peternagy

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.

O tom, že systém pochopíme až neskôr

Ubiehajúce roky, pokročilý vek, skutočne poskytujú čosi, kvôli čomu sa v živote oplatilo znášať to množstvo námahy, poníženia aj bolestného cvalu. Neposkytujú iba skúsenosti, pretože skúsenosti ako také nemajú veľkú výchovnú silu, ako to môžeme všade v živote vidieť: ľudia, hoci majú určité tragické skúsenosti, dopúšťajú sa rovnakých osudových chýb, a to aj vtedy, keď si vopred uvedomujú následky. Veľkou prednosťou pokročilého veku je, že si dokážeme zo skúseností vybudovať systém, ak nie sme úplne hlúpi a podlí a nemienime byť na staré kolená smiešnym šedivým pajácom, ktorým ľudia opovrhujú! Tak ako tulák, ktorý počas svojich vandroviek spoznal zložité pohorie a z vrcholu najvyžšieho štítu obsiahne pohľadom štruktúru krajiny, preskúma geologické zákonitosti horského reťazca – tak aj my vidíme s míňajúcimi sa rokmi systém vo všetkom, čo sa odohráva v našom živote a v živote druhých. Tento nadhľad, ktorý prichádza iba s plynúcimi rokmi, je najväčšie zadosťučinenie, ktoré môžeme získať pri spoznávaní ľudských a svetských záležitostí.

O tom, že každý deň musíš ísť ďalej

A keďže si pocestný, každý deň musíš pokračovať v ceste, ktorá je tvojím jediným cieľom, smeruje teda k poznaniu duše a k božskému obsahu ukrytému v nej. Nie je to ľahké. Len si pomysli, koľko mnohorakých zvodov ťa cestou láka, aby si si odpočinul, prerušil cestu, staral sa o iné! Pri ceste stojí pekná žena a obdaruje ťa pôvabným úsmevom. Tvoje telo a zmysly odpovedajú na toto volanie, chcel by si sa v tom krásnom tele rozplynúť a odovzdať sa bezstarostnému opojeniu slasťou. Mal by si však vedieť, že po márnomyseľných a slastných okamihoch nasleduje úplná pustota a bezradnosť. Lebo tvoja duša chce niečo iné, a keď svoje telo nasýtiš pálivým korením iného tela, duša ostane hladná a smädná. Do cesty sa ti pripletú peniaze, vyznamenania, tituly, hodnosti: ale čo si s tým počneš, keď pozornosť, úsilie, čas, ktoré sú daňou za svetské uznanie, odčerpajú najlepšie sily tvojej duše, ktorými si mal poznávať božské? Z kraja cesty na teba výskajú druhovia, volajú ťa k sebe, pobádajú ku škodoradostnému počínaniu: čo však môžeš získať na všetkých tých obchodoch a kratochvíľach, keď trčíš pri stole v herni alebo krčme, pričom duša sa ťa s mučivou naliehavosťou spytuje: „Prečo tu márniš čas? Všetko toto je detinské a podlé. Musíš ísť ďalej, veď máš čo robiť“ Približne takto ťa život zvádza každý deň, v každej chvíli – volá ťa odpočinúť si, oddávať sa slastiam, zabávať sa, ukájať sa márnomyseľnosťou a mocou. Ale veď toto nie je tvojou úlohou! Si pocestný a každý deň musíš ísť ďalej. Nemôžeš vedieť, ako dlho budeš žiť, a či vôbec budeš mať čas doraziť do konečného cieľa svojej cesty, k poznaniu svojej duše a božského? Preto každý deň choď ďalej, hoci aj s doráňanými nohami a v biede. Lebo si pocestný.

