v tomto veku si prakticky neviditeľný, nemáš ani tri milimetre. Ale už na tebe rastú dve bodky, budúce oči, už sa začínajú vyvíjať niektoré orgány. Srdce máš údajne už takmer vyvinuté a v pomere k celému telu je deväťkrát väčšie ako to moje. Od tvojho osemnásteho dňa prečerpáva krv, ako by som Ťa mohla odvrhnúť? Vari záleží na tom, že to bola náhoda či nepozornosť? Možno aj svet, v ktorom žijeme vznikol náhodou a omylom.
Sú ľudia, ktorí tvrdia, že na počiatku nebolo iné ako veľký pokoj, ohromné, nehybné ticho, potom vyskočila iskra, niečo sa pretrhlo a zrazu tu bolo niečo, čo tu doteraz nebolo. Prvú trhlinu alebo zlom nasledovali ďalšie: čoraz nečakanejšie a nezmyselnejšie, čoraz menej si boli načistom s dôsledkami. A tým dôsledkom bolo, že povstala bunka, možno náhodou, omylom a začala sa množiť, milión, miliardkrát sa rozmnožila až sa narodili stromy, ryby a ľudia. Myslíš, že si niekto pred tým treskom a bunkou lámal hlavu nad tým, čo z toho bude? Položil si niekto otázku, či to bude dobré alebo nie? Rozmýšľal niekto nad nasledujúcim hladom, zimou, nešťastiami? Ja to považujem za vylúčené. Aj keď ten niekto možno bol, nejaký Boh presahujúci čas a priestor, nejaký začiatok začiatkov, obávam sa, že sa veľmi nestaral o to, čo je dobré a čo zlé. Všetko sa stalo preto, lebo sa to mohlo stať a teda sa aj stať muselo. Uplatnilo sa násilie, jediné zákonné násilie. Platí to aj na teba, preberám za teba zodpovednosť.
Robím to nesebecky dieťa moje: prisahám, že nie je radosť ťa priviesť na svet. Netúžim po tom, aby som s veľkým bruchom chodila po ulici, aby som ťa kojila, prebaľovala, učila rozprávať. Som žena, ktorá má svoje poslanie a záujmy, môžem sa venovať toľkým veciam, vôbec ťa nepotrebujem. A predsa ťa ďalej nosím, či sa ti to už páči, alebo nie. Takisto ťa nútim k životu ako nútili mojich rodičov, starých rodičov, atakďalej až po prvého človeka, ktorý rodil, či sa to už tomu potomstvu páčilo alebo nie. Keby tomu prvému človeku umožnili, aby si vybral, asi by sa zdesil a povedal nie, nechcem sa narodiť. Ale nikto sa ho nepýtal na názor, tak sa teda narodil, žil a umrel, medzitým priviedol na svet ďalšieho človeka, ktorému nedal možnosť voľby a takto to už ide milióny rokov: pri každej
príležitosti je páchané násilie, bez toho by sme však neexistovali.
Maj odvahu dieťa moje. Myslíš, že semeno stromu nepotrebuje odvahu keď prevŕtava zem a začne klíčiť? Silnejší vietor ho môže vytrhnúť, neopatrná noha zašliapnuť. A predsa klíči, drží sa a rastie a potom rozhadzuje okolo seba ďalšie semená. Nakoniec sa premení na les. Ak sa ma raz spýtaš, prečo som ťa priviedla na svet, tak dostaneš túto odpoveď: Robila som to, čo robia stromy už milióny rokov a verila som že konám správne.
Dôležité je, aby človek nemenil mienku hovoriac, že ľudské bytosti predsa nie sú stromy, že ľudské utrpenie je oveľa väčšie ako utrpenie stromu, pretože má vedomie. Z nás sa nikto nechce stať lesom, nie z každého semena vyrastie strom, dokonca väčšina semien zahynie. Obrat v mysli je možný, naša logika je plná protirečení. Keď si niečo uvedomíš, tak hneď vidíš aj druhú stranu mince, môže sa stať, že tá druhá strana platí takisto. Aj tieto moje argumenty možno obrátiť. No prosím, už som sa sama nejako zamotala, zneistela. Možno preto, lebo okrem teba nemám nikoho, s kým by som sa podelila o myšlienky. Som žena, ktorá si zvolila samostatnosť. Tvoj otec nie je pri mne, neklesám preto na duchu, hoci sa občas nevdojak pozriem na dvere, ktorými ma tak rázne opustil, ako keby sme si už nemali čo povedať a ja som sa ho vôbec nesnažila zadržať.

Vzala som ťa k lekárovi. Nie že by som chcela mať istotu, skôr som tam išla pre rady. Ale lekár len krútil hlavou a povedal mi, že som netrpezlivá, teraz sa ešte nemôže vyjadriť, nech prídem o dva týždne. A že nech počítam s možnosťou, že si iba výplodom mojej fantázie. V poriadku,prídem, ale len preto, aby som mu ukázala aký je analfabet, že celá jeho veda nestojí za toľko, ako môj vnútorný hlas. Veď ako môže pochopiť muž jednu ženu, ktorá vie, že je tehotná? Muži nezvyknú otehotnieť. Tu ma napadá otázka, je to podľa teba výhoda či skôr nevýhoda? Doteraz som si myslela, že je to výhoda, nejaký bonus. Teraz to už cítim ako hendikep, ochudobnenie. Je v tom niečo povznášajúce, že človek môže prijať do svojho tela niekoho iného, že sa môže cítiť za dvoch. Niekedy mám z toho priam víťaznú náladu, vtedy pominú obavy, nestarám sa o bolesť, ktorá ma neminie, o obetovanie kariéry, o svoju slobodu.
Budeš mužom alebo ženou? Bola by som rada keby si bol ženou aby si raz pocítil to, čo prežívam teraz ja. Vôbec nesúhlasím so svojou matkou, podľa ktorej narodiť sa ženou je hotová pohroma. Keď je moja matka kvôli niečomu znechutená alebo smutná, tak hovorieva: „Prečo som sa nenarodila ako muž?“
Viem: tento svet vytvorili muži sami pre seba. Legendy vysvetľujúce jeho vznik tiež vymysleli oni a tam je prvým človekom nie žena, ale muž ktorého volali Adam. Eva prichádza neskôr, aj to len preto, aby toho muža zabávala a potom spravila nejaký prúser. Na freskách a iných maľbách je Boh starý, bradatý muž, ani len náhodou nie nejaká šedivá starenka. Aj hrdinovia sú muži, počnúc Prometeom ktorý vynašiel oheň, cez Ikara, ktorý skúsil lietať, až po Krista, ktorého považujú za syna Otca, ako keby tá žena, čo ho priviedla na svet bola iba obyčajná liaháreň alebo dojka. Napriek tomu, skôr práve preto je také zázračné byť ženou. Je to dobrodružstvo vyžadujúce odvahu, boj ktorého sa nemôžeme nasýtiť. Keď sa narodíš ako žena, tak budeš stáť pred nejednou úlohou. Najprv musíš pochopiť, že hriech sa nezačal vtedy, keď Eva odtrhla to jablko. V ten deň sa zrodila ohromná cnosť, ktorej hovoria samostatnosť, či slobodná vôľa. Ďalej musíš dokázať, že v tvojom foremnom, okrúhlom tele prebýva vedomie a žiada si byť rešpektované. Byť matkou nie je remeslo, ani povinnosť, jednoducho to je len jedno právo z mnohých. Je to vyčerpávajúci boj, v ktorom často prehráš. Nikdy však neklesaj na duchu! Bojovať je oveľa krajšie ako vyhrávať, cestovať je zábavnejšie ako dôjsť do cieľa. Keď prídeš niekam alebo vyhráš, pocítiš prázdnotu. Aby si ju vyplnila, znovu sa vydáš na cestu, vytýčiš si nové ciele. Áno, dúfam že budeš žena a nikdy nepovieš to, čo vravievala moja matka. Ani ja som to nikdy nepovedala.
