peternagy

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.

O tom, že človek do svojho štyridsiateho roku
už všetko vie

Marcus Aurelius hovorí, že muž, v ktorom horí čo len jediná iskra rozumu, do svojej štyridsiatky prežil všetko a pozná všetko to, čo sa ľuďom prihodilo pred ním a čo sa ešte môže prihodiť v čase, keď už nebude. Jednotlivosti môžu byť rozmanité a odlišné, no základná skúsenosť – spoločná skúsenosť každého ľudského života – sa za štyridsať rokov prihodí každému človeku. Zažil vášne, zakúsil stálosť prírodných zákonov a s úplnou istotou vie, že je smrteľný. Viac nevedel ani Caesar, ani Antonius, ani Marcus Aurelius a viac o sebe a svete nebude pominuteľný človek vedieť nikdy. Všetko ostatné je iba opakovanie.

O tom, že ten, kto už niečo vie, zľahostajnie

Za poznaním je zmierenie. Keď sa o živote dozvieš niečo skutočné, staneš sa vyrovnaný a ľahostajný.
Ľahostajnosť sa nesťažuje. Neobviňuje, neberie na zodpovednosť, nevolá po pomste, ani po zadosťučinení, ani po vysvetlení. Všetko ľudské je beznádejné. Iba božské je úplné, iba duša nie je beznádejná. Čo viac ako vyrovnanosť môže človek chcieť, keď sa s ľudskými túžbami obracia k božskému. Zasvätený človek je tichý. Vie, že niet pomoci. Môže urobiť len toľko, že sebe ani druhým neubližuje. V čo má dúfať ten, kto životom smeruje k smrti, žije medzi ľuďmi, čiže žije v neprávosti? Ak dokáže svoje srdce vychovať k akémusi pokoju a pokore – to je už takmer útecha a jas.

O pohodlí a samotárstve

Darmo však hovoríme: „Netýkajú sa ma ani podrazy ani uznanie sveta! Všetko je pominuteľné!“ – ak v hĺbke duše necítime, že sme si aj voči svetu splnili svoju povinnosť. Často som pocítil túto sebaobžalobu. Nie je také ťažké zriecť sa toho, čo svet poskytuje v márnivom uznaní, v možnostiach zabávať sa, v spoločenskom a hmotnom uspokojení a odvrátiť sa od ľudí a žiť iba pre svoje úlohy a jediný cieľ, na službu ktorému sme sa podujali. Nie je ľahké to spraviť, no nie je to ani nemožné; zazlievajú nám odchod do ústrania, pretože v takomto postoji vidia opovrhnutie svetskými vecami a kritiku; nazývajú nás odľudmi, ale mrzutého pustovníka súčasne obklopuje aj určitá úcta, a táto úcta a uznanie uspokojujú našu márnivosť. Okrem toho sa zbavíme aj mnohého nepohodlia, keď sa pred ľuďmi utiahneme.
No akýsi hlas nám aj tak našepkáva, že sa správame sebecky, pohodlne, keď sa úplne vzdáme kontaktov s ľuďmi a zahalení do velebnej samoty pustovníka blúdime v pustatine nášho diela a zaužívaných zvykov. Po prvé, podľa jedného z francúzskych porekadiel, každý pustovník, ktorý pridobre pozná cestovné poriadky, je podozrivý – väčšina tých, ktorí sa stali pustovníkmi z urazenosti alebo kvôli pocitu menejcennosti, presne pozná odchody vlakov, ktoré ich môžu odviesť späť do sveta – a z väčšiny veľkých samotárov vyžaruje svetlo márnivosti tak ako polárna žiara, ktorá len svetielkuje, no neohrieva ani nesvieti. A po ďalšie, nie každý má právo byť samotárom. Právo na samotu, skutočné oprávnenie na odchod od ľudí má len ten, kto je takto schopný lepšie slúžiť veci ľudí. Lebo nikto nemá právo byť samotárom zo svetabôľu, vzdoru, pýchy alebo márnivosti. Ale ak je náš temperament a povaha práce, ktorou chceme slúžiť ľuďom, taká, že potrebujeme samotu, vtedy a len vtedy máme právo vyhýbať sa ľudskej spoločnosti. Ale takýto pracovník a takáto práca sú zriedkavé, a človek, ktorý si zvolí samotu, nech sa najprv vysporiada so svojím svedomím.