O pokušení a skúsenosti

Na otázku, či nás skúsenosti chránia pred lacným alebo nebezpečným, nástojčivým pokušením, treba odpovedať záporne. Takýmito pokušeniami sú falošná ctižiadosť, podoby túžby, ako láska, predvádzanie sa, svetský úspech, vábenie zmyslov, obžerstvo škodiace nášmu zdraviu, pijatika a omamné látky, telesné vášne a ešte škodlivejšie a nebezpečnejšie duchovné a charakterové zblúdenia, ako pomstychtivosť, lož, klamstvo. Človeka pokúšajú všetky tieto nebezpečenstvá a vábenia, zanovito sa opakujúce v každom veku. Skúsenosť, ktorá nás učí, že všetky výstrelky, lož a nečisté úmysly vedú ku sklamaniu, zhnuseniu, poníženiu a chorobe, nás neochráni pred tým, aby sme sa stali obeťami pokušenia. Pred zlyhaním nás môže zachrániť iba vernosť charakteru, a nie naše skúsenosti. Príroda nepozná dokonalé dobro a zlo; no pre človeka je určite zlé to, čo nedokáže bez následkov zosúladiť so svojím charakterom. Takže aj tu, ako vždy, keď sa musíme rozhodnúť, neskúmajme, či je pokušenie samo osebe dobré alebo zlé, iba sa spýtajme; zhoduje sa s naším charakterom to, čo sa chystáme urobiť? Svetská skúsenosť nie je taká dôležitá ako dôkladná a bezpodmienečná znalosť vlastného charakteru. Sú neskúsení ľudia, ktorí zachovávajú vernosť svojmu charakteru, a preto nezlyhajú v takýchto skúškach sveta. A sú starí, prefíkaní lišiaci, ktorí svoje túžby nedokážu prispôsobiť charakteru, a preto stále zlyhávajú a hanebne padajú na nos.

O vášni

Nazdávať sa, že pred vášňou sa možno schovať, je taká istá pochabosť, ako keby niekto vážne veril, že si môže postaviť dom z piesku alebo skrýšu uprostred púšte, keď sa priženie sámum. Vášeň má v našom živote taký istý význam ako rozum, striedmosť a premyslená obrana. Iba ten môže byť úplným a zákony prírody uvážlivo rešpektujúcim človekom, kto sa dokáže úprimne, primerane svojmu telu oddať vášňam svojej povahy. Nestane sa však zvieraťom, lebo pozná hranice, o ktoré sa musí v útočiacej smršti, zubami nechtami zachytiť – o medze rozumu. Nezapieraj svoje telo, zaobchádzaj s ním však spravodlivo a s prevahou ako krotiteľ so šelmou. Nezapieraj ctižiadosť, vyznač jej však hranice. Nezapieraj zmysly, no uprostred vzbury svojich zmyslov sa prechádzaj tak ako kapitán medzi vzbúrenými námorníkmi na lodi zachvátenej búrkou: prísne, s pochopením, neúprosne a hrdinsky. Nemôžeš robiť nič iné. Viac človek spraviť nemôže.

O lenivosti konať dobro

Skutočnou príčinou väčšiny ľudského nešťastia, biedy a beznádejného, hanebného a zlovestného ľudského stavu najčastejšie nie je ani tak zlomyseľnosť ľudí, ako jednoducho nedvižnosť. To je tá „lenivosť konať dobro“, o ktorej hovorí Biblia. Vrah je pomerne zriedkavým zjavom. Na vraždu treba silu, osobnosť, predstavivoť, veľké vášne. Proti vrahom sa možno aj brániť. Ten, kto sa vyskytuje častejšie a proti komu sa nemožno brániť, a kto ľudskú biedu a tragédie miliónkrát znásobuje, je onen krotký a nedvižný človek, ktorý sa odvráti, keď uvidí nejakú podlosť alebo neprávosť, nezdvihne telefónne slúchadlo, aj keby mohol týmto varovaním pomôcť, radšej opatrne obíde ľudskú biedu a mlčky prejde popri nej, pričom by mohol, bez väčšej obete a námahy, prinavrátiť niekomu chuť do života alebo pomôcť ubiedencovi. Človek, ktorý sa pustí do boja so svetom v záujme vlastného tyranstva, nie je taký nebezpečný ako zdvorilá, opatrnícka, ľstivá a uvážlivá priemernosť, opatrnícke lipnutie na priemernosti, zbabelá a lenivá sebeckosť. To je najväčší z hriechov. Takýto človek robí svet takým, aký je, a so skúsenosťami, ktoré vďaka nemu máme, sa v hodine smrti lúčime s ľudským svetom bez väčšej ľútosti.