Samozrejme, budem rada aj tomu, keď sa narodíš ako chlapec. Vyhneš sa tým mnohým príkoriam, poníženiam, zneužívaniam. Nebudeš sa musieť obávať, že ťa niekde v tmavej ulici niekto znásilní. Nebudeš musieť byť ani pekný, aby ťa prijali na prvý pohľad, svoj rozum nemusíš maskovať krásou. Vyspíš sa s kým sa ti zažiada, nikto ti za to nebude robiť výčitky a nebudeš musieť do omrzenia počúvať, že hriech sa zrodil vtedy, keď si odtrhol jedno jablko. Nebudeš musieť toľko presviedčať, môžeš sa postaviť proti čomukoľvek, nevysmejú sa ti, môžeš mať rád koho chceš a nikto sa nepohorší, keď to nebude celkom kóšer. Samozrejme, otroctvá a nespravodlivosť čakajú aj na teba, život muža tiež nie je prechádzka ružovou záhradou. Keďže máš silnejšie svaly, budú od teba žiadať, aby si vliekol ťažšie bremená, aby si sa niekedy pod aj nimi zlomil. Keď vyroníš slzy, vysmejú sa ti, ba dokonca aj vtedy, keď zatúžiš po troche nehy a krehkosti. A len preto, že máš vtáka, dve ruky a dve nohy ti rozkážu aby si zabíjal alebo sa dal zabiť v nejakej vojne, prinútia ťa na spoluprácu v tyranstve zbraní. Napriek tomu, alebo práve preto: byť mužom je práve také krásne poslanie a dobrodružstvo, v ktorom sa nikdy nesklameš. Aspoň dúfam, lebo keď sa narodíš ako muž, verím že budeš takým chlapom, o akom sa mi vždy snívalo. Súcitný so slabými a nekompromisný voči násiliu, šľachetný k tým ktorí ťa majú radi a vzdorovitý k tým, čo by ťa chceli sputnávať. A verím, že nebudeš hlásať, že Kristus bol synom otca a ducha svätého a nie tej ženy, čo ho priviedla na svet.
Synček môj, chcem aby si pochopil, že byť mužom neznamená len cikať postojačky, znamená to byť človekom. Človek to znie hrdo, povedal raz jeden mysliteľ, ale všimni si, že to neoddeľuje muža od ženy, ten rozdiel je veľmi malý, údajne len tri promile, prakticky sa to celý ten rozdiel obmedzuje len na to, či je niekto schopný rodiť alebo nie.
Srdce, rozum, postoj a charakter nemajú pohlavie, to som nevymyslela ja. Keď budeš mať srdce a svedomie, budem posledná v rade tých, čo by ti chceli diktovať čo máš robiť, ako žiť, čo si máš myslieť. Nebudem žiadať od teba nič iné len takú maličkosť, aby si dobre využil ten zázrak, že si sa narodil a aby si mal odvahu nebyť zbabelým. Lebo zbabelosť, táto príšera, je tým najväčším zlom na tomto svete. Denne na nás tá hnusná obluda číha a je len veľmi málo ľudí, ktorý jej dokážu vzdorovať. A to v mene zdravého rozumu, pragmatizmu, životnému cieľu či z knižiek prevzatého presvedčenia. Tí, čo sa v kritických chvíľach správajú zbabelo sa potom stávajú beztvárnymi niktošmi, bezduchými členmi tej povestnej väčšiny, z ktorej mi je často na zvracanie. Už to, že sme prišli na svet, prináša so sebou nebezpečenstvo, že to raz oľutujeme.
Možno s týmito úvahami prichádzam predčasne, možno by som ti nemala rozprávať o zlých a škaredých veciach sveta, na ktorý si ešte len zaklopal, možno by som ti mala radšej rozprávať o čistom, nádhernom svete, ktorý je ako mäkký koberec, ktorým môžeš bez újmy pohodlne prejsť aj naboso. Je to však hrboľatá a tŕnistá cesta synček môj, treba po nej chodiť v hrubých čižmách. A to nie je všetko, keď si dávaš pozor na nohy, vždy sa nájde niekto, kto na teba z tej cesty zodvihne kameň, aby ti ho hodil o hlavu.
Dobre teda, na dnes končím, syn či dcéra moja. Pochopila si túto lekciu? Ktovie, čo by povedali ľudia, keby ma počuli, zrejme by si pomysleli, že som bláznivá alebo jednoducho krutá.
Pozrela som si tvoju ďalšiu fotografiu: v piatom týždni meriaš ledva centimeter. Veľmi sa meníš. Už nie si ten tajuplný kvet, už si ako larva, či skôr rybička, ktorej sa začínajú rysovať plutvy. Štyri plutvy, ktoré sa premenia na ruky a nohy. Oči máš ako dve drobné bodky, tam dole máš taký malý chvostík. Podľa odborného popisu v tomto štádiu tvojho vývoja je nemožné rozoznať ťa od embrya ľubovoľného cicavca. Keby si bol mačkou, vyzeral by si približne rovnako. Samozrejme, veď ešte nemáš tvár, ani mozog. Ja ti tu rozprávam, ale ty o tom ani nevieš, obklopuje ťa tma, a ani si to neuvedomuješ, veď ešte nie si. Mohla by som ťa zo seba vytrhnúť, nikdy by si sa o tom nedozvedel. A nemal by si nikdy možnosť dozvedieť sa, či som ti tým urobila dobre alebo nie.
Prepáč mi, včera som mala veľmi zlú náladu. To čo som ti povedala o tom vytrhnutí boli len také prázdne reči. Niekoho to môže prekvapiť, svoje rozhodnutie som však nezmenila, napriek tomu, že ma k tomu navádzali.
Hovorila som s tvojim otcom, povedala som mu, že si. Do telefónu, pretože teraz je ďaleko. Z toho čo som mohla takto na diaľku vycítiť to vyzerá tak, že sa tej správe ani veľmi nepotešil. Najprv bolo hlboké ticho, akoby sa prerušilo spojenie. Potom sa ozval takmer koktavý a zachrípnutý hlas: „Koľko k tomu potrebuješ?“ Bez toho aby som pochopila zmysel tej otázky som odpovedala, že deväť, vlastne už iba necelých osem. Zdá sa, že ani on ma celkom nepochopil, lebo sa spýtal: „Čoho?“ „No predsa mesiacov, znela moja odpoveď, nevyzeráš predsa na to, že by si bol z biológie úplne jalový.“
Predošlý zachrípnutý hlas sa zmenil na ostrý tón.
„Myslel som, koľko peňazí?“
„Akých peňazí, o čom to hovoríš?“
„No predsa aby si sa toho zbavila!“
Otrasné, ako keby si bol len nejaký batoh. Keď som mu jasne vysvetlila aké mám s tebou úmysly, tak sa pustil do dlhého vysvetľovania, v ktorom sa striedali dobré rady a prosby, sľuby aj hrozby.
„Mysli na svoju kariéru, je to od teba veľká nezodpovednosť, raz to oľutuješ, a vôbec, čo na to povedia ľudia?“
Ten telefonát ho mohol stáť celý majetok, tak mu treba. Spojovateľka sa občas nesmelo spýtala, či ešte hovoríme. Ja som sa len usmievala, trochu som sa na tom celom aj zabávala. Menej zábavné bolo, keď posmelený mojim mlčaním povedal, že výdavky by sme si mohli podeliť, veď koniec koncov v tom hriechu lietame obaja. Zrazu sa ma zmocnil odpor, hanbila som sa aj za neho. Zložila som mysliac na to, že som ho ešte nedávno mala rada.
Ľúbila som ho? Mi dvaja sa budeme musieť o tom pozhovárať a vyjasniť si, ako to je a bolo medzi nami s tou vecou, ktorej sa hovorí láska. Aby som bola úprimná, nie je mi celkom jasné čo to je tá láska, čo je pravý obsah tohto frekventovaného slova, ktoré sa na nás valí zo všetkých strán, z pesničiek, básní, kázní… Mám také hrozné podozrenie, že je to jeden obrovský humbug, ktorý si ľudia vymysleli len preto, aby sa mohli niečím zamestnať. O láske hovoria kňazi, plagáty, básnici, politici, každý kto miluje alebo si to aspoň o sebe myslí, o láske hovoria ako o zázračnom prostriedku, ktorý priam šibnutím prútika zruší všetky nešťastia, tým však len zrania, zradia a zabijú každú dušu a telo.