O tom, že o všetkom rozhoduje čas

Keď ťa život, nejaká ľudská situácia, prinúti k rozhodnutiu, dbaj na to, aby si svoje predsavzatia postavil do vnútra zákona zmien: pretože všetky „rozhodnutia“ získavajú konečnú platnosť a tvar iba v čase.
Rozhodni sa, ale nie príliš definitívne! Nie za každú cenu! Nie úplne! Daj ľudskému predsavzatiu tú možnosť hry, ktorú potrebuje, aby zapadlo do sveta a času, umiesnilo sa medzi ľudskými úmyslami a zákonmi zmeny. Nechci prísahou, klincom a kladivom naveky upevniť to, na čom aj noc, aj ráno čo-to pozmenia, aj tvoje srdce a rozum ustavične niečo brúsia, menia, pretvárajú, dnes, zajtra, večne. Dopraj rozhodnutiu čas a priestor, aby si vo svete našlo svoje skutočné miesto a tvar. Rozhoduj sa, ale nie pridlho! Rozhoduj sa, ale nie s konečnou platnosťou! Konaj, no pritom sa vo všetkom spoľahni aj na čas, Uvidíš, zajtra alebo o rok, že si nerozhodol ty, ale veličina v ktorej sa rozhoduje o každej ľudskej veci: čas.

O márnomyseľnosti

Márnomyseľnosť ti spôsobovala najväčšie a najkrutejšie utrpenie? Vždy si sa chcel predvádzať, svoj rozum, svojho ducha alebo iné podozrivejšie a smiešnejšie schopnosti, spoločenskú neohroziteľnosť, svoje vystupovanie alebo svoju zbehlosť v ľudských záležitostiach? Zvŕtal si sa na trhovisku sveta a bol si taký smiešny ako klaun v pilinovej manéži cirkusu, keď napodobňuje nebezpačné predstavenia krotiteľov a akrobatov. A prečo si nikdy nepomyslel na to, že úspech, ktorý takto môžeš zožať, je iba príležitostnou priazňou unudeného, potmehúdskeho a detinského davu? Jediný okamih samoty, sebapoznania, keď si premohol svoju márnomyseľnosť, dal aj tebe aj ľuďom viac ako všetky predstavenia, ktoré si svetu predvádzal. Jediné gesto pokory je väčším hrdinským činom ako všetky dychtivé cirkusové čísla, ktorým ľudia tlieskajú. Mysli na to, kým nie je neskoro.

O tom, že krása je krehká

Si nespokojný, lebo tvoje zmysly dráždi a provokuje krásna, mladá žena a máš strach, že sa o svoju krásu a mladosť podelí aj s inými? Ale čo od nej vlastne očakávaš? Akýsi kláštorný sľub, pochmúrnu vernosť? Nie preto je krásna a mladá. Len si pomysli, akým veľkým bremenom a úzkosťou je pre ňu samu táto krehká krása a pominuteľná mladosť, tento zlomyseľný dar, ktorým ju požehnal i potrestal Stvoriteľ – táto krása, ktorá sa každým dňom a v každej chvíli mení, ubúda z nej, stáva sa zvädnutejšou a krehkejšou. Môže myslieť na niečo iné, môže milovať niečo iné, než iba svoju krásu a mladosť, môže sa naozaj naplno zaoberať niečím iným, v zhode so svojím srdcom a záujmami? Ako keby si chcel zachytiť jedinú rannú chvíľu zaliatu slnkom alebo určitý druh morského svetla a želal si, aby svet ostal naveky takýto! Uč sa byť skromný, raduj sa z krásy, a nečakaj od nej nič viac, iba to, čo ti môže dať. Teplo života však hľadaj inde; krása je chladný plameň, nemôžeš sa pri ňom ohriať.

