peternagy

Možno sa to stalo vo sne, možno že ešte vo vytržení, ale v každom prípade sa to stalo, na to sa čisto pamätám. Bola jedna biela miestnoť,v miestnosti sedem lavíc a jedna klietka. Ja som bola v tej klietke, oni na tých laviciach v dosiahnuteľnej vzdialenosti. V prostrednej lavici sedel lekár, ktorý ma ošetroval ešte pred cestou. Od neho napravo terajšia lekárka, naľavo môj šéf. Pri šéfovi sedela moja priateľka, vedľa nej tvoj otec. Pri lekárke z druhej stany moji rodičia. Nikto iní a nikde na stene alebo na podlahe nič nebolo. Predsa som okamžite pochopila, že tu prebieha pojednávanie, kde ja som obžalovaná a oni sú svedkovia, sudcovia a porotcovia. Nepodľahla som panike a pokojne som si ich po jednom prezrela. Tvoj otec si skryl tvár do dlaní a tíško plakal, ako v ten deň, keď sa posadil na kraj mojej postele. Moji rodičia hľadeli pred seba so sklonenými hlavami, akoby ich gniavila nejaká smrteľná bolesť alebo únava. Moja priateľka vyzerala smutná a z tvárí ďaľších sa nedalo vyčítať nič.
Lekár vstal a začal čítať z papiera: „Súd sa zišiel preto, aby vyniesol rozsudok nad tuprítomnou obžalovanou, ktorá z nedbanlivosti, sebectva a upretia základných práv na život spôsobila smrť ľudskej bytosti.“ Potom odložil papier a vysvetlil, ako bude prebiehať pojednávanie. Každý vystupuje v úlohe svedka a aj porotcu, každý dostane slovo a potom musí nahlas hlasovať o vine alebo nevine. Verdikt bude výsledkom hlasovania a keď obžalovanú odsúdi ako vinnú, tak jej hneď vymeria aj trest. Ako prvý prehovoril lekár.
„Dieťa nie je zlý zub. Dieťa nemožno vytrhnúť ako zlý zub a hodiť ho do smetí medzi špinavú vatu a obväzy. Dieťa je ľudská bytosť a život ľudskej bytosti je proces, ktorý trvá od počatia po chvíľu smrti. Niektorým z vás sa táto koncepcia procesu nebude páčiť. Poviete, že po počatí ešte nežijeme ako ľudské bytosti, sme len rozmnožujúca sa bunka, ktorá ešte neznamená život. Alebo len do tej miery ako strom, ktorý možno vyťať alebo muška, ktorú možno rozmliaždiť. Ako vedec na toto okamžite odpovedám, že zo stromu alebo mušky nikdy nebude človek. Všetky komponenty, ktoré tvoria človeka, jeho telo a osobnosť sú už v tej bunke prítomné, je tam krv aj mozog. Preto je tá bunka viac ako nejaký plán alebo možnosť života. Keby sme tú bunku pozreli pod silnejším mikroskopom, tak by sme padli na kolená a uverili v Boha. Už v tomto štádiu bunky sa paradoxne cítim kompetentný hovoriť o vražde. A hneď poznamenám, že keby ľuskosť závisela od množstva, tak zabiť stokilového človeka by bol väčší hriech, ako zabiť pätdesiaťkilového. Kolegyňa vedľa mňa nech sa neusmieva, o jej názoroch nechcem tu diskutovať, ale nemôžem prejsť mlčaním ani nad jej výkonom povolania lekárky. V tej klietke by mali byť dve ženy, nielen jedna.“
Potom sa prísne a vyčítavo pozrel na lekárku. Ona zachovala pokoj, pofajčievala a jej pokoj sa preniesol aj na mňa. Lekár však ľadovo chladno pokračoval.
„My tu nie sme preto, aby sme súdili o živote jednej bunky. Sme tu preto, aby sme vyniesli rozsudok nad smrťou dieťaťa, ktoré sa dostalo do tretieho mesiaca svojho života pred pôrodom. Čo spôsobilo jeho smrť?