Nemám rada slová mám ťa rád, ľúbim ťa, milujem ťa. Mám rada prechádzky, rada jem, rada si dám dobrú cigaretku, milujem slobodu, mám rada svojich priateľov, rodičov, svojho zatiaľ nenarodeného syna. To slovo však vyslovujem nerada a zriedka. Nekladiem si otázku ako sa volá to, čo mi občas pomúti hlavu a dušu a iní tomu hovoria láska. Nerozmýšľam v týchto pojmoch ani vo vzťahu k tebe. Vezmime si napríklad tvojho otca, čím viac naňho myslím, tým viac mi začína byť jasné, že tak naozaj som ho nemala rada nikdy. Obdivovala som ho, túžila som po ňom, vážim si ho, ale nemala som ho rada tak naozaj . Podobne to bolo s jeho predchodcami, s tými pokusmi, ktoré boli dobré akurát tak na vytriezvenie. Boli to moje zlyhania? Na niečo to predsa len bolo dobré, uvedomila som si totiž, že nič tak neohrozuje slobodu, ako toto zvláštne a pochabé nadšenie. Niet toho povrazu, reťaze či mreže, ktorá by nás odsúdila k beznádejnejšej nečinnosti a ponižujúcejšiemu otroctvu. Beda ti, keď sa v mene tohto nadšenia oddáš niekomu, lebo tým sa zriekneš samého seba, svojich práv, svojej dôstojnosti, teda svojej slobody. Ako mačka vo vode sa budeš zmetať v snahe dostať sa k neexistujúcemu brehu zvanom „Milujem a som Milovaný“, potom však skončíš vysmiaty a zbavený ilúzií. V lepšom prípade si položíš otázku: čo ma viedlo k tomu aby som skákal do tej vody, nespokojnosť so sebou, alebo nádej, že v tom druhom nájdem niečo, čo mi chýba? Alebo ťa k tomu viedla samota, strach z ticha, potreba aby si mal niekoho a patril niekomu?
Podľa niektorých ľudí je možno predošlé slová prijať za približnú definíciu lásky. Mne sa zdá, že je to o niečo menej, je to istý druh hladu, utíšiš ho, potom však nasleduje kŕč, napína to k zvracaniu. A predsa musí byť niekde niečo, čo ma nasmeruje k tomu, aby som pochopila význam toho zbožňovaného a preklínaného slova láska, čo mi ozrejmí, že áno, láska existuje, veď po nej tak zúfalo túžim. Tento môj nedostatok, táto túžba mi pripomína slová mojej mamky, ktorá hovorievala, že láska je to, čo cíti matka k svojmu dieťaťu keď ho vezme do náručia a cíti, aké je to dieťatko opustené, nemohúce a bezbranné. Pokým je to dieťa takto odkázané na dospelých, tak aspoň neubližuje nikomu a nikoho ani neoklame. Ja ťa ozaj nepodceňujem a nepovažujem ťa za úplne bezbranného, možno si to práve ty, kto mi odpovie na tú otázku, hoci ma zatiaľ iba okrádaš o samu seba, o moju krv, vzduch. Nevyčítam ti to však, takto to je, bolo a má byť už od nepamäti.
Taký drobný signál som od teba predsa len pocítila. Vieš, odlúčení zaľúbenci sa často utešujú fotografiami. A ja tvoje fotky nosím so sebou, už je z toho tak trochu moja mánia. Často si ich prezerám, počítam dni a vyberám tú aktuálnu. Pozri, napríklad tu si šesťtýždňový a aký si už zlatučký!. Nie si už larva ani ryba, už si celkom foremný, hotové stvorenie s veľkou ružovou a holou hlavou. Už sa dá vytušiť aj chrbtica, aj údy sú výraznejšie, nie sú to už plutvy, ale krídla. Rastú ti krídla! Ako rada by som ťa pohladkala! A povedz, chutí ti život v tom vajíčku? Lebo podľa fotky sa vznášaš v takom priehľadnom vajíčku, pripomína mi to sklenené gule, do ktorých sa dávajú ruže, len miesto ruže si v mojom vajíčku ty. Odtiaľ vedie nejaká nitka do bielej gule s modrinami a stopami krvi. Vyzerá to ako zemeguľa z veľkej vzdialenosti. Je to také dôsledné a logické, ako teda môže niekto tvrdiť, že človek je len náhodným dielom prírody?
Lekár mi povedal, aby som prišla o šesť týždňov, pripadá to práve na zajtra. Som trochu nekľudná, chvíľami sa však vo mne zapáli plamienok radostného očakávania.
Keď ten lekár zdvihol zo stola papier, slávnostným a veselým hlasom mi povedal: „Gratulujem, pani.“ Hneď som ho opravila: „Slečna.“ Akoby som mu dala facku, hneď z neho zvädlo všetko slávnostné, veselé, a s predstieranou ľahostajnosťou sa zmohol len na „aha, teda tak.“ Potom chytil pero a prepísal tú pani na slečnu. V chladivo bielej miestnosti mi potom chladivo bielo oblečená Medicína oficiálne oznámila, že si. Vôbec ma to neprekvapilo, veď ja som to vedela už nejaký ten čas. Ohúrilo ma však, aký dôležitý je v tom môj rodinný stav, keď to tak rýchlo opravil. Priam ako keby sa objavili tiene nejakých budúcich ťažkostí. Ani v tom nebolo nič srdečné, keď mi kázal vyzliecť sa a ľahnúť si. Spolu s asistentkou sa správali tak, ako keby som im bola zrazu nesympatická. Nepozreli sa mi do očí, medzi sebou si však vymieňali významné pohľady. Sestrička na mňa zručala, že prečo si neroztiahnem nohy a neopriem ich o operadlo. S odporom mi zdvihla nohu so slovami „sem, sem a nehýbte sa!“. Pripadala som si smiešna a tuctová. Lekárovi som však bola vďačná, keď mi prikryl brucho nejakým uterákom. To najlepšie však nasledovalo potom. Natiahol si gumenné rukavice a jedným prstom do mňa hrubo vnikol. Kutral sa, pritlačil, znovu kutral, každý jeho pohyb ma bolel, už som sa začala báť, že ide po tebe, že ťa chce rozmliaždiť, lebo nie som vydatá. Nakoniec vytiahol prst a povedal: „Všetko je v poriadku, všetko je normálne.“ A dal mi aj rady, tehotenstvo vraj nie je choroba, ale celkom prirodzený stav, môžem kľudne viesť aj naďalej taký život ako doteraz. A že je dôležité, aby som nefajčila veľa, nech sa príliš nenamáham, neumývam vo veľmi studenej vode a nech sa nesnažím vyriešiť svoju situáciu nejakým hriešnym spôsobom. „Ako mám tomu rozumieť?“ , spýtala som sa hneď z voleja. Načo on: „Zákon to zakazuje, nezabúdajte na to!“ Aby dodal svojim slovám väčšiu váhu, predpísal mi nejaký liek a prikázal mi, aby som sa pravidelne v dvojtýždňových intervaloch prišla ukázať. Hovoril monotónne, bez náznaku úsmevu a nakoniec ma poslal do pokladne vybaviť účet. Sestrička ani neodzdravila, ale keď zatvárala za mnou dvere, tak sa mi zdalo, že s utajovaným úsmevom pokývala hlavou.
Obávam sa synček môj, že si budeš musieť zvyknúť na podobné veci. Vo svete, do ktorého sa hodláš vstúpiť, platia občas divné a ťažko pochopiteľné pravidlá a zvyky. Napríklad slobodné ženy, ktoré čakajú dieťa, nie sú celkom rovnocenné s takzvanými zákonnými budúcimi mamičkami. Považujú ich za nezodpovedné indivíduá, v lepšom prípade za čudáčky alebo trafené hrdinky. Napríklad lekárnik u ktorého som kupovala ten liek, ma pozná dobre a vie že nemám manžela. Keď som mu podala recept, tak najprv zvraštil obočie a potom sa na mňa nenápadne, ale zvláštnym spôsobom podíval. Kúpila som ten liek, nejaký Lautín a so zmiešanými pocitmi som sa cestou do redakcie zastavila u svojho krajčíra. Čo chvíľa tu bude zima a budem potrebovať trochu širší kabát. Ten krajčír si najprv dal do úst za menšiu hrsť špendlíkov, potom vzal do rúk centimeter a veselo si pohvizdujúc mi začal brať miery. Keď som mu pri premeriavaní pásu povedala, aby ten kabát ušil trochu širší, veď momentálne som prechodne tak trochu tehotná a onedlho to bude na mne vidieť, tak mu poskočil ohryzok, až som sa zľakla, že prehltne tie špendlíky. On však otvoril ústa a tie špendlíky mu pekne jeden po druhom popadali na podlahu, až tak zacinkalo, rovnako to dopadlo aj s centimetrom, celkom pekne sa zvinul a priam nežne tie špendlíky prikryl. Mrzelo ma, že som ho nechtiac s takou maličkosťou ako je budúce bambinko (?) priviedla do takých rozpakov.