Všeobecne o chorobe

Chorobu treba prijímať s takou pokorou, s akou prijíma zločinec zaslúžený a spravodlivý rozsudok. Pretože choroba vždy pochádza zo stretu nášho charakteru, povahy, hnevu a vášní, slabostí a hriešnych sklonov. A keď ťa na ulici prejde električka, aj tak si na vine ty: prečo si nebol viac bdelý, rozvážnejší a obozretnejsí ako nepriateľský svet!
Nehovorím, že obozretnosťou, rozvážnosťou a sebaovládaním sa vyhneš neduhu. Choroba je prirodzenou súčasťou a nástrojom všetvoriaceho a všeničiaceho života. Spôsob popravy si najčastejšie volíš ty sám. Príroda je milosrdný kat: ak chceš, dopraje ti múdru a dôstojnú smrť tichého stlievania, pomalého vyhasnutia. Ak sa však nesprávaš primerane svojmu charakteru – a nazdávaš sa, že máš ľudský a dobrý charakter -, bude ťa pomaly opekať na svojom ohni. Na toto mysli, keď zaútočí choroba.

O tom, že podvádzame lekára

Kedykoľvek som navštívil lekára, nevedel som sa zbaviť trápneho a ponižujúceho pocitu, že podvádzam toho statočného človeka, ktorý sa mi venuje, ako najlepšie dokáže a vie, úzkostlivo a starostlivo, no celkom beznádejne. Pretože všetko to, čo mi odporúča – lieky, rozličné liečebné postupy, vodu či slnečný kúpeľ, prášky a tekutiny – možno lieči moje obličky, pečeň alebo srdce, no nevylieči to, čo je jedinou príčinou mojej choroby: môj životný štýl, ktorý vyplýva z môjho charakteru, zo základu mojej povahy a z mojich sklonov. Preto sa vždy, vážne a zdvorilo vzájomne podvádzame, ako najlepšie vieme, lekár a chorý. Životné štýly sa nedajú liečiť a aj zmeniť ich možno iba dočasne.
Preto sa príroda múdro stará o choroby: lebo väčšina ľudí si až v karanténe odpočinie od svojich krátkodobých vášní. „Niekedy je zdravé, keď je človek chorý“ – povedal jeden Francúz. Väčšina ľudí by zahynula už s štyridsiatich piatich, keby si raz za čas niekoľko týždňov neodpočinula v posteli.

O vyjednávaní

Je nadovšetko dôležité, aby sme svoju prácu, sklony, životné tempo zosúladili s veľkým a večným rytmom prírody. Pohyb mesiaca, zmena smeru vetra, slnečná páľava, nočné sily, toto všetko formuje náš osobný osud, aj našu životosprávu všedných dní: človek už z veľkej diaľky zachytáva napomenutia a upozornenia, výstražné zvuky vesmíru… Treba žiť v súlade so slnkom, mesiacom, so stúpaním vôd, s chladom a teplom: nikdy nie navzdory, ale vždy v zhode s harmóniou sveta, všeobecným poriadkom vzniku a zániku. V živote sa potkýnajú iba tí, ktorí sú vnútorne hluchí k hlasom sveta.

O tom, že musíme žiť aj srdcom

Ronako však musíme žiť aj srdcom, tým druhým životným pulzom, ktorý je tajomnejší, viac skrytý, poznateľný ťažšie ako zákonitosti kozmických energií. Nech ten koho srdce bije radostným tempom osemdesiatkrát za minútu, netúži žiť životom maratónskych bežcov. Musíme neprestajne počúvať morzeovku vlastného tela a charakteru, tieto jemné a rázne odkazy, ktoré určujú skutočnú mieru tvojho života. Ten koho zmysly otupila ctižiadosť, vášeň, už tieto hlasy nepočuje. Telo takého človeka nežije v zhode s pulzom duše a sveta; žije životom nedôstojným človeka, čiže neľudsky pyká.