Neznáme, ale prirodzené okolnosti? Alebo tá žena ktorú vidíte v klietke? Mám v rukách dôkazy, ktoré ma oprávňujú vyhlásiť, že smrť toho nenarodeneného dieťaťa spôsobila táto žena tu pred vami. Nie je náhoda, že už pri našom prvom stretnutí som ju podozrieval. Mám už skúsenosti v tom, že rozoznám budúce vrahyne detí. Nie sú pochybnosti o tom, že mi nenastavovala svoju pravú tvár, keď tvrdila, že chce to dieťa. To klamstvo najprv nahovorila sebe a potom aj svojmu okoliu. Zarazil ma napríklad jej odmeraný chlad. Keď som jej gratuloval, lebo výsledky vyšetrenia boli pozitívne, tak mi chladne povedala, že ona už o tom vie. Zarazilo ma tiež to, akým nepriateľským tónom odpovedala na to, že som jej prikázal ležať, lebo sa objavili kŕče a sťahy maternice. Takýto luxus si vraj nemôže dovoliť, môže ležať najviac dva týždne. Musel som ju presviedčať, doslova sa jej prosiť, aby brala ohľad na dieťa. Toto ma presvedčilo o tom, že len nerada berie na seba materské povinnosti, pre ňu materstvo neznamená žiadnu zodpovednosť. Mimochodom, stále mi volala, že sa cíti dobre a nemá žiadny význam, aby naďalej ostala v posteli, musí vstať, lebo ju čaká práca. Toho rána keď prišla, bola ako kôpka nešťastia. Počas vyšetrovania vo mne zosilnelo podozrenie, že tá žena rozmýšľa o niečom hriešnom. Z anatomického a fiziologického hľadiska bolo nepochopiteľné, prečo je toto tehotenstvo také bolestivé, kŕče a bolesti teda museli byť psychického pôvodu. Stručne mi vysvetlila, že ju isté veci znepokojujú. Nakoniec som sa spýtal, či v skutočnosti vôbec chce to dieťa a vysvetlil som jej, že niekedy aj myšlienka môže zabíjať. Je teda načase, aby nervozitu nahradil úplný kľud. Nahnevane mi odpovedala, že toto je, akoby som chcel, aby zmenila farbu očí. O niekoľko dní prišla znovu. Keď potom znovu začala žiť svojím predošlým životom, jej stav sa zrazu zhoršil. Nechal som si ju na klinike. Tu týždeň nepohnuto ležala a jej psychiku som pomocou farmakológie držal pod kontrolou.
A tu sme sa dostali k vražde, dámi a páni. Ale predtým vám niečo poviem. Predstavte si, že niekto z vás je ťažko chorý a potrebuje určitý liek. Liek je poruke, liečenie spočíva len v tom, že vám niekto ten liek podá. Ako by ste nazvali človeka, ktorý miesto toho aby vám ten liek podal ho odhodí alebo vymení za jed? Šialencom, bezcitným človekom? To sú len slabé výrazy. Ja by som ho nazval vrahom. Vážení porotcovia, niet pochybností o tom, že to dieťa bolo choré a pre to dieťa bol poruke jediný liek a to úplná nehybnosť, úplný kľud. Ale táto žena mu ten kľud uprela a tou služobnou cestou mu dala taký jed, ktorý by uškodil aj ľahšiemu tehotenstvu. Dlhé hodiny strávila v lietadle, na hrboľatých cestách. Prosil som ju, nech to nerobí, upozorňoval som ju, že to dieťa zabije. Ona však bola neústupná a krutá a podpísala vyhlásenie, v ktorom berie na seba všetku zodpovednosť. A išla na tú nešťastnú služobnú cestu a zabila to dieťa. Rozumejme si, keby sme stáli pred riadnym súdom, tak by som jej vinu nemohol dokázať. Nebola sonda, neboli medikamenty ani chirurgický zákrok, teda táto žena nespáchala trestný čin. Ale dámy a páni, my sme tu súd života a v mene života vám hovorím, že jej správanie bolo horšie, ako sonda, liek alebo zákrok.