Nakoniec som sa dostala k svojmu zamestnávateľovi. Či sa mi to páči alebo nie, on je tým človekom, ktorý kupuje moju prácu a platí za ňu celkom dobre. Nebolo by teda odo mňa korektné, keby som ho včas neinformovala, že o nejaký ten čas nebudem môcť pracovať, lebo čakám dieťa. Zasekol sa mu dych, potom sa vzchopil a trochu koktavo sa pustil do výkladu, akože že si veľmi váži moje rozhodnutie, ba čo viac, priam ma preto obdivuje a považuje ma za veľmi odvážnu, ale bolo by predsa len dobre, keby som to zatiaľ nevytrubovala do sveta. „Viete, my ľudia s určitým postavením si takéto veci povieme medzi sebou, ale sú ľudia ktorí by také záležitosti nepochopili. Veď si to ešte môžete rozmyslieť, všakáno?“ A potom viackrát zdôrazňoval, že mám ešte takmer tri mesiace času na rozmyslenie a svedčilo by o veľkej múdrosti, keby som sa tak rozhodla, veď kariéra sa mi tak pekne rozbehla, prečo by sme mali ten jej vzlet pribrzdiť kvôli takej sentimentálnej záležitosti. Tu sa nejedná o to, že na niekoľko mesiacov či rokov preruším prácu, ale najmä o to, že celý môj život sa výrazne zmení. Už nebudem môcť disponovať sebou vždy a všade. A nech nezabúdam, že za svoj úspešný postup vďačím aj tomu, že pre vydavateľstvo som kedykoľvek k dispozícii. A ešte niečo, vraj majú pre mňa viac pekných ponúk a plánov. Keď si to teda rozmyslím, nech mu to hneď oznámim, dokonca mi sľúbil pomoc. Ten sľub ma vcelku potešil, bolo to asi jediné pozitívum celého rozhovoru.
Večer sa mi znovu ozval tvoj otec. S chvejúcim sa hlasom sa vypytoval, či to už mám potvrdené od lekára. A po druhýkrát sa spýtal, kedy tú „záležitosť“ dám do poriadku. Najprv som sa zasmiala, veď on ťa vlastne od tej radosti už pokrstil, meno ti dal. „Záležitosť“ nie je práve najkrajšie meno, preto ťa radšej budem volať volať Giuseppe alebo Oriana, vymýšľať mená viem aj ja. Za pár sekúnd som sa však z toho šoku spamätala a tak som to slúchadlo predčasne zložila. Prečo je to tak, že keď otehotnie vydatá žena, tak ju každý oslavuje, obdivuje, vyberajú jej tašky z rúk, prosia ju aby sa nenamáhala, neznepokojovala. „Drahá pani, aké je to krásne, blahoželám, sadnite si, odpočinte si.“ Pri mne však len nemo stoja alebo spomínajú akúsi interupciu. Že by sa dohovorili, sprisahali proti nám, len aby aby nás oddelili? Sú chvíle, keď som nekľudná a zmietam sa v neistote: vyhráme my alebo oni? Možno je to len kvôli tomu telefonátu. Prebudil vo mne spomienky na bolesti a ublíženia, ktoré som považovala už za zabudnuté. Dávne záležitosti pochádzajúce z akýchsi strašidiel, ktoré pripomínajú, že láska je vlastne jeden veľký podvod. Rany sa zahoja, jazvy sú ledva viditeľné, stačí však jeden hovor a tie rany cítiť znovu ako zlomené kosti pri zmene počasia. Celým tvojím vesmírom dieťa moje, je zatiaľ to malé vajíčko, v ktorom sa už sedem týždňov vznášaš akoby v beztiažovom stave. Obklopuje ťa mierne slaná tekutina, vraj neutralizuje gravitáciu a chráni ťa od účinkov mojich pohybov. Zároveň ťa tá tekutina aj živí, ešte pred niekoľkými dňami to bol jediný zdroj tvojej obživy. Potom došlo k veľmi zložitému a priam nepochopiteľnému procesu: časť kvapaliny si vypil, časť vstrebal a nejakú časť vylúčil. Niekoľko dní ťa však už však živím cez pupočnú šnúru ja. No nie je to zázrak? Veľa sa toho udialo s tebou za posledné dni, obdivujem ťa za to a som šťastná, keď na to pomyslím. Počet tvojich krviniek sa náhle poriadne zväčšil a dialo sa to závratnou rýchlosťou, už sú viditeľné na tvojej fotke niektoré cievy. Vidno aorty a vyústenie pupočnej šnúry, ktorou do teba prúdi kyslík a doležité chemické látky. Už sa ti vytvorila pečeň a takmer všetky vnútorné orgány. A aj pohlavné orgány sa už rysujú, ty už vieš, či budeš mužom alebo ženou, ja to ešte neviem. Najväčším potešením je pre mňa to, že už máš ručičky, rysujú sa aj pršteky. A máš už aj ústočká s perami! Vytvoril sa ti aj jazyk a akési jamky pre budúce zuby. A máš oči, drobec malý, veď máš iba jeden a pol centimetra a tri gramy. Neuveriteľné, čo všetko sa odohralo za tých niekoľko týždňov. Pravdepodobne nejako takto to bolo aj v počiatkoch života s tou bunkou a so všetkým čo sa narodí, dýcha zahynie aby sa znovuzrodil nejaký iný život a tak dokola. A vždy sa zrodí niečo nové, zložitejšie a dokonalejšie, ale nie vždy lepšie. Koľko pracuješ synak! Neverím tomu, že sa len tak nečinne hojdáš! Nespíš ani neodpočívaš. Neverím ani tomu, že v pokoji počúvaš harmóniu zvukov. Som si istá v tom, že žiješ v chaose rôznych zvukov. Je len rozprávkou, že nie si schopný činu, že ťa možno len tak vyplieť lyžicou ako nejakú burinu. Vravia, že keby som sa ťa chcela zbaviť, tak teraz je na to najvhodnejší termín. Inými slovami, k tomu, aby som ťa zavraždila som musela počkať, aby si sa vyvinul v ľudskú bytosť, ktorá má oči ruky, ústa. Teraz, nie skôr, vtedy si bol ešte príliš malý na to, aby ťa našli a vytrhli. Moja priateľka sa na to díva ináč, priam ma považuje za šialenca. Ona, vydatá žena, mala za tri roky štyri potraty. Má dve deti, ďaľšie si už nemôže dovoliť. Jej manžel zarába málo a ona má svoju robotu rada, nechce o ňu prísť. Deti jej opatruje svokra, viac detí by nezvládla. Hovorí mi, že romantika je síce pekná vec, ale realita je iná. Veď ani sliepky neprivedú na svet všetky kurčatá, ktoré by mohli priviesť na svet, to by bol svet jeden veľký kurník. „Nevedela si, že veľa sliepok vypije svoje vajíčka a že na vajíčka sadnú len raz alebo dvakrát do roka?“ No a čo zajace, samica niekedy požiera slabšie mláďatá aby tie zvyšné vedela poriadne nakŕmiť. Nebolo by lepšie vytrhnúť ich hneď na začiatku, aby ani neprišli na svet? Podľa mňa najlepším riešením by bolo, keby ani neboli počaté. Po vyslovení tohto názoru na mňa priateľka zaútočila tvrdiac, že ona brala tabletky. Nerobilo jej to dobre. Raz sa pozabudla a potom prišiel ten potrat. Sondou. Je to vraj nejaká ihla, ktorou možno zabíjať. Viem že ju používajú dosť často, hoci sú načisto v tom, že to prináša bolesť a je to trestné. Pýtaš sa synček, prečo ti už niekoľko dní rozprávam. Možno preto, lebo iní ma s tým dosť otravujú a veľmi dúfajú, že sa nakoniec dám nahovoriť. Podvedome som na to tiež myslela, hoci som si to nechcela priznať. S nikým iným, len s tebou sa môžem podeliť s mojimi pochybnosťami, ktoré trápia moju dušu. Už len púhe pomyslenie, že by som ťa mohla zabiť ma zabíja a predsa ma tá myšlienka prenasleduje. Poplietla ma vec s tými kurčatami ako i priateľkin hnev, keď som jej ukázala na fotkách tie ruky a nohy. Odpovedala, že ani pod mikroskopom by som žiadne ruky a nohy nevidela. Kričala na mňa, že to je len púha fantazmagória a nerozlišujem medzi realitou a mojimi pocitmi a snami. Viem synček, nemilosrdne ti tu vymenúvam nespravodlivosti toho sveta, do ktorého sa chystáš vstúpiť. Vymenúvam ti tie hrôzy, ktorých sa dopúšťame, viem že je to pre teba to je dosť zložité. Predsa však vo mne pomaličky dozrieva presvedčenie, že mi rozumieš, že už všetko vieš. To podozrenie vo mne skrslo vtedy, keď som si lámala hlavu nad tým, ako ti vysvetliť, že Zem je tak isto guľatá ako to vajíčko, v ktorom sa vznášaš a že more je z takej istej vody, v akej si teraz ty, nevedela som ako to vysvetliť. Zrazu sa vo mne prebudilo tušenie, že sa vlastne namáham zbytočne, ty už možno všetko vieš, možno vieš oveľa viac ako ja a tejto myšlienky sa nemôžem zbaviť. Keď je v tom vajíčku celé Univerzum, tak prečo by tam nemohla byť myšlienka. Aj vedci majú podozrenie, že podvedomie sú vlastne spomienky na to, čo bolo pred pôrodom. Je to tak? Tak mi povedz, keď všetko vieš: Kedy začína život? Na kolenách ťa prosím, povedz mi či ten tvoj sa už začal. Kedy? Vtedy, keď tá kvapka svetla zvaná spermia prerazila stenu tej bunky? Alebo vtedy, keď sa ti vytvorilo srdce a začalo pumpovať krv? Vtedy, keď ti rozkvitol mozoček, miecha a začal si nadobúdať ľudskú podobu? Alebo ešte nenastala tá chvíľa a ešte si iba zárodok života?