O tom, kedy máme právo
násilím meniť životné situácie

Unavuje ťa tvoje pracovné prostredie, máš pocit, že inde, medzi inými ľuďmi, v iných životných podmienkach by si vedel pracovať s väčším nasadením a uspokojením? Spolužitie ťa vyčerpalo, rodina, milenka, priatelia sú ti na obtiaž a teba ženie túžba nadväzovať nové vzťahy. Poznáš už aj poslepiačky každý kút svojho bytu a dúfaš, že v novom, lepšie vybavenom, pohodlnejšom byte nájdeš telesnú pohodu a duševný pokoj. Áno, aj mesto, kde si sa narodil, vyrastal a dozrel v muža, ti je do omrzenia známe. Áno, aj krajinu, ktorá je tvojou vlasťou, poznáš ako baník šachty, v ktorých pracoval štyridsať – päťdesiat rokov; nielen vodorovne ju poznáš, ale aj zvisle, so všetkými nebezpečenstvami a hĺbkami. A počul si o cudzích krajinách, vzdialených svetoch, kde sú podmienky ľudského živote spravodlivejšie. Mučí ťa pochybnosť, súri a ženie ťa túžba opustiť pracovisko, rodinu, milenky, mesto, vlasť a násilníckym gestom sa vymaniť z toho, čo doposiaľ bolo tvojím životným prostredím.
V hodine pokušenia preskúmaj svoje skúsenosti, myseľ, charakter a vedomý si skutočnej povahy svetských vecí pozoruj tieto túžby. Noví ľudia ti nemôžu poskytnúť nič také, čo by od základov zmenilo tvoj vzťah k svetu; lebo iba ty sa môžeš obdariť niečím rozhodujúcim a podstatným. Podobne aj na novom pracovisku ostaneš len pracovníkom a je iba na tebe, s akým nasadením si vytvoríš v novej situácii primerané pracovné podmienky. Všetko závisí od teba. Presne tak aj v novom meste, v cudzine, kde sú vhodnejšie životné pomery, časom nájdeš rovnaké ľudské sebectvo, chamtivosť, márnivosť a zlomyselnosť, ku ktorým si doma prechovával nenávisť; lebo ľudská povaha je nemenná aj za rampami hraničných prechodov. A navyše budeš ešte aj cudzincom; a byť cudzincom je ako byť mrzákom. A jeden z ľudských zákonov prikazuje, aby si ostal vždy, bezvýhradne verný svojej vlasti, a to aj vtedy, keď sa táto vlasť správa k svojim deťom tyransky, nespravodlivo.
Kedy máš teda právo násilím zmeniť podmienky, rámec a situácie svojho života? V nijakom prípade nie vtedy, keď od takého rozhodnutia očakávaš skoncovanie s nudou, uspokojenie svojich túžob, naplnenie svojej pomsty. Ostaň tam, kde ťa umiestnil život, splň si svoju povinnosť a naplň svoju dušu pravdou; viac sa ti neujde ani v novom svete, ani na južných ostrovoch. Ale ak jedného dňa zistíš, že tvoja práca, životné prostredie a podmienky nazodpovedajú tvojej povahe – vtedy a len vtedy sa odhodlávaj k zmene. A nezabudni, že vo vnútri každej zmeny ostaneš nemenný.

O dobrovoľných sľuboch

Sľuby, ktoré dávame sami sebe – „odzajtra nerobím to alebo to, budem žiť tak a tak, budem sa zaoberať tým a tým“ by sme si možno mali ešte dôkladnejšie premyslieť ako sľuby dávané iným ľuďom. Pretože dané slovo môžeme odvolať, ak máme pocit, že svet okolo nášho slova sa mení, inak sa vyvíjajú ľudské záležitosti vzhľadom na kedysi spoznanú pravdu a ideu prítomnú v sľube. Aj pravda sa mení. Avšak slovo dávané sebe samému znamená, že sme uzavreli zmluvu so svojím charakterom, ktorý sa nemení, a preto nemáme šancu zmluvu zmeniť. Ak nami svet opovrhuje preto, lebo sme z nejakej príčiny svedomia nedokázali dodržať dané slovo, dá sa to prežiť, pretože ani svet nie je mravne bezúhonný zmluvný partner. Ale keď podvádzame vlastný charakter, máme síce možnosť žiť ďalej, ale náš vnútorný postoj zneistie a bude previnilý a kolísavý.