Bola zbabelá, nemala odvahu robiť niečo protizákonné.
Nevidím žiadnu možnosť aspoň čiastočne prehlásiť túto ženu za nevinnú. Bola snáď chudobná a mala také existenčné starosti, že by nevedela to dieťa uživiť? Nie, o tomto nemôže byť ani reči, to uznáva aj ona! Alebo sa snáď bála, že ju ako slobodnú matku spoločnosť odsúdi a vytlačí na okraj? Ani toto nie je pravda. Táto žena patrí ku kultúrnym horným desaťtisíc a táto spoločnosť by z nej spravila hrdinku, lebo neverí v pravidlá spoločnosti. Neverí v boha, vo vlasť, v rodinu, v manželstvo, v princípy spolužitia. Neexistuje žiadna poľahčujúca okolnosť, lebo svoj hriech vykonala v mene akejsi slobody: v mene sebeckej, osobnej slobody, ktorá nepočíta s inými, s právami iných. Povedal som s právami. Povedal som to preto, aby som vás predbehol pri vyslovení slova eutanázia. Povedal som to aj preto, aby ste mi neodpovedali, že pokiaľ nechala, aby jej dieťa zomrelo, tak chcela ochrániť spoločnosť o to, aby sa narodil chorý, poškodený plod. Nemáme právo rozhodovať, z ktorého plodu bude zdravé dieťa a z ktorého nie. Homér bol slepý, Leopardi mal hrb. Keby ich Sparťania zhodili zo skaly Taigetos, alebo ich matky by sa unavili od ich nosenia, tak by dnes ľudstvo bolo chudobnejšie. Neuznávam, že by olympijský víťaz mal väčšiu cenu, ako postihnutý básnik. Treba vziať na plecia riziko bez ohľadu na to, či nosíme v bruchu budúceho olympijského víťaza, alebo ťažko postihnutého básnika. Pripomínam vám, že či sa nám to páči, alebo nie, takto sa rozmnožuje ľudský rod. Hlasujem: Je vinná!“
Na chvíľu som ochrnula od tohto vyhlásenia. Zatvorila som oči a tak som nevidela ako sa zdvihla lekárka k svojej reči. Keď som ich otvorila, už rozprávala ona:
„Pán kolega zabudol spomenúť, že na každého Homérosa pripadá jeden Hitler, že každé oplodnenie prináša so sebou jednu krásnu a jednu hroznú možnosť a výzvu. Ja neviem, či z tohto dieťaťa by bola Jane z Arcu alebo Hitler, keď umrelo, bola to len neznáma možnosť. Ale viem, kto je táto žena: je to žena z mäsa a kostí, ktorú nesmieme zničiť. Keď sa mám rozhodnúť medzi neznámou možnosťou a živou ženou z mäsa a kostí, tak si vyberám tú druhú možnosť. Zdá sa, že žije pán kolega v čare kultu života. Tento kult však u neho zahŕňa len tých, ktorí sa len ešte len narodia, alebo by sa mohli ešte narodiť, ale nie už na tých, ktorí už žijú. Kult života je jeden veľký bluf, nič viac. Takisto ako vyhlásenie, že dieťa nie je jeden zlý zub. Stavím sa, že pán kolega bol na vojne a strieľal a zabíjal, zabúdajúc, že dvadsaťročný chlapec nie je pokazený zub. Nepoznám horšie vraždenie detí, ako je vojna: vo vojne sú hromadne zabíjané dvadsaťročné deti. Toto však pán kolega odvolávajúc sa na neznámy kult považuje za prijateľné a neuplatňuje tu teóriu kontinuity života.
