peternagy

Milý Emil, čert mi bol dlžen navrhnúť minule u nás v starobinci, aby sme začali hrať súťažne guličky. Nie preto, že guličky teraz naozaj ťažko zoženieš, neviem prečo táto zábavka vymizla, ale asi preto, že všade je už betón, alebo asfalt, cesty sú síce deravé, al hrať guličky na ceste by bolo dosť riskantné, to nie je ako za čias môjho detstva, keď som sa zabával tým, že som sa díval z okna nášho bytu a zapisoval, koľko prešlo po našej ulici áut a veru niekedy, keď bola hustá premávka ich bolo za odpoludnie aj sedem. Takže guličky sa už nehrajú, neviem, čo hrajú deti dnes, asi sedia pri počítačoch a tam asi guličky naprogramované nie sú, to by bola hanba, tam sú určite sofistikovanejšie zábavky. Toto slovo, sofistikovaný, to mám od Mariášiho, on bol počas aktívnej činnosti v jazykovom ústave, síce len ako úrdžbár, ale aj tak sa na neho všeličo nalepilo a on mi povedal, že sofistikovaný to je, akože na úrovni, akože premyslené, chápeš, preto, lebo sa to nedá povedať po slovensky jedným slovom, tak sa používa toto, že sofistikovaný, to je z latinčiny, alebo z čojaviemčoho. Každopádne, Mariáši sa vyzná, predstav si, že opravuje v kancelárii jazykového ústavu radiátor a jazykovedci sa medzitým rozprávajú, tak pochytíš aj nejaké múdrosti, vlastne, teraz si spomínam, že sofistikované, to je akože múdre. Ale to mi zase nesedí na tie hovadiny, čo majú deti v počítačoch. A Mariáši mi ešte povedal, že guličky je nesprávne, že správne je guľôčky, možno má pravdu, ale my sme to volali guličky, nepamätám sa, že by niekto povedal „ideme hrať guľôčky“, asi by nás to rozosmialo. A ešte mi Mariáši povedal, že sa nemá hovoriť „brnkni mi“, keď chceš, aby ti niekto zatelefonoval, ale „cengni mi“. Počul som to prvý a myslím, že aj posledný raz v živote. To je ako s burčiakom. Vtedy to bol burčák, lebo sa tak na západnom Slovensku hovorí, ale zrazu sa to začalo volať burčiak a predstav si, zvykli sme si. Myslím, že sa to celé začalo tým, že Rašisdorf premenovali na Raču a Čeklís na Bernolákovo. Nič to, život ide ďalej, ako povedal môj kamarát Hališka, keď pochovával manželku. Mal pravdu, to povedal naozaj sofistikovane, aj keď on by asi nevedel, čo tým myslím a možno by sa aj urazil. Emil, asi si si to nevšimol, ale na chvíľu som prestal písať a pokračujem až teraz, po hodine, lebo, neuveríš, Fedorčáková, tá komunistka, zaklopala na moje dvere a priniesla mi desať guličiek (!) a že aby sme si išli na dvor zatrénovať. Čo som mal robiť, musel som ísť, guličky zdedila po bratovi, ten si ich odkladal na pamiatku a odkázal jej ich v poslednej vôli. Vyhrabali sme v piesku jamku a ja som jej vysvetlil pravidlá, pretože ona guličky nikdy nehrala. Hneď v prvom kole som prehral. Prsty ma už neposlúchajú, ani so zrakom to nie je najlepšie a najhoršie je, že sa pritom musíš zohnúť a potom zase narovnať. Ani počasie nám neprialo. Rád by som napísal, že aj rozhodca bol proti mne, ale nijaký rozhodca tam nebol, len Hrdlička sa na nás díval z okna a kričal „česť porazeným!“ Budem musieť začať trénovať. Tvoj Miro.