peternagy

Nie som anjel

Raz dávno sme filmovali vo Vysokých Tatrách. Bol to rozprávkový trikový film o snehuliakoch, ktorí ožili. Určite ste ho všetci videli niekoľkokrát okolo Vianoc v televízii. Bol slnečný február roku 1978. Rozložili sme sa vždy ráno kdesi vzadu pri Ždiari na zasneženej zjazdovke. Už sme mali za sebou filmovacie dni na Štrbskom plese, v Tatranských Matliaroch a do Ždiaru začali voziť deti – chlapcov z Kežmarku. Tí malí desať – dvanásť roční chlapci vyzerali, ako keby sa narodili s lyžami na nohách. Spúšťali sa po zjazdovke ako čerti zamaskovaní za snehuliakov. Chvíľu išli na jednej nohe, chvíľu na druhej – občas spravili salto na lyžiach, aké vidíme len v reklamách… Veľmi som tých žiačikov – akrobatov obdivoval a skamarátili sme sa na život a na smrť. Ja som hral v tom filme učiteľa. Tí malí lyžiari hrali snehuliakov, ktorí sa mi snívajú. Jedným slovam, pracovali sme v továrni na sny, ako by sa vyjadril rodený Hollywoodčan. Každé ráno som kráčal hlbokým snehom na „pracovisko“ a za mnou cupital starý pán maskér. Nemusím ani hovoriť, že ja som bol slovenská filmová hviezda a ten starý pán bol český maskér z Barrandova. Pán Novotný mal už vtedy sedemdesiat rokov, ale ako zodpovedný profesionál sa brodil snehom nielen so skrinkou, v ktorej mal šminky, štetce, púder, nožnice, ale aj so zarámovaným zrkadlom na chrbte, aby som sa videl priamo na zjazdovke… Verte mi, dobre padne Slovákovi, keď za ním Čech vláči náčinie. Pán Novotný z diaľky vyzeral s tým zrkadlom na chrbte ako drotár. Lenže nebol to slovenský drotár, ale český maskér. Učil som ho vykrikovať: „Dááájte hrnce drôtováááť…! A on parafrázoval a kričal: „Déééjte ksichty maskovááát!“ Cítite ten zásadný rozdiel medzi našimi národmi? My drôtujeme – oni maskujú…
Pod zjazdovkou postával každý deň v podvečer veľmi príjemný pán pokladník Glücksellig. Prirástol mi k srdcu ako všetci pokladníci sveta. Tých malých akrobatov – žiačikov z Kežmarku vyplácal každý deň po filmovačke na ruku. Chlapci sa postavili do radu a „brali“. Obďaleč stáli v rade ich tatkovia a svoje deti o tie peniaze „obrali“. Nastala klasická situácia v našom regióne: Česi nakrúcali v Tatrách slovenský film, peniaze vyplácal Žid Glücksellig a pracujúci „akrobati“ odovzdali tie peniaze rodičom. Ich tatkovia každý deň v ždiarskej krčme peniaze okamžite prepili. Tomu hovorím kolobeh peňazí v prírode.
Vzoprel som sa. Stal som sa lídrom sekcie detských hercov, ktorú som sám s kamarátmi – akrobatmi založil. Ako k tomu prídu deti, aby ich denný zárobok pošiel dolu tatkovým gágorom? Veď za tie peniaze mohli mať po týždni (!) bicykel alebo solídny vklad do slovenskej banky! Získal som za vec jednak chlapcov – spoluhercov z detskej sekcie a jednak pokladníka Glückselliga. Pán pokladník pochopil filozofiu môjho hnutia a na druhý deň v podvečer pri vyplácaní vyhlásil STOP – STAV na detské honoráre. Tatkovia si v ten večer pobúrení sušili huby. Nemali za čo prelievať gágory. Začali sa dovolávať „spravodlivosti“. Nemali však šikovného lídra, a tak sme svoju vec presadili. Lenže ktorýsi zo žiačikov ma doma „práskol“, že som akciu zorganizoval, a začali tlaky. Tatkovia pustili po Tatrách fámu že som ožran a požičal som si detské honoráre, aby som vrátil po krčmách „sekery“… Potom som sa dopočul, že som Žid, Maďar, Čech, a jeden tatko tvrdil, že som bastard… Keď nepomohlo ani to, začali sa na snehu drgať.
Niežeby som bol anjel. Mám na rováši nejednu kurvarinku. Ale z boja proti tatkom, ktorí oberali vlastné deti o peniaze, som vyšiel víťazne.
Bolo to dávno. Vtedy ešte padal kvalitný čistý sneh a vládla len jedna silná strana. (Názov strany je v redakcii). Odvtedy sme sa už naučili peniaze správne investovať. Slovenky sa vyznajú v kupónovej privatizácii ako málokto na svete. Veď prečo inak by mal Václav Klaus za ženu Slovenku? Tá mu to vymýšľa – nech mi nikto nehovorí!
Som rád, že na svete vždy všetko dopadne dobre a vždy zvíťazí dobro nad zlom. Sú takí rozumbradovia, ktorí tvrdia, že je to len v rozprávke. Ale pozrite sa okolo seba: život sám vám dá za pravdu. Akurát dobro v živote je tiché ako rána v Tatranských Matliaroch a zlo je hlučné ako Václavák.
(Všimnite si, aké rafinované prirovnania po voľbách používam. To aby sa tatkovia nezačali drgať…)
————————————————————–