Ako vedec to nemôžem brať vážne, to by som mala byť vždy v smútku, keď jedno vajíčko zahynie neoplodnené, lebo z dvestomilióna spermií to vajíčko neoplodnila ani jedna, ani jedna spermia sa nedostala k tomu, aby vyderavila stenu vajíčka. V smútku by som vlastne mala byť aj vtedy, keď sa to vajíčko oplodní, lebo vtedy zahynie milión deväťsto deväťdesiat deväť tisíc deväťsto deväťdesiat deväť spermií, ktoré predbehla jedna spermia, ktorá sa dostane k svojmu cieľu. Aj tie zahynuté spermie sú božie stvorenia. Aj tie žijú, obsahujú tie zložky, z ktorých sa skladá ľudský jedinec. Pán kolega tie spermie ešte neskúmal pod mikroskopom? Ešte nevidel, ako sa zúfalo snažia šibajúc chvostíkmi dostať sa dopredu, ako zúfalo búšia do steny, vediac, že keď ju neprerazia, tak zahynú? Je to srdcervúci pohľad a ak to pán kolega neberie do úvahy, tak nemá úctu k vlastnému pohlaviu. Nechcem strácať čas lacným ironizovaním, ale keď už pán kolega tak verí v život, prečo nechá zahynúť miliardy a miliardy spermií, prečo pre ne neurobí nič? Čo je tá pasivita, odmietnutie pomoci alebo trestný čin? Je jasné, že to je trestný čin a preto aj on patrí do tej klietky. Ak teraz hneď nejde do tej klietky, tak to znamená, že nám nehovoril pravdu.
Ostávajúc pri slovách pána kolegu, jeho slová o mojej spoluvine nemôžem brať vážne. Možno som sa mýlila v posúdení situácie, ale za to ma súd života nemôže odsúdiť. Ináč, neposúdila som situáciu mylne, za svojím vtedajším názorom si stojím aj teraz. Tehotenstvo nie je trestom prírody za chvíľu rozkoše. Tehotenstvo je zázrak, ktorý by mal prebehnúť takisto prirodzene ako u stromov a rýb. Ak neprebieha tehotenstvo normálne, nemôžme žiadať od ženy aby strávila dlhé mesiace bez pohybu v posteli ako keby trpela paralýzou. Inými slovami, nemôžme od ženy čakať, aby sa zriekla svojej osobnosti, aby sa zriekla svojej práce a slobody. Žiadame toto od mužov, pre ktorých poskytuje tá chvíľa väčšiu rozkoš? Pán kolega si zrejme myslí, že len muži disponujú svojím telom a ženy nie. Mužov zrejme považuje za včely, ktoré letia z kvetu na kvet a ženy za niečo, čoho úlohou je prinášať deti na svet. Nechajme však už lekárov na pokoji! Preto sme tu, aby sme vyniesli rozsudok nad ženou, ktorá vraždila nie nožom, liekmi alebo sondou, ale svojimi myšlienkami. Na základe vážnych argumentov odmietam vinu tejto ženy. V ten deň, keď som jej povedala, že všetko je v poriadku som videla na jej tvári, že jej odľahlo. V ten deň keď som jej oznámila, že plod zomrel, sa na jej tvári objavil hlboký smútok. Povedala som plod, nie dieťa, veda mi umožňuje rozlišovať v týchto pojmoch. Všetci vieme, že z plodu sa stáva dieťa iba vo chvíli pôrodu a táto chvíľa nastáva v deviatom mesiaci, v určitých prípadoch v siedmom. Ale predpokladajme, že to nebol plod, ale dieťa: ani vtedy nemožno hovoriť o zločine. Vážený pán kolega, táto žena nechcela smrť svojho dieťaťa, ona len chcela svoj život. A žiaľ, niekedy náš život znamená pre iného smrť a život iného znamená našu smrť. Človek môže zabíjať, keď ho chcú zabiť. Zákony tomu hovoria sebeobrana. Ak táto žena v podvedomí želala niečiu smrť, tak to robila v sebeobrane. Je teda nevinná.“