Túto noc som nespala dobre , mala som také zvláštne bolesti ktoré som doteraz nepoznala a bolo mi do zvracania. Súvisí to s tebou, dieťa moje?
Obracala som sa v posteli, chvíľami spala, chvíľami snívala, len ťažko som rozlišovala sen od skutočnosti.
V prvom sne objavil tvoj otec, plakal.
Doteraz som som ho ešte plakať nevidela, neverila som, že je toho schopný. Plakal a slzy mu nestekali po líci, ale padali s veľkým člupotom do nášho záhradného jazierka, ktoré bolo plné takých zvláštnych podlhovastých slizkých pásov, plných zárodkov žubrienok. Nevšímala som si tvojho otca a pustila som sa do zabíjania tých zárodkov žiab.
Metóda je jednoduchá, pomocou palice treba tie čudá vytiahnuť z vody a hodiť na trávnik, tam ich vysuší slnko a z tých žubrienok sa nestanú žaby, ktoré by mi znepríjemňovali noci svojim kvákaním. Nedarilo sa mi to, tie pásiky mi z tej padali naspäť do vody a po chvíli sa stratili v bahne.
Tvoj otec prestal plakať a prišiel mi pomôcť, jemu to išlo ako po masle. Hustým konárom vyťahoval z vody tie slizké žaburince a skôr než by popadali naspäť do vody ich šikovne hodil na trávnik. Robil to pomaly, ale veľmi šikovne dôsledne. Ja som sa len trápila, možno preto, že v tých slizkých čudách som videla zárodok života. Myšlienkami som bola niekde úplne inde, akoby som na chvíľu zaspala.
Keď som sa prebrala z toho spánku s otvorenými očami, tak som mu vytrhla z rúk ten konár a priam hystericky som skríkla:
„Nechaj na pokoji tie chúďatká, veď ani nevieš čo z nich bude! A keď budú tie žaby kvákať, tak si zapchám uši. Hlasy prichádzajúce zvonka môžu byť síce hlasnejšie ako sto lokomotív, ale uškodiť môžu akurát tak ušiam. Tie tiché hlasy zvnútra sú však niekedy ničivé a sme proti nim bezbranní, rozumieš tomu Ivanka moja, alebo Ivanko?
Vidíš, či vlastne počuješ, už sa mi z toho celého pletie jazyk a znovu som ťa pokrstila.“
Potom sa mi prisnil ďalší sen, veľmi podobný. Videla som v tom sne samicu klokana, z maternice jej vyliezlo niečo mäkké a klzké, bolo to živé a pripomínalo to čerstvo vyliahnuté vtáčatko alebo takého zvláštneho červíka. Preľaknuto sa poobzeral, akoby chcel zistiť, kam sa to vlastne dostal, potom začal liezť po matkinom chlpatom tele nahor. Išlo mu to pomaly, dosť sa trápil, každú chvíľu sa pokĺzol alebo na chvíľu zablúdil. Nakoniec sa však predsa len dostal k akémusi vačku a s vypätím posledných síl padol do toho hniezda. Vedela som, že to nie si ty, ale embryo klokana, ktoré prichádza na svet skutočne takto, polozrelý plod opustí väznicu maternice a ďalej sa už vyvíja mimo nej v takom menšom vreci. Vedela som, že to ty nemôžeš byť, predsa som sa tomu zvláštnemu tvorovi prihovorila. Poďakovala som sa mu, že sa objavil a dokázal mi, že nie je predmetom bez života, ale ľudskou bytosťou. Povedala som mu, že odteraz už nie sme si cudzí a šťastne som sa zasmiala. Zasmiala…
Ten smiech ma prešiel veľmi rýchlo, v ďalšom sne sa mi totiž objavila moja babka, pán Boh jej daj slávu večnú.
Bola už veľmi stará a smutná, pripadala mi, akoby na ohnutom chrbte niesla všetky ťarchy sveta. V rukách, ktoré rečou vrások svedčili o miliónoch hodinách ťažkej práce držala bábiku s veľkou hlavou a zatvorenými očami. Podobnosť s embryom sa mi vybavila po chvíli, keď sa babka zlomeným hlasom pustila do spovede: „Ach Ty môj Bože, aká som unavená! Tie potraty ma vyjdú draho. Mám osem detí a osem potratov. Keby som bola bývala bohatá, tak mám teraz šestnásť detí a o potratoch by som vedela len z rozprávania. Nie je pravda, že človek si zvykne na všetko a že pri ôsmich deťoch už na nejakom tom potrate nezáleží. Narodené dieťa, nech už je akokoľvek postihnuté, máme pred očami, vieme čo je s ním, nejaká istota tu je, čo ako smutná. Ale nenarodené dieťa nevidíme a predsa v nás zanechá hlbšiu stopu. Je úplne jedno, či sa jedná o jednu stopu, alebo ich je osem, všetky bolia rovnako. Tu nezáleží na číslach, ale na charaktere, svedomí…… čudujete sa, že som unavená.??
Potom babka vzala do rúk tú bábiku s veľkými očami, zdvihla ju do výšky a priam slávnostne sa pobrala ku kostolu. Tam si pokľakla ku spovednici a začala čosi šepkať do mriežky. Z hĺbky spovednice sa ozval zlostný hlas farára: „Vy ste zabili jedno stvorenie!“ Babka sa celá chvela od strachu, že tie výčitky začuje aj niekto iní. Prešla do prosebného tónu: „Otče, nekričte tak nahlas, veľmi Vás prosím. Veď ma môžu zadržať!“
Farár však nestíšil svoj hlas a babka na to vybehla z kostola, bežala po ulici a po chvíli ju začali naháňať policajti. Tá snaha s akou sa im babka snažila uniknúť vyvolávala desivé zimomriavky. Takmer som zamdlela z toho pohľadu na tú hrôzu a myslela som, že babke zlyhá srdce od tej námahy a umrie. Policajti ju dobehli pri bránke domu, vytrhli jej z rúk bábiku a zviazali jej ruky. Nato sa babka prekvapujúco pozviechala a hrdo, priam dôstojne povedala: „Ľutujem svoj skutok, ale urobím to znovu. Vždy to robím s ťažkým srdcom, ale nie je predsa možné vychovať toľko detí“
Zrazu som sa zobudila na tie záhadné bolesti, konečne som sa premiestnila do tohto reálneho sveta, ktorý síce môže byť horší ako svet snov, ale aspoň približne vieme, o čo sa v ňom jedná.
