peternagy

Sú tomu už takmer tri roky, čo som si poležal na kožnom oddelení Fakultnej nemocnice, bolo to uprostred mimoriadne horúceho leta. Nič smrteľné, atopická dermitída. Po vizite nakrémovanie, potom som sa premiestňoval do parčíku v objekte nemocnice, tam platil zákaz fajčenia, ale nejako sa to tolerovalo. Vnútri bol všade prievan, som na to dosť alergický, priam ma z toho ide šľak trafiť a tak namazaný (krémom, nie alkoholom) som sa prechádzal v parčíku, v ruke knižka a cigaretka. Počas jednej takejto pravidelnej prechádzky som si všimol, že presne to isté robí jedna dievčina, ide po tej istej trase, len v protismere a tiež niečo číta, priam ma parodizuje. Zo známeho obalu jej knihy som usúdil, že číta nejakú klasiku zo známej edície Tatranu. Ja som v nadväzovaní kontaktov dosť ľavý, ale po treťom stretnutí som sa tej čučriedke predsa len prihovoril, nejako som prepadol zvedavosti a okrem toho na tom dievčati niečo bolo.
„Slečna, nie že by som bol veľmi zvedavý, ale z obalu knižky tipujem, že čítate niečo dobré, ukážete mi čo to je?“
Pozrela sa na mňa trochu vyplašene a nedôverčivo, priam sa ma zľakla, len tak spakruky ukázala obal. Dobre som tipoval, bola to stará dobrá klasika, Jane Eyrová. Pokýval som hlavou, tak som vytušil dobre a povedal:
„Veľmi pekné čítanie, možno na konci budú aj slzičky“.
Nereaguje, chce sa striasť otravného chlapa, asi je hlboko začítaná, veď to je ozaj stará dobrá klasika pre jej vekovú kategóriu. Mohla mať tak šestnásť.
Po ďaľšom kole sa opäť sa stretávme, už sa ma bojí trochu menej, tak som zrazu dostal spontánny nápad a opäť sa prihováram.
„Prepáčte, ja som to kedysi dávno tiež čítal a dostal som nápad na overenie mojej pamäte. Zahrajme si takú nevinnú hru. Vy v tej knihe zalistujete, prečítate začiatok nejakého odstavca a ja skúsim uhádnuť o čom je tam práve reč.“
Opäť ten prekvapivý a plachý pohľad, ale aby už mala odo mňa pokoj, tak zalistuje a číta. Po druhej vete ju prerušujem:
„Tuším, že Jane sa dostala do toho ústavu, či školy, a práve sa tam začína orientovať a udomácňovať, opisuje svoje prvé dojmy, postrehy.“
Na ten priam obdivný pohľad, ktorým ma poctila, som doteraz nezabudol, trochu samochvály nezaškodí. Na znalca romantickej a dievčenskej literatúry som ozaj nevyzeral.
„Ako to môžte vedieť tak presne?“
„Jednak som to čítal dvakrát a použil som taký priam špinavý trik. Odhadol som, že ste čítala z prvej tretiny knihy a náhodou som sa trafil. To je všetko.“
Ďaľšie kolo, znovu sa prihováram:
„Vy nie ste z Bratislavy, však, usudzujem to z jazyka, máte krásnu výslovnosť. Zahrajme si ďaľšiu hru, skúsim si tipnúť, odkiaľ ste.“
„No tak to som zvedavá.“
„Tipujem stredné Slovensko, počkajte, porozmýšľam. Orava to asi nebude, ani Liptov, skúsme taký Martin.“
„Trochu južnejšie, je to od Zvolena.“
„Nemusím sa vo všetkom trafiť, v tomto som bol kedysi majster, už asi vychádzam z formy, ale ak dovolíte, k tej Jane Eyrovej ma viaže taká pekná spomienka, asi preto sa na tú knihu tak dobre pamätám. Ono to bolo viackrát sfilmované, a práve pri pozeraní toho filmu som prvýkrát v kine, v tme, chytil za ruku svoju prvú lásku. Mali som vtedy asi tak šestnásť, to ona ma priam pozvala na ten film, lebo nedávno predtým to čítala a vrelo mi to odporučila. Vidíte, vysvetlenie dobrej pamäte môže byť úplne prozaické.“
Teraz sa mi pozrela do očí o zlomok sekundy dlhšie a hneď sa odvrátila, šla ďalej. Ten pohľad však odhalil dôvod tej plachosťi. Niečo mala s jedným okom, drobná telesná chyba, také upútadlo pozornosti, čo vlastne len zvyšuje pôvab. Asi ju v detstve za to posmievali, decká dokážu byť neskutočne kruté.
Myslel som, že v tej hre budeme pokračovať, že zajtra, pozajtra si zase vyskúšam pamäť, a že jej k tomu očku poviem niečo povzbudivé, lichotivé, že taká maličkosť vlastne len zvyšuje príťažlivosť a originalitu, charizmu. Nemal som na to príležitosť, odvtedy som ju nevidel, bola tam len ambulantne a len čakala na nejaké výsledky.
A tak len odkazujem dievčatkám a čučoriedkam, že nielen dokonalý výzor Vás robí krásnymi.