Potom vstal tvoj otec, už prestal plakať. Otvoril ústa a znovu mu vyhŕkli slzy. Chytil tvár do dlaní a znovu sa posadil. „Teda nechcete prehovoriť?“ pýtal sa lekár nervózne. Otec ledva badateľne pokýval hlavou a sklonil ju. „Hlasovať v každom prípade musíte“, dôrazne pripomenul lekár. Tvoj otec už vtedy znovu plakal. „Teda vinná alebo nevinná?“ znela znovu dôrazná otázka. Otec si nahlas vzdychol a zamrmlal: „Vinná!“ Vtedy sa stala strašná vec: moja priateľka sa otočila k nemu a opľula ho. Pokým sa tvoj otec sklesnuto utieral, moja priateľka začala kričať:
„Lotor, svätuškársky naničhodník! Ty sa opovažuješ takto hovoriť, kto si jej zavolal len preto, aby si ju nahovoril na interupciu! Ty, kto si sa dva mesiace skrýval ako nejaký zbeh? Ty, kto si išiel hore za ňou len preto, lebo som ťa na to nahovorila ja? Vždy to takto robíte, však? Zľaknete sa a necháte nás samé. Potom prídete len pod zámienkou otcovstva. Pravdaže, veď čo vás stojí to otcovstvo? Zničíte si brucho od toho smiešneho zväčšenia? Pretrpíte pôrod a kojenie? Ovocie otcovstva dostanete ako hotovú polievku na tanieri alebo vyžehlenú košeľu na posteľ. Akurát dáte meno decku, ak sa to stane v manželstve, ale ak ujdete, tak ani meno nemusíte dať. Jedine na žene spočíva všetka zodpovednosť a všetko utrpenie a aj útoky. „Kurva“ poviete na ženu, keď sa s vami vyspí. To slovo nemožno uplatniť na muža. Už tisícky rokov nám nanucujete svoje slová, svoje pravidlá, svoje zveličovania. Tisícky rokov používate naše telá. Tisícky rokov nám nanucujete ticho a posielate nás do vyhnanstva materstva. V každej žene hľadáte matku. Od každej ženy, aj keď to je trebárs vaša dcéra žiadate, aby vám bola matkou. Vravíte, že nemáme také svaly ako vy, ale vôbec nás nešetríte, ešte aj topánky si necháte od nás vyčistiť. Vravíte, že nemáme toľko rozumu ako vy, ale zveríte našej inteligencii aj to, aby sme vám zadelili výplatu. Ste večné deti a deťmi ostávate až do staroby; my vás kŕmime, udržujeme v poriadku, obsluhujeme vás, zahŕňame vás radami, potešujeme vás a chránime vás vo vašej detinskosti, lenivosti. Pohŕdam vami. A pohŕdam aj sama sebou, že vám častejšie nekričím: dosť, nebudeme ďalej vašimi matkami! Už toho slova máme plné zuby! Aj vás by som mala opľuť pán doktor. Vás, kto vidíte v žene iba maternicu a dva vaječníky a neberiete ohľad na jej rozum. Vás, kto pri pohľade na tehotnú ženu si pomyslí : Zabavila sa a teraz beží za nami lekármi. Vy ste sa nikdy nezabávali, pán doktor? Nikdy ste nezabudli na kult života? S takou vervou ste obhajovali bunky, že človek by si pomyslel, že nám závidíte zázrak materstva. Ale nie, to je vylúčené. Ten zázrak by vás stál príliš veľkú obeť. Jeden muž toho nikdy nie je schopný. Tu neprebieha proces s jednou ženou, tu sme svedkami procesu so všetkými ženami. Mám teda právo obrátiť obžalobu na vás a dobre si zapamätajte: materstvo nie je žiadna morálna povinnosť. Ani biologický fakt. Materstvo je vedomé rozhodnutie. Táto žena sa vedome rozhodla a nechcela nikoho zabiť. Vy ste ju chceli zabiť tým, že ste jej zakázali aj to, aby používala svoj mozog. Preto by ste v tej klietke mali sedieť vy, nie preto, lebo ste neposkytol pomoc tým mnohým miliardám spermií, ale pre pokus o zabitie jednej ženy. Po tomto všetkom je myslím zbytočné hovoriť, že obžalovaná je nevinná.