Ach, konečne mám tú hroznú noc za sebou. Čaká ma príjemný deň, moja priateľka ma pozvala na večeru, manžela nemá doma a tak sa budeme môcť do sýtosti vyrozprávať.
Porozprávali sme sa síce dosť, ale bola to skôr hádka, ktorá ma vyviedla trochu vyviedla z rovnováhy, asi som precitlivelá. Bavili sme sa na tému začiatku života. Moja priateľka vcelku zdieľa názor istého fyzika, pána H.B.Munsona, ktorý tvrdí, že plod je niečo, čo je viac neživé ako živé, najviac ak nejaká rastlinka ktorú možno vyplieniť lyžičkou. Povedal to aj trochu odbornejšie, že plod je vraj „koherentný systém potenciálnych a zatiaľ neuskutočnených možností.“ Istá skupina biológov má na vec celkom odlišný názor, podľa nich život začína už oplodnením, veď oplodnené vajíčko má už v sebe DNS, zložitý reťazec génov, ktorý jednoznačne určuje o jedincovi takmer všetko. Doktor Munson na to oponuje tým, že aj spermia a neoplodnené vajíčko obsahujú DNS, môžme teda považovať za ľudskú bytosť aj vajíčko a spermiu? Aby to nebolo také jednoduché, tak podľa istej skupiny lekárov sa plod stáva ľudskou bytosťou až dvadsaťosem týždňov po oplodnení. V tomto „veku“ je už totiž plod schopný za špeciálnych okolností prežiť aj mimo tela matky. No a nakoniec to najlepšie: Istá skupina antropológov tvrdí, že ani novorodenec ešte nie je ľudskou bytosťou, stáva sa ňou až vplyvom spoločenských a kultúrnych vplyvov. Na tomto sme sa takmer pohádali, moja priateľka inklinovala k názoru antropológov, ja som sa prikláňala k biológom. (synček môj, ako môže niekto čo len pomyslieť na to, že ešte nie si človekom?)
Moja priateľka na to podráždene povedala, že stojím na strane farárov : „Si katolíčka, zaslepená katolíčka.“ Tak tieto slová ma urazili. Nie som katolíčka, a ak áno, tak iba na papieri a toto ona veľmi dobre vie.
Okrem toho tvrdím, že farári nemajú absolútne žiadne právo hovoriť do týchto vecí, aj to vie moja priateľka veľmi dobre. Radšej som jej ani nepovedala, že v detstve som chodila na náboženstvo, veď kto nechodil a Bibliu som si prečítala aj neskôr, len tak zo záujmu. Ozaj si nespomínam na žiadnu zmienku o začiatku života či potrate. Tá divoká teória doktora Munsona sa mi bridí a vonkoncom nerozumiem ženám, ktoré sú schopné pichnúť si nejakú sondu. Pripadá mi to, akoby si dali nejaké preháňadlo aby sa zbavili nestrávených zvyškov jedla.
Alebo predsa… Aké alebo predsa, už aj ja začínam pochybovať, zapieram svoje rozhodnutie? Bola som si natoľko istá sama sebou, verila som, že s veľkou slávou som už prekonala neistotu, pochybnosti. Prečo na mňa ešte stále dobiedzajú pod rôznymi zámienkami? Tieto myšlienky sú možno vyvolané len nevoľnosťou, závratmi. Mám bolesti, akoby mi pichali nožom do brucha. Musím byť silná, dieťa moje, musím v sebe udržiavať vieru k samej sebe a k tebe. Túto cestu musím prejsť až do konca, lebo chcem aby si sa narodil a dospel a bol takým človekom, ktorý nie je ako ten kričiaci farár z toho sna, ani ako moja priateľka s tým idiotom Munsonom, ani ako tí policajti, ktorý boli schopní zviazať ruky mojej babke.
Ten farár ťa považuje za majetok Boha, Munson ťa pre zmenu považuje za môj majetok, no a tí policajti sa na teba dívajú ako na majetok štátu, akýsi erár. Ty nepatríš ani Bohu, ani mne, ani nijakému štátu. Patríš sebe a hotovo. Veď si sa sám rozhodol, mýlila som sa, keď som si myslela, že som ti nanútila svoju vôľu. Tým, že si ťa nechám, som sa len sklonila pred rozkazom, ktorý si mi dal vtedy, keď sa zapálila iskra tvojho života. Ja som si nevyberala, nerozhodovala som sa, ja som len poslúchla.
Ak z nás dvoch je niekto obeť, tak to nie si ty, dieťa moje, ale ja. Veď mi to aj dávaš najavo, keď sužuješ moje telo, keď ma obdarúvaš nutkaním na zvracanie a inými nepríjemnosťami.
Cítim sa zle, už týždeň mi nejde robota tak, ako by som si priala. Opuchla mi jedna noha. Bolo by hrozné, keby som musela odriecť tú dohovorenú služobnú cestu. Zdá sa, že šéf tuší, že tu nie je všetko v poriadku. Dnes sa ma priam výhražným hlasom spýtal, či „to zvládnem“ a dodal: „veľmi dúfam, že áno.“ Jedná sa o veľmi dôležitý projekt, ktorý ako keby ušili presne na mňa, skrátka veľmi zaujímavá robota, ktorú najlepšie dokážem urobiť práve ja. Je to dôležité pre neho a samozrejme aj pre mňa. Keby som nemohla odcestovať… Ale, čo by som nemohla. Veď lekár predsa povedal, že tehotenstvo nie je choroba, je to normálny stav a kľudne môžem robiť to, čo som robila doteraz.
Prišlo to nečakane: lekár ma prinútil trochu si poležať. A tak tu ležím ako kus dreva, ani pohnúť sa nesmiem. Zrejme mi uveríš, že to nie je ľahké, veď žijem sama. Keď niekto zazvoní, tak musím vstať a otvoriť dvere. No a musím aj jesť, umývať sa, k tomu aby som si navarila nejakú polievku musím vstať a ísť do kuchyne, keď sa potrebujem umyť, tak opäť musím vstať a ísť do kúpeľne, jasné, nie?
O jedlo sa mi našťastie stará moja priateľka. Dala som jej kľúč od bytu, chúďatko, denne príde aj dvakrát a donesie mi niečo dobré. Tak trochu žartom som jej povedala: „Vidíš, nechcela si tretie dieťa a teraz sa musíš starať o dospelého ako o nejaké nemluvniatko.“ Len sa usmiala a odpovedala, že dospelí sú lepší ako novorodenci, netreba ich kojiť ani prebaľovať.
Veríš už synček, že moja priateľka je zriedkavo dobrý človek? Naozaj je dobrá, nielen preto, že chodí ku mne a stará sa o mňa, ale najmä preto, že už nehovorí o nejakom Munsonovi a antropológoch. Teraz má obavy, že by som ťa mohla stratiť. Nezľakni sa, nič nehrozí, si v bezpečí. Lekár ma znovu vyšetril a povedal, že sa vyvíjaš celkom normálne. To, že musím ležať, je vraj len kvôli tým bolestiam, trochu opatrnosti nezaškodí. A navyše tie bolesti môžu mať aj iné príčiny ktoré s tebou nesúvisia. Už máš viac ako dva mesiace, teraz robíš vo svojom vývoji veľmi dôležitý krok: z embrya sa stáva plod. V tomto štádiu sa tvoria prvé bunky budúcich kostí, nôžky sa ti predľžia ako konáre stromu a na nožičkách ti už čo nevidieť rozkvitnú pršteky.
Do konca tretieho mesiaca tehotenstva musím byť opatrná, potom môžme pokračovať v zabehnutom rytme, táto nehybnosť v posteli teda už nebude trvať viac ako dva týždne. Šéfovi som trochu zaklamala, že mám bronchitídu. Uveril mi a ukľudnil ma, že tá plánovaná cesta nie je až taká súrna, aj tak ešte treba upresniť nejaké detaily. Ešte šťastie, že nevie celú pravdu, ešte by ma mohol niekým nahradiť, ba v krajnom prípade by mi mohol dať aj výpoveď. To by bolo veru veľmi zlé, nemali by sme z čoho žiť.