O volaní sveta

Neprestajný súboj medzi volaním sveta, jeho príťažlivosťou a svetským účinkovaním, bytostne cudzím mojej povahe, mi spôsobil v živote mnoho komplikácií a zmätku. Lebo ľudia sú spoločenské tvory a táto ich pekná vlastnosť nie je vôbec opovrhnutiahodná: je správne, ak ľudia navzájom vyhľadávajú spoločnosť, počas rozumných a priateľsky naladených rozhovorov sa navzájom oboznamujú so svojimi názormi, a ak zo spolubytia často nezískajú viac než dočasný únik z osamelosti, už aj to stálo za tú trošku námahy a nepohodlia, ktorá je cenou za takéto stretnutia. Človek je spoločenský tvor a práve v spoločnosti dokáže najčastejšie rozvinúť dobré vlastnosti svojej povahy: ten kto sa primerane a trpezlivo zhovára, snaží sa v premyslene a príjemne zoštylizovaných dialógoch porozumieť názorom iných ľudí na svet a otázkam ľudského osudu, trpezlivo odpovedá na námietky, nesúdi predčasne, svoje odpovede dobre zoštylizuje a potom neustúpi od toho, čo pokladá za pravdivé, ani z prispôsobivosti či zdvorilosti: keď takýto človek ide do spoločnosti, v ktorej spoznáva názory iných a neskrýva svoje, napĺňa vlastne najkrajšie ľudské poslanie. No väčšinu ľudí privádza do spoločnosti márnomyselnosť alebo túžba uniknúť nude; a veľmi zriedkavo sa stáva, že po čase strávenom medzi ľuďmi nepocítime výčitky svedomia, akoby sme boli účastníkmi, spolupáchateľmi nejakého výstrelku alebo kratochvíle. Treba si dávať veľký pozor na to, aby sme sa vyhli pozvaniu tam, kde domáci očakávajú od „spoločnosti“ nejaké spoločenské alebo profesijné uznanie. Pri takýchto spoločenských stretnutiach sú hostia považovaní za nejaký tovar, ktorý domáci predávajú na trhu svetskej márnivosti.
Vždy som sa vyhýbal spoločenskému životu, či už mal podobu veľkosvetskú alebo vyumelkovanú. Nehanbil som sa ani za to, keď som musel ublížiť ľuďom, ktorí ma pozývali do svojho domu v záujme svojej márnivosti či falošne chápanej ctižiadosti. „Pozývať“ to je veľké umenie, vyžaduje si veľmi veľa duševnej ušľachtilosti, ohľaduplnosti, znalosti človeka i situácie. A prijať alebo neprijať pozvanie: aj to je otázka charakteru ako každá ľudská otázka.

O tých, ktorí v spoločnosti prednášajú

Musíme si dávať pozor na tých ľudí, ktorí sa nikdy neprihovárajú svojmu prísediacemu pri stole, ale vždy hovoria k celej spoločnosti, chcú, aby každý z prítomných počul každé ich slovo, skúpo dbajú na to, aby sa im ani slovko nezakotúľalo pod stôl, neprestajne rozprávajú príbehy, prednášajú, aby potvrdili svoju výnimočnosť a očarili spoločnosť. Takýchto ľudí obľubujú a radi pozývajú do spoločnosti, pretože zamestnávajú vedomie prítomných, poskytujú zhromaždeným rozptýlenie a niekedy aj dobrú náladu. No títo ľudia sú falošní proroci: nie je pre nich podstatné, čo hovoria, ba ani to, aby presvedčili tých, ktorým sa prihovárajú, zaujíma ich len uspokojenie vlastnej márnomyseľnosti. Spoločnosti týchto ľudí sa treba vyhýbať.