Potom sa postavil môj šéf. „Neviem ako začať, ja som tu cudzí, ja som len obžalovanej zamestnávateľ. Z tejto pozície som rád, že sa veci vyvinuli tak, ako sa vyvinuli, veď na to tehotenstvo som pozeral ako na prekážku v práci. To dieťa bolo múdre, múdrejšie od matky a svojou smrťou zachránilo česť firmy. Čo by povedali ľudia, keby uvideli jednu slobodnú zamestnankyňu s dieťaťom v náručí? Nepopieram, keby to matka prijala, pomohol by som jej zbaviť sa tej nepríjemnosti. Ja nie som len šéf a majiteľ firmy, som aj človek. Predošlý rečníci ma prinútili zamyslieť sa nad celou záležitosťou. Lekár na mňa zapôsobil pohľadom z hľadiska morálky a otec svojím smútkom. Veď dieťa nepatrí len matke, ale aj otcovi: ak sa teda stal zločin, tak dvojnásobný zločin, lebo matka nevyhasila život len dieťaťu, ale aj nalomila život otca. Súhlasím s otázkou, či sa tu stal zločin alebo nie. Môžu tu byť nejaké pochybnosti? Sú potrebné silnejšie dôkazy, ako tie, ktoré predniesol pán doktor? Obžalovaná sa bála, že na tú spomínanú cestu pošlem niektorého jej rivala, preto nebrala ohľad na život v jej bruchu. Nemilosrdne. Nech jej priateľka pľuje kam chce a nech preklína koho chce, ja vyhlasujem: Je vinná“.
Vtedy som pohľadala očami svojho otca a matku a v duchu som sa k nim modlila, lebo oni boli mojou poslednou nádejou. Pohľad mi opätovali dvaja ľudia, čo už stratili nádej. Vyzerali veľmi vyčerpaní a starší ako pred procesom. Hlavy im občas klesli, ako by si ich nevládali držať, v tele sa chveli, ako by im bola zima, celý ich výzor bol veľmi smutný. Držali sa za ruky, ako by len v sebe videli nádej. Požiadali, aby mohli ostať sedieť, keď to povolenie dostali, tak dali hlavy dokopy a o niečom sa radili. Prvý sa prihlásil o svoje slovo môj otec. Povedal: „Ja som mal dve bolesti. Tou prvou bola, keď som sa dozvedel, že to dieťa je. Tou druhou bola bolesť, ktorú som pocítil vtedy, keď som sa dozvedel, že to dieťa nie je. Dúfam, že ma tu ušetríte od tretej bolesti: od toho, aby som videl, ako odsúdite moju dcéru. Neviem, ako sa tie veci stali. Ani z vás to nikto nemôže vedieť, lebo nikto nevidí druhému do duše. Je to moja dcéra a jeden otec nikdy nepovažuje svoju dcéru za vinnú. Nikdy“. Hneď po ňom prehovorila moja matka. Povedala. „Je to moje dcéra. Moja dcéra nemôže robiť zle. Keď napísala, že čaká dieťa, tak som jej odpovedala: Keď si sa takto rozhodla, iste to je takto správne a v poriadku. Keby napísala, že nechce to dieťa, odpovedala by som jej tak isto. My ju nemôžeme súdiť, ani vy. Nemáte právo ju obviňovať, ani obhajovať, neviete myslieť jej hlavou, cítiť jej srdcom. Vaše svedecké výpovede nemajú zmysel. Tu by mohol byť len jeden svedok a tým svedkom je dieťa, a ono ako vieme…“ „Vtedy ju prerušili a zborovo kričali: „Dieťa! Dieťa!“. Ja som sa chytila mreží a začala som kričať: Dieťa do toho nevlečte! dieťa nie!“ A ako som tak kričala, zrazu…