Ináč tvoj otec sa odvtedy neozval, myslím, že sa už nechce miešať do ničoho. Padlo ti to zle, však synček? Mne nie; to málo, čo som k nemu cítila, sa rozplynulo počas tých dvoch telefonátov. Vlastne stačilo už aj to, že sa mi ozval telefonicky miesto toho, aby sa mi pozrel do očí. Veď kľudne mohol prísť, nemyslíš? Vie predsa veľmi dobre, že by som nechcela, aby si ma vzal za ženu, nikdy som to ani nenaznačila. Nechcem sa vydať, ani som sa nikdy nechcela. (Mnoho rozprávok končí tak, že nakoniec bola veľká svadba kde sa veselili sedem dní a nocí. Tak toto môžu rozprávať deťom, ja na ten humbug už nenaletím. Veď predsa najlepším liekom proti zaľúbenosti je manželstvo. P.S. : text v zátvorke je vsuvka prekladateľa)
Ale čo vlastne brzdí tvojho otca? Výčitky svedomia, alebo si myslí, že nebodaj spáchal nejaký hriech? Je to trochu komické, ale moja babka sa raz skutočne kvôli takémuto hriechu vyspovedala, načo jej farár dal veľmi múdru radu: „Nevyspite sa so svojim manželom, neľahnite si s ním!“ Koniec koncov, (aspoň pre istý druh ľudí) muž a žena sú tak naozaj hriešni vtedy, keď sa milujú. Vravia, že keď niekto nechce dieťa tak nech je zdržanlivý. Veľmi správne. Keďže je však ťažko určiť, kto má byť zdržanlivý a kto nie, buďme pre istotu zdržanliví všetci a premeňme sa na planétu starých ľudí. Našu planétu zaplnia milióny ľudí neschopných oplodnenia a počatia a ľudský rod by pomaly vymrel ako v tých vedecko-fantaztických románoch, ktoré spravidla končia tak, ža tie zázračné mestá sa začnú rozpadávať a medzi stenami budov bývajú už iba duchovia. Duchovia tých, ktorí by tu mohli byť, ale predsa neprišli na svet, duchovia nikdy nenarodených detí.
Druhým riešením je, že sa všetci staneme homosexuálmi, výsledok bude ten istý: starci neschopní oplodnenia zaplnia Zem, zázračné mestá sa začnú otriasať v základoch, medzi rozpadajúcimi sa stenami budú bývať už len tiene nikdy nenarodených detí…
A čo keby sme predsa len tých starých nejako využili? Kdesi som sa dočítala, že s embryom sa už dajú robiť všelijaké kúzla, je to výdobytok modernej biológie. Z maternice sa vyberie oplodnené vajíčko a vloží sa do maternice inej ženy, ktorá je schopná to vajíčko prijať. No a v novej maternici sa to vajíčko začne vyvíjať akoby sa nič nestalo.
Keby si bol teraz hosťom u nejakej inej ženy, narodil by si sa tak isto, mohol by si napríklad rásť v maternici ženy, pre ktorú nie je problém ležať nehybne v posteli a ja by som sa tu nemusela s tebou trápiť . Podľa tejto schémy by sme donosenie detí mohli kľudne prenechať na starších, veď oni sú takí kľudní a trpezliví. Ty by si sa urazil, keby ťa tak z ničoho nič premiestnili niekam inam, do inej maternice? Taká dobrá, skúsená maternica by ti iste nerobila žiadne výčitky. A mne by si už vonkoncom nemohol nič vyčítať, veď som ťa nezbavila života, akurát som ti zmenila dočasné bydlisko.
Bože môj, odpusť, už zase púšťam fantáziu na špacír. Som z toho úplne vedľa. Chyba je asi v tom, že z tejto nehybnosti som nervózna a priznávam, že aj trochu zlostná.
Dnes som zažila príjemné prekvapenie. Ozval sa zvonček a ja som šomrajúc išla otvoriť. Bol to poštár, doniesol mi balík poslaný leteckou poštou. Ten balík sprevádzaný listom mi poslali rodičia. Pred niekoľkými dňami som im dala správu o tebe. Cítila som, že je to moja povinnosť. Odvtedy som každý deň s obavami čakala odpoveď a naskakovali mi zimomriavky pri pomyslení, že tá odpoveď môže byť aj tvrdá a bolestivá. Vieš, oni sú dosť staromódni, v liste bolo zhruba to, že tá správa ich tá správa ich síce trochu rozrušila a prekvapila, sú však šťastní a tešia sa na teba. Doslova píšu: „My sme už ako dva vysušené stromy, nemôžme ťa už poučovať. Teraz si Ty na rade aby si nás naučila niečomu novému. Keď si sa rozhodla takto, tak je to iste správne rozhodnutie. Píšeme Ti preto, aby si vedela: Tvoju voľbu a učenie prijímame.
Po prečítaní listu som otvorila balíček. Bola v ňom krabička z umelej hmoty a v nej pár maličkých, ľahučkých topánočiek. Tvoje prvé topánočky. Zmestia sa mi na dlaň, ani mi ju celú neprikryjú. Keď sa ich dotknem, zviera sa mi hrdlo a zvyšuje sa mi tep.
Moju matku budeš mať rád. Budeš mať vlastne dve matky a to je ozajstné bohatstvo. Budeš ju mať rád, lebo aj ona si myslí, že bez detí by bol koniec sveta. Bude sa ti páčiť, že je taká tučná, mäkká a nežná. Môžeš sa jej posadiť na brucho, objíme ťa tými mohutnými mäkkými rukami a bude sa smiať tak, ako nikto iný na svete. Nikdy som nechápala, ako sa dokáže tak schuti smiať. Možno preto, že v živote sa už naplakala dosť. Len ten vie oceniť krásy života a schuti sa smiať, kto kedysi veľa plakal. Plakať je ľahké, smiať sa je ťažké. Veľmi rýchlo dojdeš na to, že ti hovorím pravdu. Tvoj prvý kontakt s týmto svetom bude sprevádzať priam zúfalý plač. V prvých dňoch, mesiacoch budeš vlastne iba plakať. Budeš plakať od svetla, hladu, hnevu. Uplynú mesiace, kým tvoje ústočká vylúdia prvý úsmev, kým sa ozve tvoj prvý hlasný smiech. Nech ťa to však netrápi!
A raz ma obdaríš svojím prvým úsmevom, smiechom. To aby som si uvedomila, že som dobre urobila, keď som nevyužila možnosti, ktoré ponúka moderná biológia a nedala som ťa do maternice lepšej a trpezlivejšej matky.
Vystrihla som si z toho odborného časopisu fotku dvojmesačného plodu, zavesila som si to na stenu a odtiaľto z postele ťa obdivujem. Tvoje oči ma fascinujú. Sú otvorené a v porovnaní s ostatnými časťami tela väčšie. Čo vidia tie oči? Len kvapalinu? Alebo len steny toho žalára? Vidia to, čo vidím ja? Že by si videl cezo mňa? Ľutujem že onedlho zatvoríš tie oči. V popise tej fotky čítam, že čo chvíľa sa ti vytvoria viečka a prikryjú ti oči aby chránili tvoje zreničky. Takto to bude až do siedmeho mesiaca, teda dvadsať týždňov budeš v úplnej tme. Škoda, vlastne, kto vie?
Je možné, že so zatvorenými očami budeš vedieť lepšie vnímať to, čo ti budem rozprávať. Je toho ešte veľa, čo ti chcem povedať, teraz na to budem mať dosť času, veď len ležím v posteli, čítam, prípadne pozerám televíziu.
Chcem ťa predovšetkým pripraviť na niekoľko veľmi nepríjemných faktov. Myšlienka, že už všetko vieš, že niečo vieš lepšie odo mňa nie je pre mňa veľmi presvedčivá. Je však ťažké ti dať na vedomie niečo z tohto sveta, lebo tvoje myšlienky, ak nejaké vôbec máš, sa týkajú úplne iných vecí a nie toho, s čím sa stretneš na tomto svete. Si tam vnútri sám, prekrásne sám, je to vlastne tvoja jediná skúsenosť. Tu na svete je nás však veľa, milióny, miliardy. Všetko čo sa s nami stane v nejakej miere závisí od ostatných ľudí, každá radosť, bolesť…
Začnime teda touto témou. Musím ťa upozorniť, že na tejto Zemi už nikdy nebudeš sám a aj keby si tak chcel, nikdy sa nezbavíš nanútenej spoločnosti iných ľudí. Jeden človek sa tu nedokáže o seba postarať, presne tak, ako ty teraz. Keby to niekto predsa len skúsil, tak sa z toho zblázni, alebo v lepšom prípade tú samotu vzdá. Samozrejme, vždy sa nájde nejaký jedinec, ktorý sa pokúša vymaniť z pazúrov spoločnosti, utečie do lesa alebo na more a prisahá, že nie je odkázaný na nikoho a nikto ho nikdy nenájde.