O rytme života

Stále striedať rytmus života. Uvedomelo a pozorne obmieňať prácu s odpočinkom, pôst s hojnosťou, triezvosť s opojením, áno, ešte aj starosti s radosťami; uvedomelo vstať od prestretého stola života, keď práve hojnosť padne najlepšie, uvedomelo prijímať starosti a úlohy, ktoré majú výchovnú silu. V nijakom rozpoložení si nenamýšľať. Základ všetkých vecí tvorí božia myšlienka, duch, ktorý riadi svet; a tento duch neznesie nijakú sebavedomú záľubu, samoľúbu spokojnosť, sliepňavé a lenivé ukojenie. Vždy sa formovať a meniť, prispôsobovať sa a čosi obetovať, vždy dávať, keď dostávaš, vždy ďalej odovzdávať to, čo si získal, tak alebo onak… Len žiť v „istote“. Vždy očakávať búrku a požiar. A keď búrka a požiar k tebe zavítajú, nečudovať sa a nebedákať. Pokojne povedať „Sú tu.“ A hasiť a brániť sa.

O tom, že sa netreba ničoho báť

Čoho by si sa mohol báť, ak obhajuješ správnu vec? Čo sa ti môže stať? Môžu ťa poraziť, ohovoriť, vykradnúť zneuctiť? Obracajú sa proti tebe s obvineniami, krivo ťa súdia? Toto všetko nemení nič na tom, že vec, ktorú si obhajoval, bola správna, a preto bolo správne aj to, čo si urobil, keď si začal obhajovať správnu vec. Nestaraj sa teda o nikoho a o nič, iba o správnosť veci, ktorú máš obhájiť. Napokon, zoči-voči pravde sú aj tak bezmocní. Môžu ťa poraziť, no presvedčiť ťa nemôžu, môžu ťa obviniť, no nič ti nedokážu, môžu ti vziať život, pravdu ti však nevezmú. V živote nie si osamelý iba vtedy, keď obhajuješ správnu vec. V takom spore nie je výplata ani odmena. Nie je však ani vyjednávanie. Preto sa neboj vysloviť to, o čom si celou dušou presvedčený, že je správne.

O tom, že sme slobodní

Keď stojíš zoči-voči mocným sveta, vždy si spomeň na to, od koho títo ľudia dostali svoju moc? A čo vlastne proti tebe zmôžu? Môžu ti vziať majetok, slobodu alebo život? No a? Aj drobulinký mikrób, nákazlivá baktéria ti môžu vziať život, lebo je krehký a pominuteľný ako život hmyzu. Nie, ani najmocnejší pán nemá skutočnú moc nad tvojou dušou, a preto je bezmocný, ak ty si spravodlivý a on nespravodlivý. Iba vtedy proti tebe niečo zmôže, ak ťa pristihne pri hriechu a on je spravodlivý. Preto nemysli na to, čo povieš veľkému pánovi a ako sa budeš správať; mysli iba na to, že kým si spravodlivý, si slobodný a že veľký pán je bezmocný proti tvojej pravde.