Áno, ako som tak kričala, zrazu som začula tvoj hlas: „Mama!“ Cítila som, že ma opúšťajú sily, lebo v živote ma prvýkrát oslovili mama a tento hlas nebol detský hlas, ale dospelý mužský hlas. Myslela som na to, že to bol mužský hlas a že ma prehlási za vinnú. Nakoniec som si pomyslela, že ho chcem vidieť. Všetko som prehľadala, klietku, podlahu, lavice, celú miestnosť ale nikde som ťa nenašla. Zrazu nastalo hrobové ticho a do toho ticha si sa ozval:
„Mama! Nechaj ma rozprávať. Neboj sa! Nesmieme sa báť pravdy. Ináč, už pravda tu odznela. Každý povedal nejakú pravdu a veď vieš: ty si ma učila, že pravda sa skladá z mnohých malých právd. Pravdu majú tí, ktorí ťa odsúdili, ale aj tí, ktorí ťa prehlásili za nevinnú. Ale toto všetko nie je podstatné. Pravdu mal tvoj otac aj tvoja matka, keď hovorili, že do ľudskej duše nemožno vidieť a že ja som jediný svedok. Len ja môžem vyhlásiť, že si ma zabila tak, že si ma nezabila. Len ja môžem vysvetliť, ako si to urobila a prečo. Ja som ťa neprosil, aby si ma porodila, mama. Toto nikto nežiada. Tam dole v tme nie je vôľa, nie je tam voľba. Tam je len nič. Keď dôjde k tomu prederaveniu steny bunky a zbadáme, že začíname, tak vôbec sa nevynára otázka, či to je dobré alebo nie. Jednoducho to prijmeme a potom čakáme, či to bolo dobré alebo nie. Ja som snáď veľmi skoro došiel na to, že to je dobré. Napriek svojim neistotám a obavám si ma veľmi šikovne presvedčila, že je pekná vec narodiť sa, že je radosť vystúpiť s ničoho. Keď sa raz narodíš, neklesni na mysli kvôli utrpeniu, ani smrti. Keď niekto zomrie, to znamená že vystúpil z ničoho, nič nie je horšie od ničoho: len aby som nemusel hovoriť, že som nebol. Očarila ma tvoja pevná viera, tvoja násilnosť. Pripomína to starodávne časy, keď začínal život tak, ako si mi to porozprávala. Veril som Ti, mama. Spolu s kvapalinou, ktorá ma obklopovala, som vstrebal do seba aj tvoje myšlienky. Každá tvoja myšlienka mala príchuť objavu. Mohlo sa to stať ináč? Moje telo bol len plán, ktoré sa vďaka tebe rozvíjalo v tebe, aj moje vedomie bol iba plán, ktoré sa vďaka tebe rozvíjalo. Pochopil som jedine to, čo si mi dala ty a nevedel som o ničom, čo by si my nedala ty: z teba som vstrebával svetlo a vedomie. Keď si sa postavila proti každému a všetkému, aby si ma voviedla do života, myslel som, že život je veľkolepý dar.
