Milý Emil, díval som sa na telku a to je naozaj zaujímavé, lebo tam vysielajú všetko, čo vysielali pred tridsiatimi až päťdesiatimi rokmi. Vyzerá to skoro tak, že keď sa na tú telku dívaš, tak máš pocit, že sa vrátili aj tie časy a začneš spomínať. Napríklad, videl som v nejakom starom žurnáli súdruha Širokého, pamätáš sa, to bol ten, čo rozprával po česky s […]

Kto by nepoznal Antona Ivanyča? Je to večný žid. Jestvoval vždy a všade, od nepamäti sveta, a nikdy nevyhynul. Bol pri gréckych i rímskych hodoch a jedol zaiste aj z vykŕmeného teľaťa, ktoré zaklal šťastný otec po návrate márnotratného syna. U nás v Rusku máva rozličné podoby. Ten, o ktorom je reč, bol takýto: má zo dvadsať duší, založených a ešte raz […]

Na dnes som vybral opäť z tvorby Hermanna Hesseho. Cestou A keď som v ľahkých vánkoch šiel a šiel až nad oblaky na vysoký vrch, ríš mŕtvych odsrtela sa predo mnou, rozsiahle mračná predkov z dávnych čias, žiarivý trblet nespočetných duchov. A zázračne som prišiel k poznaniu, že nie som sám, že nie som cudzinec, že moja duša, vidiaci môj zrak, ústa i uši, mojich […]

Emil, jako? Jako vždy? Počúvaj, (to je divné, že „počúvaj“, keď ti píšem, že?) ale nevadí, nebudem predsa písať, že „čítaj.“ Takže počúvaj Emil, u nás v starobinci je jeden rozumbrada, ktorý všetko vie a dosť ma tým serie, a ten mi povedal, že „jako“ neni správne po slovensky. A ja som mu povedal, „jako, že neni?“ A on mi […]

Mohli by sme Alexandra nazvať bezcitným za to, že sa rozhodol odísť? Mal dvadsať rokov. Život sa na neho usmieval už od kolísky; matka ho rozmaznávala, ako sa rozmaznáva jedináčik; pestúnka mu večne nad kolískou spievala, že bude chodiť v zlate a neokúsi žiaľu; profesori mu prorokovali skvelú kariéru a po návrate domov sa na neho usmiala susedkina dcéra. Ešte i starý […]

Milý Emil, už ma naozaj štve to počasie. Prší už vyše mesiaca, sedím vo svojej izbe a predstav si, zo zúfalstva som začal čítať knihu. Ani neviem, kedy sa mi to naposledy stalo. Na knihy som jednoducho nemal čas. Veď vieš, vždy sa našlo niečo, čo bolo prednejšie, raz bolo treba okopávať záhradu, inokedy pomôcť bratancovi na stavbe, ako dobrovoľný hasič som mal tiež […]

Raz v lete, v dedine Gračiach, v dome neveľmi bohatej statkárky Anny Pavlovny Adujevovej, všetci od domácej panej až po strážneho psa Bundáša vstali na svitaní. Len Alexander Fiodorič, jediný syn Anny Pavlovny, spal, ako sa na dvadsaťročného mladíka patrí, bohatierskym spánkom, hoci všetko v dome pobehúvalo a lopotilo. Ale čelaď chodila po prstoch a hovorila šeptom, aby […]

Emil, čo porábaš? Ja neporábam nič. Žijem z dôchodku, a to neni bohviečo, ale nesťažujem sa. Koniec koncov – komu? Tých necelých štyristo eur mesačne postupne narastá, lebo valorizujú. Keď som s penziou začínal, bolo to dvesto eur, teda v prepočte, lebo vtedy pred rokmi to bolo ešte v korunách. Takže teraz je to dva razy toľko. Čiže – životná úroveň […]

Servus Emil, konečne som zase doma, v nemocnici som ležal vyše troch týždňov a nič mi nezistili. Predstav si, že po tom všetkom, po tých prehliadkach, röntgenoch, gastroskopiách a kolonoskopiách (konečne viem, čo to je), mi predpísali anopyrin, vraj pre istotu. Takže, dá sa povedať, že som zdravý ako buk. Mimochodom, nikdy som neprišiel na to, prečo sa hovorí […]

Na blogoch sa stretávame s rôznymi štýlmi písania, ktoré môžme zhruba rozdeliť na písanie s diaktrikou a bez diaktriky. Môj názor je ten, že písanie bez diaktriky je pozostatok z čias, keď ešte diaktrika v počítačoch nebola a je to vlastne zastaraný spôsob písania. Ja radšej čítam texty s diaktrikou, cítim v tom určitý prejav úcty k čitateľovi. U pisateľov s […]