O tom, že aj mudrci umierajú

Každá literatúra, ktorá učí, ako pristupovať k smrti, má ponižujúcu a skľučujúcu pachuť. Celé toto „ars beatae moriendi“ (umenie šťastnej smrti), všetci títo starovekí pohanskí a stredovekí kresťanskí mudrci, stoici, vierozvestcovia, humanisti, novovekí prírodovedci sa nás snažia presvedčiť, že smrti sa vôbec nemusíme obávať. Ako obranu a postoj nám odporúčajú hrdosť a velebnú dôstojnosť, kým ďalší zas múdru krotkosť a poddajnosť, zase iní ľahostajnosť, jedni odporúčajú nadšenie, túžbu, ako keby smrť bola akýmsi najvyžším dobrom, vstupenkou do záhrobnej spásy, po kúpe ktorej by sme mali prahnúť. Tak vraví Seneca, keď učí ľahostajnosti, pretože nám ukazuje, aké je ničomné, krehké a nehodné pozornosti všetko to, čo v živote opúšťame, to isté tvrdí aj kresťanský Boethius, aj Huxley, prírodovedec, keď život vníma ako dve podoby jedného chemického procesu. Každý mudrc sa snaží získať nejaké ľudské stanovisko k hrôze zo smrti.
Táto snaha ja ľudská, dojímavá. Práve preto je beznádejná. Nezabúdaj, že aj mudrci umierajú. A nadarmo hovoria: „smrť je iba premena“ – touto múdrosťou nedokážu upokojiť svoje ani naše srdcia. Ich rozum možno spozná pravdu, ich srdcia však ostanú nepokojné. Seneca umieral s drkotajúcimi zubami. Nehanbi sa za strach zo smrti. Nehanbi sa priznať, že ťa bolí opustiť túto ohavnú a veľkolepú istotu, život, kvôli neznámej a zlovestne nepochopiteľnej neistote, ktorou je smrť, zánik, ničota. Len sa pokojne boj. Nenariekaj, ale maj strach. Inak, ak sa tvojej duši uľaví, môžeš aj nariekať. Nechci „dôstojne“ čiže nepravdivo umrieť. Umri tak, ako si žil: ako človek, čiže trochu hrdinsky, aj zbabelo.

O skutočnej potrebe

Mal by si jesť viac, oveľa viac byliniek, rastliniek, ovocia. Menej, oveľa menej mastného a čierneho mäsa. Jesť veľa rýb, a každý deň ražný chlieb. Cez deň nikdy nepiť žiadnu liehovinu, a keď už piješ, tak iba večer, iba po jedle a nikdy inokedy, iba čisté víno, a nikdy nič iné. Ak si jeden deň popíjal víno, v nasledujúcich dvadsiatich štyroch hodinách sa pohára ani nedotkni. Počuť hukot tvojej krvi, keď sa chce s úprimnou túžbou rozplynúť v pulze krvi druhého tela. Odvrátiť sa od každého príležitostného pokušenia. Rozpoznať, kedy niečo naozaj chceš ty, tvoje telo, tvoj vkus, tvoj temperament, a kedy si hladný alebo smädný z pažravosti, márnivosti, alebo zvedavý zo zmyselnosti.
Ži podľa skutočných potrieb svojho tela a miery svojho charakteru.

O nepriateľovi

Sú takí, čo sú k tebe ľahostajní, potom priatelia, súperi, ktorí proti tebe bojujú v mene nejakej idey alebo presvedčenia alebo záujmu. Taký je poriadok ľudského života, iba takto nadobúda život krásne napätie: v kruhu priateľov a protivníkov, vo veľkom dave ľahostajných.
A potom je tu nepriateľ. On nie je protivník – ale niečo viac. Ako keby si vás dvoch vybral osud pre súboj, ktorý nemá príčinu ani zmysel. Vieš o svojom protivníkovi, ako aj on vie o tebe, hoci sa vám ešte na žiadnom poli života či povolania neskrížili cesty. Nenávidí ťa, chce ťa obrať o chlieb, o život: nikdy si mu neuškodil. Celý život sa jeden druhému vyhýbate, hľadáte sa.
Čo zmôžeš proti nemu? Predovšetkým sa ho snaž pochopiť. On je protiváhou v tvojom živote. Potrebuješ nepriateľa. Musíš premôcť sám seba, aby si nad ním zvíťazil. Musíš spoznať pravdu, aby si ju mohol obhájiť aj pred ním. Musíš byť lepší, pretože on verí a rozširuje o tebe, že si zlý. Boh ho vybral, aby ti bol na tejto zemi druhom. Spája vás spoločná vec, ako šermiarov. Neprebodni ho predčasne; neprebodni ho nikdy. To on ťa naučí žiť, bojovať, brániť sa.
Uvedom si, že ho potrebuješ.