Nájdu ho, alebo sa vráti sám. A zlomene, rezignovane sa postaví do radu, opäť sa z neho stane jedno ozubené kolečko ozrutného stroja a zúfalo a beznádejne si bude ďalej hľadať svoju slobodu. To slovo sloboda budeš počuť často, až ti to bude liezť krkom. Pamätáš sa ešte dcérka, čo som ti hovorila o láske? Nuž, to slovo sloboda ľudia zneužívajú rovnako často ako slovo láska, slovo, ktoré je zo všetkých slov azda najviac vysmievané a obsahovo vyprázdňované.
Tu na tomto svete stretneš ľudí, ktorí sa pre slobodu nechajú aj roztrhať, znesú muky, pre slobodu sú ochotní dokonca aj umrieť. Dúfam, že aj ty budeš medzi nimi. Ale v tej chvíli, keď trpíš za slobodu, s hrôzou zistíš, že úplná sloboda je vlastne len v tvojich predstavách, snoch a spomienkach na časy pred tvojím narodením, keď si bol úplne slobodný, lebo si bol sám. Teraz si v tom žalári ako trestanec v maličkej cele, kde sa ani vystrieť nemôžeš, navyše si v tme, ale napriek tomu všetkému si slobodný, taký slobodný, akým nikdy nebudeš v tomto obrovskom a krutom svete. Teraz nemusíš od nikoho žiadať pomoc, povolenie, si sám a nevieš čo to je byť podriadeným, sluhom, otrokom. Tu vonku však budeš mať snáď aj tisíc pánov. Tým prvým pánom budem hneď ja. Možno ani nie naschvál a vedome, ale predsa len ti budem nanucovať veci, ktoré sa páčia mne. Tu sú napríklad tieto pekné topánočky. Mne sa páčia, ale páčia sa aj tebe? Budeš kričať, revať keď ti ich prvýkrát obujem, celkom iste sa vnich budeš cítiť zle. Predsa ti ich však obujem, lebo napríklad sa bojím, že ti je zima a tak si na ne po niekoľkých obutiach budeš musieť zvyknúť. Skrotneš, zmieriš sa s tými topánkami a nakoniec, keď ich nebudeš mať na nohách ti budú chýbať. A toto bude začiatok len dlhej reťaze ponížení, každý ďaľší článok tej reťaze pridám ja, ja, bez ktorej nemôžeš existovať. Ja ti dávam jesť, prikrývam ťa, kúpem, nosím na rukách. Neskôr sa naučíš chodiť, jesť bez pomoci; sám sa rozhodneš kam pôjdeš a kedy sa budeš umývať. Potom bude nasledovať nový druh podriaďovania. Prídu moje rady, moje vysvetľovania a u teba sa dostaví strach z toho, že ma zarmútiš, ak niečo urobíš ináč, ako som ti radila. Uplynie dlhá doba, pokým ťa pustím, aby si išiel svojou cestou. Ako vtáčatká, ktoré rodičia vysotia z hniezda, keď sa už naučia lietať. Príde čas, keď sa budeš môcť riadiť vlastnou hlavou, môžeš sám prejsť cez ulicu, či už na červenú, alebo zelenú.
V tomto osamostatnení ťa nebudem nijako brzdiť, skôr sa budem snažiť tento proces urýchľovať. Ale od tohto nebudeš slobodnejší, naďalej budeš na mňa viazaný citmi a nostalgiou. Hovorí sa tomu rodinné puto.
Ja neverím v rodinu. Je to jedno veľké klamstvo a vymyslel to ten, kto zorganizoval tento svet tak, aby mohol ľudí čo najlepšie kontrolovať a čo najdokonalejšie využívať ich poslušnosť k pravidlám, príkazom, legendám. Keď je človek sám, tak sa ľahko postaví na odpor, keď je však v spoločnosti, tak sa zmieri aj s tým, s čím vnútorne nesúhlasí. Rodina je prejavom spoločnosti majúcej strach zo vzbury proti pravidlám, nič viac. Niečo také, ako posvätnosť rodiny neexistuje. Sú len skupiny mužov, žien a detí, ktoré sú nútené nosiť to isté meno, bývať pod jednou strechou, aj keď sa trebárs nenávidia alebo sú k sebe ľahostajní. Určitá milosť, pieta a väzby však predsa len musia byť, nedá sa im vyhnúť, ako ani hladu a smädu, sú v nás tak hlboko zakorenené ako tie stromy, ktoré nevytrhne zo zeme ani hurikán. Týchto väzieb sa nezbavíš, darmo budeš proti nim bojovať silou alebo umom. Niet úniku, tie putá si ťa vždy nájdu, zadusia.
Spoznáš aj iný druh podriadenosti a útlaku. Nanútia ti to tie tisícky obyvateľov tohto mraveniska. Zvyky, zákony! Nevieš si ani predstaviť, nakoľko je dusivé nasledovať tie zvyky, príkazy, zákazy, veľmi často úplne nezmyselné. Toto nerob, hento nerob, ale nezabudni urobiť tamto.., však to spoznáš. Toto všetko sa ešte dá hravo zvládnuť, ak človek žije medzi normálnymi ľuďmi, ktorí majú určitú predstavu o slobode. Ozajstné peklo je vtedy, keď človek žije so šialencami, ktorí mu nedoprajú ani ten luxus, aby o slobode aspoň sníval a aspoň na úrovni predstáv z tej slobody aj niečo dosiahol.
Zákony tyranov a ľudí opitých mocou však majú jednu výhodu: možno proti nim bojovať, aj keď nás môžu zničiť. Proti zákonom slušných ľudí si bezmocný: presvedčia ťa o tom, že robíš šľachetnú vec, ak tie zákony prijmeš. Násilníci a ľudia bez citu a srdca vždy zvíťazia, prevalcujú dobro, proti tomuto zákonu sa nemôžeš vzbúriť.
Rovnako sa nemôžeš vzbúriť ani proti tomu, že aby si sa najedol, tak potrebuješ peniaze, aby si sa vyspal, na to tiež potrebuješ peniaze, na obutie sa potrebuješ peniaze, na to aby si v zime nezmrzol potrebuješ peniaze a aby si mal peniaze, musíš pracovať.
Veľmi často budeš počuť reči o tom, že práca je potrebná, že nám prináša radosť a zušľachťuje nás. Bla bla bla. Len vo veľmi zriedkavých prípadoch je to pravda, ináč je to ďalšie klamstvo, ktoré slúži záujmom toho, kto zorganizoval tento svet. Práca je ťažká aj vtedy, keď ju máš rád. Tu pracuješ vždy pre druhých, nikdy nie pre seba. Práca je vždy únavná a nikdy nás nerobí šťastnými. A navyše nikdy nepracuješ vtedy, keď na to máš chuť. Aj keď nezávisíš od nikoho a sám si obrábaš svoj kúsok zeme, tak musíš to svoje políčko okopávať vtedy, keď si to praje slnko, dážď, ročné obdobie. Aj keď nemusíš nikoho poslúchať a tvojou prácou je umenie, aj vtedy to musíš robiť tak, aby si z tej hudby, či obrazov aspoň vyžil.
Možnože kedysi veľmi dávno, kdesi na počiatku to bolo ináč. Práca bola sviatkom, samá veselosť. Vtedy žilo na svete len veľmi málo ľudí, vedeli žiť oddelene, nezáviseli jeden od druhého, nemuseli medzi sebou bojovať o územie, korisť, samice. Teraz je nás však podľa najnovšej štatistiky vyše šesť miliárd a v tomto dave budeš musieť žiť. Budeš ty veru so slzami v očiach spomínať na toto bezstarostné kúpanie sa v mojom brušku, ver mi, dieťa moje.