Keď Binaj ráno vstal, videl, že obloha sa cez noc vyjasnila. Ranné svetlo bolo jasné, ako úsmev dieťaťa. Po nebi plávalo len niekoľko úplne zbytočných mráčikov. Binaj stál na verande, a keď si spomenul na iné také čisté ráno, srdce sa mu rozbúšilo. A tu uvidel, že ulicou pomaličky kráča Pareš s palicou v jednej ruke a so Satíšovou rukou v druhej. Satíš zočil […]

Keď Krišnadajál skončil svoju pobožnosť, vykúpal sa a najedol, vkročil dnes po prvý raz po dlhom čase k Ánandamají, rozprestrel na dlážku vlastnú šáchorku a upäto si sadol, ako keby sa oddeľoval od všedtkého spojenia s okolitým svetom. Ánandamají spustila: „Ty si máš svoje pokánia a vôbec sa nestaráš o rodinu, no ja div neumieram strachom o Goru.“ […]

„Nože, počuješ? Neboj sa, nevojdem ja do tvojej modlitebne! Ale keď sa domodlíš, príď za mnou, musím sa s tebou zhovárať. Viem, že ťa teraz, keď prišli dvaja noví askéti, niekoľko dní neuvidím – preto idem za tebou. Teda nezabudni a príď!“ Po tých slovách sa Ánandamají vrátila ku svojej domácej robote. Krišnadajálbábu bol zavalitý, nie príliš […]

Sú myšlienky, ktoré môžete vyznávať slovami, no len čo sa ich pokúšate uplatniť v praxi na ľuďoch, strácajú svoju presvedčivosť. Tak sa to aspoň stávalo Binajovi, ktorý silne podliehal hnutiam svojho srdca. Preto pri debatách hlasito schvaľoval určité náhľady, a jednako v živote nedokázal nestavať nad ne človeka. Bolo dokonca ťažké rozlíšiť, ktoré z […]

Gora a Binaj sa práve zberali, že zostúpia zo strechy, a tu vyšla dohora Gorova matka. Binaj sa pred ňou úctivo poklonil a zosňal prach z jej nôh. Ánandamají nevyzerala ako Gorova matka. Postavu mal drobnú, ale driečnu; ak jej už zopár vlasov zbelelo, nebolo to navonok vidieť; na prvý pohľad nehádal by si jej ani štyridsiatku. Mala nezvyčajne krásnu tvár, líniu jej nosa, […]

Na dnes som vybral báseň môjho obľúbeného autora Hermanna Hesseho. Básnik Len mne, opustenému za noci žiaria nekonečné hviezdy, kamenná studňa čarovnou piesňou mi znie, len na počesť mne, opustenému, tiahnu farbisté tône bludných oblakov nad poľom ako čudesné sny. Mne nebol daný dom ani les, ani zem, ani revír, ani remeslo. Mne patrí iba to, čo nevlastní nik, moja je […]

Tmavá večerná obloha akoby sa skláňala pod ťarchou dažďa. Mesto Kalkata schúlilo sa pod hrozivými, bezfarebnými tichými húľavami do klbka ako obrovský smutný pes, ktorý si zaboril ňufák do chvosta a ani sa nehne. Od včera večera mrholilo oným druhom dažďa, čo vie premeniť ulice na blato, ale nemá dosť sily, aby blato odplavil. Okolo štrvrtej hodiny odpoludnia prestalo […]

Bolo augustové ráno; mraky sa rozptýlili a na oblohe nad Kalkatou zážiarilo jarné slnce. Ulicami prechádzali jednostaj rady povozov, vyvolávanie podomových obchodníkov neumĺkalo, koše s rybami a zeleninou putovali do domov tých, čo sa zberali do úradu, do školy alebo na súd, z kuchýň kúdolil sa dym z podkurovaných sporákov – a jednako sa zdalo, ani čo by sa dnes […]