Potom si bola čoraz viac neistá a pochybovačná, striedali sa v tebe lichotenie s hrozbami, nežnosť s hnevom a odvaha so strachom. Potom jedného dňa, aby si sa oslobodila od strachu si povedala, že ja som sa rozhodol pre bytie. Tvrdila si, že si sa podriadila môjmu rozkazu, nie ty si sa rozhodla, ako si sa rozhodla. Priamo si ma obvinila, že vládnem nad tebou, že ty si moja obeť a nie naopak. Robila si mi výčitky za tvoje utrpenie. Vysvetľovala si mi život ako pascu bez slobody, šťastia a lásky. Že je to studňa podriadenosti a násilia, z ktorej by som nevedel vyliezť. Vytrvalo si mi dokazovala, že z mraveniska niet úniku, držia nás tu temné zákony. Magnóliovníky sú len na to, aby na ne hádzali ženy, bonbóny dostávajú tí, ktorí to nepotrebujú a zajtrajšok znamená pre bochník chleba zastreleného človeka a vrece špinavého prádla. Tvoje smutné rozprávky vždy končili tou istou smutnou otázkou: tak preto by si opustil to hniezdo, aby si sa ocitol v tomto svete? O tom si nerozprávala, že z magnóliovníka sa dá odtrhnúť kvet aj tak, že sa človeku nič nestane, že aj bez poníženia možno jesť bonbóny a že zajtrajšok môže byť lepší od včerajška. Keď si sa spamätala, už bolo neskoro, vtedy som sa už odovzdal smrti. Neplač, mama! Ja viem, že si to všetko robila z lásky aby si ma pripravila na stretnutie s temnými stránkami života. Nie je pravda, že neveríš v lásku mama. Natoľko jej veríš, že sa sužuješ, že jej okolo seba vidíš tak málo a ani tá láska nie je dokonalá. Ty si sa narodila pre lásku. Ale ako možno veriť v lásku, keď človek neverí v život. Pochopil som: ty neveríš v život, len s námahou ho znášaš a tak si ma dostala tam, že odmietam narodenie. Vtedy som to už mohol urobiť. Tá myšlienka už nebola tvoja myšlienka ale moja myšlienka. Vlastne iba zárodok myšlienky, ale k tomu to stačilo aby som sa rozhodol, že keď život sú muky, tak načo sa snažiť vyplávať na jeho breh? Nikdy si nevravela, že prečo sme sa narodili. Mala si v sebe toľko cti, že si ma nechcela oklamať legendou o všemohúcom, kto tvorí ľudí na svoj obraz aby hľadal dobro a snažil sa dostať do raja. Tvojim jediným vysvetlením bolo, že aj ty si sa narodila, pred tebou aj tvoja matka a pred ňou aj jej matka a tak ďalej dozadu v čase. Skrátka rodíme sa preto, lebo aj iní sa narodili a aby aj ďalší sa mohli narodiť, pre púhe rozmnožovanie. Keby to tak nebolo, rozprávala si mi jeden večer, tak by ľudský rod vyhynul. Ba vôbec by neexistoval. Ale prečo má žiť ľudský rod, čo je cieľom? Poviem ti to: čakanie na smrť, čakanie na nič. V celom vesmíre, ktorý si ty nazvala vajíčkom bolo cieľom narodiť sa. Ale v tvojom svete je cieľom zomrieť: život je vlastne rozsudok smrti. Neviem prečo by som mal vystúpiť z ničoho, aby som sa tam znovu vrátil?“

Pochopila som, že som spochybnila všetko to, v čo chcem veriť: narodiť sa, aby človek bol slobodný, dobrý, šťastný, aby sme mohli bojovať v mene dobra, slobody a šťastia, aby sme sa vyskúšali, či vieme objavovať a tvoriť nové veci. Narodiť sa, aby sme nezomreli. Pochytila ma panika a želala som si, aby to bol len sen, aby som ťa našla pri živote, v mojom bruchu a aby sme mohli všetko začať odznova bez netrpezlivosti a hrozných snov. Triasla som klietkou a v duchu som si hovorila, že tá klietka vlastne ani neexistuje. Ale tá klietka vydržala, naozaj existovala a bolo aj to pojednávanie, na ktorom si ma prehlásil za vinnú, lebo aj sama som sa považovala za vinnú, odsúdil si ma, lebo aj sama seba som odsúdila. Už ostalo len vymeranie trestu, ale ten je samozrejmý, zriecť sa života a vrátiť sa s tebou do ničoho. Vystrela som k tebe ruku, prosíkala som, aby si ma zobral so sebou. Prišiel si ku mne a povedal si: Ja ti odpúšťam, mama. Neplač! Niekedy inokedy sa narodím.
Krásne, čarovné slová dieťa moje, ale iba slová. Všetky možné kombinácie vajíčok a spermií už nemôžu vytvoriť teba, toho kto si bol a mohol byť. Ty sa už nikdy nenarodíš. Len nekonečný smútok a zúfalstvo ma vedú k tomu, že s tebou ešte hovorím.